Mapka zobrazujúca súčasnú politickú superveľmoc, USA, a veľké mocnosti, Rusko a Čínu. Zdroj: Wikimedia
V akademických kruhoch sa vedú debaty o úpadku Spojených štátov amerických ako superveľmoci. Alebo novšie, že žiadne superveľmoci už neexistujú [1]. Ak si všimneme aktivity U.S. Army, a nedajme sa zmiasť momentálnymi problémami, stále pôsobí s takou obrovskou prevahou, že dokáže samostatne projektovať vojenskú a ekonomickú moc do ktorejkoľvek časti planéty v reálnom čase. V porovnaní s tým ozbrojené sily Ruskej federácie vykazujú projekciu sily predovšetkým na svoje bezprostredné susedstvo. Ruská zahraničná politika je zameraná primárne regionálne – na udržanie sféry vplyvu vo svojom bezprostrednom okolí a na obranu pred tým, čo vníma ako rozširovanie infraštruktúry NATO k svojim hraniciam. Ruské angažovanie sa inde vo svete (Afrika, Sýria) má skôr bodový, asymetrický charakter s cieľom narúšať západný vplyv, nie budovať globálne impérium s tisíckami základní.
V súčasnej geopolitickej realite pozorujeme dva odlišné ideálne typy moci: komplexnú globálnu projekciu a materiálnu či strategickú odolnosť, ktoré sa vo svojom pôsobení príležitostne prekrývajú. Ofenzívna/Globálna superveľmoc (USA) charakterizovaná predovšetkým silou postavenou na komplexnosti: globálne dodávateľské reťazce, finančná hegemónia (dolár), kontrola morí, technologický náskok v službách. Defenzívna/Robustná superveľmoc (Rusko, Čína) definovaná silou postavenou na odolnosti (resilience). Sila je v primárnych zdrojoch (energie, potraviny), masívnej priemyselnej základni, globálnom obchode a schopnosti domácej substitúcie.
Sociálne a psychologické dimenzie, ktoré sú pre odolnosť štátu kľúčové, sa politológovia a sociológovia snažia exaktne merať. Uveďme niektoré. V rokoch 2025. – 2026 USA majú v porovnaní s Ruskom lepšie celkové skóre stability (FSI), avšak vykazujú alarmujúce trendy v roztrieštenosti elít (6,8) a v majetkovej nerovnosti (Gini 41,3). Spoločnosť je hlboko polarizovaná, čo sa odráža na prekvapivo nízkej ochote občanov bojovať za krajinu (okolo 37 – 41 %) a nízkom umiestnení v Global Peace Index/Skóre mierumilovnosti (134. miesto). Pre porovnanie bolo Rusko hodnotené ako vysoko nestabilná a nebezpečná krajina, GPI-163 [2] Dáta pre Rusko však ukazujú vysokú psychologickú odolnosť obyvateľstva (ochota bojovať nad 60 %) a relatívne vyvážený príjmový systém (Gini 36,0), čo bráni masovému sociálnemu kolapsu. Hoci demografický rast USA prostredníctvom nárastu hispánskej a černošskej populácie udržiava celkovú mladšiu štruktúru obyvateľstva, v politickom spektre a verejnej diskusii je tento posun vnímaný polarizovane a často vyvoláva obavy. Na druhej strane, ekonomické a sociologické štúdie zdôrazňujú, že prírastok mladšej populácie a prisťahovalectvo chránia USA pred prudkým starnutím, nedostatkom pracovnej sily a hospodárskym poklesom. Cez programy ako víza H-1B a špičkové univerzity USA selektívne vysajú najlepšie mozgy z celého sveta – z Ázie a Európy. Naproti tomu Rusko po roku 2022 stratilo množstvo IT špecialistov a inžinierov, pričom ich nevie nahradiť kvalifikovanou imigráciou. Kohézia občanov je tmel, ktorý drží štát pohromade v čase núdze, pričom USA prechádzajú fázou extrémnej kultúrnej a politickej polarizácie. Na druhej strane Rusko investuje úsilie do kontroly informačného priestoru a budovania jednotného patriotického naratívu.
Mocenský pragmatizmus USA ilustrujeme na patentovej vojne. Čína v rokoch 2024 – 2026 potvrdila pozíciu svetového lídra v počte patentových prihlášok, podáva cca polovicu PP [3]. Spoločnosti ako Huawei alebo CATL dominujú v medzinárodných prihláškach. Čína dnes drží približne 60 % všetkých svetových patentov v kritickej oblasti generatívnej umelej inteligencie (GenAI), kontroluje dve tretiny globálnych patentov v oblasti robotiky. V oblasti zelených technológií, batérií pre elektromobily a fotovoltiky je Čína lídrom, od ktorého technológií je dnes závislý celý Západ. Miera industrializácie patentov (reálne zavedenie do výroby) v Číne stúpa a presahuje 54 % a zaviedla aj oficiálnu kategóriu „High-Value Invention Patents“ [4.]. Sem sa radia patenty v 9 strategických oblastiach. Čína vyhráva v tabuľkách Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) a vlastní desiatky percent svetových patentov na 5G či umelú inteligenciu [5]. USA však využívajú právne a iné nástroje na to, aby týmto patentom zablokovali prístup na trh, ktorý kontrolujú. Keď Washington povie, že čínske patenty v oblasti 5G či AI predstavujú „bezpečnostné riziko“, Európa a ďalší spojenci ich zo strachu pred odvetnými clami prestanú vo svojich sieťach využívať. Výsledok je pragmatický: čínske firmy vyvinú prelomovú technológiu, no kvôli hrozbe zablokovania prístupu na americký trh radšej pristúpia na licenčné dohody za nevýhodných podmienok, alebo predajú svoje práva americkým fondom rizikového kapitálu.
Superveľmocou nie je ten, kto podá najviac patentových prihlášok na svete, ale ten, kto ovláda globálne inštitúcie, súdy a finančné toky potrebné na to, aby určil, pravidlá akceptácie na globálnom trhu. Práve zmena pravidiel globálneho trhu pod taktovkou USA je dokonalým príkladom toho, ako politická moc prepisuje zákony ekonomiky [6]. Keď Spojené štáty zistia, že ich niekto predbieha, jednoducho zmenia definíciu, alebo nastavia legislatívne predpisy toho, čo je legálne, bezpečné alebo povolené [7]. Zavedenie pravidla FDPR (Foreign Direct Product Rule) – voľný medzinárodný obchod bol nahradený princípom, kde americká technológia v dodávateľskom reťazci dáva Washingtonu príležitostné právo kontrolovať globálny export [8]. „Affiliates Rule“ (Pravidlo o pridružených osobách) určuje, že ak je akákoľvek firma na svete hoci len z 50 % vlastnená (priamo či nepriamo) subjektom, ktorý je na americkom sankčnom zozname, obmedzenia dopadajú automaticky aj na ňu – bez toho, aby musela byť na zozname výslovne zapísaná. Zákaz odlevu investícií (Outbound Investment Rules), kde americké ministerstvo financií zaviedlo zákaz alebo povinnosť hlásenia pre americké investície v Číne v oblastiach ako umelá inteligencia, polovodiče a kvantové technológie. USA zmenili globálne finančné a exportné pravidlá tak, aby tieto konkurenčné inovácie izolovali. Nie sú to univerzálne pravidlá pre všetky americké sankčné zoznamy a všetky druhy obmedzení, ale umožňujú uplatniť exportné kontroly, sankcie, colné opatrenia podľa potreby. Prípad čínskej spoločnosti Huawei ťahajúci sa od roku 2012 je len jeden z mnohých. Ukazuje, ako sa bezpečnostná politika, exportné kontroly, prístup k technológiám a geopolitická súťaž prelínajú v boji o technologickú prevahu. V roku 2023 Huawei uviedol smartfóny s čínskym čipom Kirin 9000S, pričom tento vývoj ukázal, že exportné obmedzenia nedokázali zastaviť čínsky technologický vývoj. V máji 2024 USA odobrali spoločnostiam Intel a Qualcomm niektoré licencie na dodávky čipov Huawei. Išlo o ďalšie sprísnenie prístupu k americkým technológiám. V prípade ASML existujú presvedčivé dôkazy o priamom politickom tlaku USA na Holandsko [9]. Americký zákon z apríla 2024 požadoval kvalifikované oddelenie TikToku od spoločnosti ByteDance, inak by sa na platformu vzťahovali obmedzenia jej distribúcie a prevádzky v USA.
Keď sa pozrieme sa na reálne vojenské ťahy na globálnej mape, zisťujeme, že USA pod vedením Donalda Trumpa predvádzajú návrat k surovej, no vysoko efektívnej politike mocenského pragmatizmu. Kým konkurenti ako Čína či Rusko budujú dlhodobé strategické pozície, Washington ukazuje, že v prípade potreby dokáže konať okamžite, asymetricky a bez ohľadu na doterajšie medzinárodné konvencie. Status superveľmoci sa tak v praxi nemeria len vnútornou harmóniou, ale schopnosťou vnútiť svoju vôľu komukoľvek. Dôkazom tohto posunu je Latinská Amerika, kde USA opäť naplno oživili princípy Monroeovej doktríny. Vojenským zásahom v Venezuele Washington zásadneprebral kontrolu nad krajinou a odovzdal správu nad ložiskami ropy americkým korporáciám. Tento krok mal okamžitý domino efekt v regióne. Kuba, historické brvno v oku USA, sa ocitla „na lopate“. Odstrihnutá od venezuelskej ropy, pod tlakom palivovej blokády a drakonických ciel na kohokoľvek, kto jej pomôže, je Havana dotlačená k stolu, kde musí prijať podmienky Washingtonu, ak chce prežiť. Anatoly Kolodkin bol jediným ruským tankerom s ropou, ktorý v roku 2026 do tej chvíle dorazil na Kubu. Podobný vzorec asymetrického tlaku vidíme aj v iných strategických bodoch planéty. Irán, čeliaci permanentným atakom a vnúteným vnútorným nepokojom, je pre Washington otázkou času a správneho momentu. Spojené štáty si pritom nemusia špiniť ruky zdĺhavými okupačnými vojnami v štýle Iraku; stačí im presný tlak, hrozby masívnych úderov na kritickú infraštruktúru a ekonomické dusenie.
Na druhej strane Atlantiku sa ukazuje, že Európa, napriek rečiam o strategickej autonómii, v kľúčových momentoch prijala pozíciu USA. Bezpečnostná závislosť starého kontinentu od USA, kvalita elít a strach z ciel paralyzujú akýkoľvek skutočný európsky odpor. Príkladom tohto mocenského pragmatizmu je aj Grónsko. Hoci plány na jeho priamu anexiu narazili na diplomatický odpor Dánska, dnešná situácia je presne v duchu hesla, že „vlk sa nažral a koza zostala celá“. USA si prostredníctvom masívneho tlaku a diplomatických jednaní zabezpečili to, čo reálne potrebovali – strategické postavenie v Arktíde vojenskou kontrolu (Narsarsuaq, Mestersvig) a prístup k vzácnym minerálom, pričom dánska suverenita zostala formálne zachovaná. USA ale hlavne získali všetky preletové práva a i právo nemusieť nikde hlásiť pohyb svojich ponoriek, ktoré tam hliadkujú [10].
USA úspešne využili hlboké sklamanie Jerevanu z nečinnosti ruskej CSTO počas konfliktov o Náhorný Karabach. Výsledkom je dramatický obrat. Spojené štáty a Arménsko podpísali Chartu o komplexnom strategickom partnerstve a rámcovú dohodu o dopravnom koridore TRIPP (Trump Route for International Peace and Prosperity). Na arménskej pôde prebiehajú spoločné vojenské cvičenia Eagle Partner za účasti amerických vojakov a národných gárd. Pre Rusko to znamená stratu stopercentného vplyvu na južnom Kaukaze. Ruské úrady zvýšili sanitárne kontroly a obmedzenia dovozu arménskeho tovaru. V regióne, ktorý bol tradične vnímaný ako „zadný dvor“ Moskvy a surovinová báza Pekingu, USA masívne posilnili diplomatický formát C5+1 (USA + Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko). Transkaspická medzinárodná dopravná trasa (Middle Corridor) spája Čínu a Strednú Áziu s Európou cez Kaspické more a Kaukaz mimo ruského územia. Cez programy vojenskej asistencie, výcvik pohraničných síl a najmä boj o kritické minerály USA sústredene ponúkajú alternatívu k čínskej a ruskej dominancii. Miestni lídri túto hru prijímajú, aby vyvážili tlak svojich dvoch megasusedov [11]. Nečinnosť Ruska nie je vedomou stratégiou, ale momentálnym dôsledkom preťaženia systému vojnou na Ukrajine [12].
Ak niekde USA posilnili strategické postavenie, je to severná a východná Európa. Z geopolitického hľadiska sa Washingtonu podarilo zmeniť bezpečnostnú architektúru kontinentu na generácie dopredu. Poľsko sa s plnou podporou a logistickým zázemím USA usiluje stať hlavnou konvenčnou vojenskou silou v Európe. S masívnymi nákupmi amerických zbraní Varšava dobrovoľne prebrala rolu „východného štítu“. Pre USA je to ideálny stav – majú spoľahlivého, po zuby ozbrojeného a proamerického partnera priamo na hranici s Bieloruskom a Ruskom, ktorý navyše drží v šachu aj váhajúce Nemecko. Pritom Poľsko rozohráva americkú stratégiu Trojmoria. Litva, Lotyšsko a Estónsko sa transformovali na vysoko militarizovanú zónu NATO. Vstup neutrálneho Švédska a Fínska do NATO podčiarkol americké víťazstvo v regióne. Fínsko prinieslo vycvičenú armádu a 1 300-kilometrovú hranicu s Ruskom, ktorú teraz monitoruje NATO. Švédsko dodalo vyspelý obranný priemysel a strategický ostrov Gotland. Výsledkom je, že Kaliningrad a Petrohrad sú dnes v zhoršenej strategickej pozícii.
Panama dlhé roky balansovala a podliehala masívnemu ekonomickému vplyvu Pekingu. Čínska štátna megakorporácia CK Hutchison prostredníctvom svojej dcérskej firmy dlhodobo kontrolovala dva kľúčové kontajnerové prístavy na oboch koncoch Panamského prieplavu (Balboa na pacifickej a Cristobal na atlantickej strane). Cez tieto prístavy prechádzalo až 40 % tejto obchodnej tepny. Vstup Trumpovej administratívy však túto realitu zo dňa na deň zmenil. Pod politickým a ekonomickým tlakom zo strany USA Najvyšší súd Panamy začiatkom roka 2026 zneplatnil koncesie a licencie pre čínsku spoločnosť. Číňania boli z týchto strategických uzlov vyhostení. Čína začala vyvíjať diplomatický nátlak. V marci 2026 Trump zvolal summit Shield of the Americas, kde jasne deklaroval, že USA nepripustia žiadny nepriateľský zahraničný vplyv na západnej pologuli. Nový panamský prezident hrozby z Pekingu odmietol a potvrdil, že Panama patrí do americkej sféry vplyvu. Prípad Panamy ukazuje, že USA kašlú na akademické definície voľného trhu. Ak má Čína v Paname ekonomickú prevahu, USA nepoužijú lepšiu ekonomickú ponuku [13]. Použijú politický nátlak, administratívnu silu a hrozbu izolácie, aby prinútili panamské inštitúcie preťať čínske väzby. Pre Čínu je to tvrdá lekcia z geopolitiky – môžete postaviť prístavy, môžete vyhrať tendre, ale ak kontroluje geopolitický priestor a inštitúcie americká superveľmoc, vaše zmluvy nič negarantujú.
Ak odhliadneme od ideológie a humanitárneho rozmeru konfliktu, z pohľadu mocenského pragmatizmu sa vojna na Ukrajine javí ako strategický úspech Washingtonu. Tento „majsterštik“ americkej politiky funguje na dokonale prepojených úrovniach:
- USA dosahujú svoj primárny cieľ – opotrebovanie ruského vojenského a ekonomického potenciálu – bez toho, aby museli riskovať v priamom strete s jadrovou mocnosťou,
- Európa nielenže financuje prežitie Ukrajiny, ale je najväčším nákupcom zbraní,
- Hlavným víťazom tohto prezbrojenia je americký vojensko-priemyselný komplex. Európske miliardy tak končia v americkej ekonomike,
- USA dosiahli zásadné odstrihnutie Európy od lacných ruských energií a sankcionovanie Ruska,
- Európa začala nakupovať drahší americký LNG, čím sa stala od USA ekonomicky a energeticky závislejšou ako kedykoľvek predtým. Výsledkom je oslabenie európskej priemyselnej konkurencieschopnosti,
- USA vystupujú ako kľúčový moderátor mierových jednaní, nie strana konfliktu.
Toto presne dopĺňa skladačku amerického pragmatizmu. Ukazuje, že kým v Latinskej Amerike a na Blízkom východe postupujú USA priamočiaro a tvrdo, na európskom a euroázijskom bojisku uplatňujú metódu strategického obkľúčenia a geopolitického klinu. Washingtonu sa darí systematicky prenikať do historických sfér vplyvu svojich rivalov a uzatvárať okolo nich bezpečnostné kordóny. USA neplytvajú energiou na presadzovanie abstraktnej demokracie na druhom konci sveta ako v minulosti. Z pohľadu na geopolitickú šachovnicu sa USA naozaj darí. Dokážu pretláčať svoje národné záujmy na viacerých šachovniciach súčasne, pričom náklady a riziká (či už vojenské alebo ekonomické) úspešne prenášajú na svojich regionálnych spojencov. Tento kontext uzatvára náčrt oblúku o tom, ako USA reálne uplatňujú status superveľmoci. Kým Čína buduje ekonomické hodvábne cesty a Rusko sa spolieha na materiálnu robustnosť, USA dokážu vytvoriť alebo využiť geopolitickú krízu tak, aby z nej vyťažili maximum na úkor všetkých zúčastnených strán.
Súčasné konflikty zároveň odhaľujú hranice vojenskej moci. C. Bildt v článku „Nebudú žiadne superveľmoci“ vyvodzuje z problémov Ruska na Ukrajine a USA v konflikte s Iránom záver, že éra superveľmocí sa skončila [1]. Takýto záver je však závislý od zvoleného kritéria: neschopnosť dosiahnuť všetky politické ciele vojenskou silou ešte sama osebe neznamená stratu veľmocenského postavenia. Ani jedna z veľmocí nevyužíva v prebiehajúcich konfliktoch nevyhnutne všetky svoje vojenské kapacity. Spojené štáty musia pri operáciách na Blízkom východe zohľadňovať aj svoje záväzky v Európe a indopacifickom priestore, a predovšetkým možnosť krízy v súvislosti s Čínou. Rusko zasa musí popri vojne na Ukrajine zabezpečovať obranu vlastného územia a zachovávať schopnosť reagovať na prípadné ďalšie bezpečnostné krízy vo svojom okolí. USA si zachovali svoje postavenie aj po strategických neúspechoch v Iraku a Afganistane, pretože ich moc nespočíva iba v schopnosti vyhrávať vojny. Opiera sa aj o globálnu sieť spojencov, finančný systém, technologickú prevahu a schopnosť ovplyvňovať medzinárodné pravidlá.
Na záver sa tak ukazuje, že hoci sú sociologické a ekonomické varovania pred vnútornou krízou USA legitímne, Spojené štáty disponujú obrovskou „reziduálnou mocou“ ktorá je globálne akceptovaná. Ich inštitúcie, finančný systém založený na dolári a schopnosť projektovať hrubú silu tisíce kilometrov od domova im umožňujú generovať výsledky, s ktorými sa iní geopolitickí hráči musia vyrovnávať. Definícia superveľmoci tak v trumpovskej ére dostáva finálnu pragmatickú bodku: superveľmocou nie je ten, kto nemá problémy, ale ten, kto dokáže svoje problémy exportovať a premeniť cudzie zdroje vo svoj vlastný zisk. Akákoľvek jednostranná definícia superveľmoci preto dnes zlyháva. Súťaž nie je o tom, kto je „lepší“, ale o tom, či špecifický druh moci (materiálna robustnosť vs. ofenzívno/globálny nátlak) sa v danej chvíli ukáže ako efektívnejší.
[1] https://noveslovo.eu/komentare/nebudu-ziadne-supervelmoci/
[4]https://english.www.gov.cn/archive/statistics/202512/10/content_WS6938e083c6d00ca5f9a08039.html
[5] https://www.ensipa.cn/2026-03/03/c_1163834.htm
[6] https://www.cfr.org/articles/global-trading-system-faces-historic-change
[7] https://www.congress.gov/crs-product/IF10156
[8] https://www.skadden.com/insights/publications/2025/09/new-bis-rule-expands-export-restrictions
[10] https://www.reuters.com/business/aerospace-defense/what-is-us-greenland-denmark-security-deal-2026-09-22/?utm_source=chatgpt.com, https://noveslovo.eu/eseje/dansko-pripadova-studia-podriadenia/
[11] https://www.csis.org/analysis/eurasias-shifting-balance-influence-opening-united-states, https://noveslovo.eu/komentare/kriticke-mineraly-ale-aj-bezpecnost/, https://noveslovo.eu/eseje/smrtelne-zovretie-geopolitika-koridorov-eurazie/
[13] https://www.cnbc.com/2026/02/06/panama-canal-us-trump-china-xi-ck-hutchison-ports.html, https://www.congress.gov/crs-product/R48997
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008