Keď mačky brešú a myši revú

Anekdota nie je vtip z ulice či zábavnej relácie. Jej jadrom je poučenie, ktoré rezonuje. Niektoré predbiehajú prítomnosť a naznačujú budúcnosť. Jedna hovorí o elévovi práva a súdnom zapisovateľovi, ktorého podráždila arogancia vystupovania účastníka súdneho pojednávania až tak, že sa neovládol a podráždene sa naňho oboril. Ak neprestanete, dám vás vyviesť zo súdnej miestnosti, riekol. V sále to len tak zašumelo. Pojednávajúci sudca s kyslým úsmevom mladému mužovi pripomenul, že pokyn na vyvedenie z miestnosti môže dať len on. Pojednávanie pokračovalo a dobré myslené i keď nepatričné upozornenie nemalo na impertinentné správanie napomenutého žiadny vplyv. Zapisovateľ planúci spravodlivosťou vzkypel opäť. Ak okamžite neprestanete, dám vás pánom sudcom vyviesť zo súdnej siene, zopakoval. Nevieme, čo nasledovalo, no meno Otto von Bismarck poznajú dnes aj tí, ktorých záujmy sú od histórie a politiky vzdialené.

Ernest Satow, významný teoretik medzinárodných vzťahov a úspešný britský diplomat, definuje diplomaciu ako schopnosť vnášať do oficiálnych vzťahov vlád inteligenciu a takt. Jestvuje mnoho ďalších názorov, definícií a pokusov o ne. Jedno majú spoločné. Diplomacia, z latinského diploma – listina, v širšom význame činnosť spočívajúca v príprave, odovzdávaní a výmene listín, je najmä schopnosť rokovať a vyjednávať s cieľom predchádzať konfliktom a zachovávať mier. Je praktickou činnosťou a umením zároveň (art and business [Harold Nicolson]). Vyvíjala sa od vzniku prvých štátnych útvarov a úsvitu civilizácií. Niekto ju používal, využíval a zneužíval viac, iný menej. Ak ste hegemón, môžete si, aspoň spočiatku, dovoliť komunikovať ako púnski vyslanci, keď počas prijatia v rímskom senáte vyhlásili, že bez povolenia Kartága si nikto nemôže v mori ani len umyť ruky. Vieme, ako to dopadlo. Nielen v prvej vojne o Sicíliu, ktorá medzi oboma rivalmi bezprostredne nasledovala, ale najmä v tej tretej, ktorá dala bodku za existenciou štátu obchodníkov a moreplavcov.

Rimania, konštatujú znalci histórie medzinárodných vzťahov a diplomacie, neprispeli počas svojich viac ako tisícročných dejín k jej utváraniu ničím, čo by stálo za zmienku. Prečo by mali? Oni nevyjednávali, len oznamovali svoju vôľu iným. Ich diplomatmi boli v lepšom prípade posli, v horšom légie. To neznamená, že nedokázali byť aj veľkorysí. Keď Scipiovi bojujúcemu s Púnmi v Hispánii chceli jeho vojaci darovať krásnu zajatkyňu z vojnovej koristi, rímsky veliteľ to odmietol. Vyslal posla, ktorý upokojil jej otca, náčelníka kmeňa, z ktorého pochádzala, a dievča vrátil nedotknuté jej snúbencovi. Dnešní diplomati by označili takéto počínanie za „classy“ (na úrovni). Nehovoriac o efekte politického kapitálu. Okolité kmene sa po správe o takomto počínaní, ktorá sa v regióne rýchlo rozšírila, pridali na stranu Rimanov. Podobne, keď vládca sásánovskej Perzie Šápur poslal do Ríma pyšné posolstvo podporené štyristo vyberanými jazdcami v zlatej zbroji reprezentujúcimi jeho bohatstvo a moc, aby vzniesli požiadavku na dobrovoľné ukončenie rímskej nadvlády nad Malou Áziou a Orientom, Rimania poslov a ich sprievod, už bez zbraní a prepychového výstroja, nepopravili a neuväznili ctiac si ich vyslaneckú imunitu. Rozptýlili ich však po rôznych kútoch impéria ako jednoduchých mužov, aby sa živili prácou vlastných rúk skrotiac tak ich pýchu. Proti Šápurovi vyslali armádu, ktorá jeho vojsko vytlačila za Eufrat tvoriaci hranicu medzi obomi ríšami.

Pompa medzinárodných vzťahov v staroveku. Kleopatra vstupuje do Ríma, 45 p.n.l.

V úplne inej pozícii boli dediči rímskej moci na Východe nazývaní, historicky nie celkom akurátne, Byzantínci. Neboli v pozícii, aby mohli diktovať svoju vôľu iným, takže sa museli spoliehať na diplomaciu, v ktorej dosiahli veľké majstrovstvo. Umne dávkujúc a používajúc moc a  nátlak, podplácanie, zaliečanie i zradu, prežili Rím o ďalšie tisícročie. Ak Konštantínopol napadli Bulhari, východní Rimania proti ním poštvali Pečenehov, ak ho obliehal kyjevský Svjatoslav, mohli ste si byť istí, že sa medzi susedmi Kyjevanov, napríklad Chazarmi, vzápätí objavia posli carihradského bazilea so zlatom, s darmi a  prísľubmi spojeneckých benefitov, ktoré ich nasmerujú proti ambicióznemu kyjevskému kniežaťu. Byzancia využívala na dosiahnutie svojich plánov sobášnu politiku pol tisícročia a  viac predtým, ako sa Habsburgovci pochválili známym „bella gerant alii, tu felix Austria nube“ (vojny nech vedú iní, ty, šťastné Rakúsko, sa sobáš).

Malá prednáška Fridricha III. Habsburského z dobových medzinárodných vzťahov adresovaná jeho synovi Maximiliánovi I.

Diplomatické aktivity boli v Európe na konci stredoveku a začiatku novoveku neobyčajne živé, čo súviselo s celkovou politickou fragmentáciou kontinentu, existenciou mnohých menších až trpasličích štátnych útvarov a ich lavírovaním medzi najsilnejšími hráčmi – Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Svätou Stolicou, Benátkami, Svätou ríšou rímskou, Vysokou Portou a Anglickom, z ktorých žiadny nebol sám osebe taký silný, aby Európe dominoval. Vytvárali sa prirodzené dlhodobé i krátkodobé koalície na jedno použitie, pribúdali stále diplomatické zastúpenia, a to aj v otvorene či skryto nepriateľských krajinách. Keď pápež Július II. odobril zmluvu uzavretú medzi Španielskom a Portugalskom ako najsilnejšími námornými mocnosťami v Tordesillas (1494), podľa ktorej im pripadli novoobjavené zámorské územia,  ostatné štáty, najmä tie s loďstvom, ktoré stálo za zmienku, ju neuznali. Napríklad francúzsky kráľ František I. požiadal španielskeho vyslanca v Paríži sťažujúceho sa na francúzskych pirátov prepadávajúcich španielske lode naložené zlatom  a striebrom smerujúce z Nového Sveta do Európy, aby mu ukázal, v ktorej časti svojho závetu odkázal Adam novoobjavené územia Španielsku.

Hans Holbein mladší, „Veľvyslanci“ (Die Botschafter), 1533.

Burgundský vojvoda Karol Smelý (Charles le Téméraire) napriek povesti prvého (a posledného) rytiera Európy, nemohol nebyť diplomat, doba stavovských regionálnych partikularizmov si to vyžadovala. Keď to bolo potrebné, neváhal do rúk chytiť meč, čo robil rád a často. Pred jednou z bitiek so vzdorovitými Švajčiarmi, možno jeho poslednou pri Nancy 5. januára 1477, sa modlil približne takto: „Všemohúci Bože, daj, aby som dnes nad svojimi protivníkmi zvíťazil. Viem, že aj oni sa k Tebe modlia o víťazstvo, no moja vec, nie tá ich, je spravodlivá. Prosím, nepomáhaj im. A ak by si sa predsa len nevedel rozhodnúť, na čiu stranu sa máš prikloniť, postav sa, prosím, nabok a prizeraj sa ako zvíťazím.“ Prismelá modlitba nezabrala, Karol Smelý v bitke padol. Jeho protivníci dali telesné pozostatky burgundského vojvodu posiate ranami vyhľadať na bojisku, ktoré sa mu stalo osudným, a s pietou pochovať. Takýto rešpekt k porazenému sa dnes už nevidí. Nielen v diplomacii. Vo vojne a politike už vôbec nie.

Toto bola už doba Machiavelliho a účelu posväcujúceho používané prostriedky, ktorú žijeme dodnes. Francúzsky kráľ vyprevádzal na cestu jedného zo svojich vyslancov so slovami, že musí byť pripravený lži počúvať rovnako ako ich aktívne šíriť. Anglický diplomat sir Henry Wotton videl vo vyslancovi „čestného muža vyslaného do zahraničia, od ktorého sa očakávajú lži v prospech jeho vlasti“. V mäkšom variante originálu (an ambassador is an honest man who is sent to lie abroad for good of his country) „lie“ nemusí znamenať len lož, ale aj pobyt, čím sa oslabuje negatívny význam charakteristiky výstižnej v oboch prípadoch. Prelomom v dejinách európskej diplomacie a medzinárodných vzťahov bol Vestfálsky mier, ktorým sa vďaka diplomatom zastupujúcim zainteresované strany tridsaťročného katolícko-protestantského konfliktu podarilo vyjednať jeho ukončenie. Rokovania v Münsteri a Osnabrücku trvali s prestávkami šesť rokov (1643-1649), medzitým čo na bojiskách stále hynuli desaťtisíce mužov. Straty nebojujúceho obyvateľstva boli mnohonásobne vyššie, šli do státisícov ba miliónov. Stredná Európa stratila polovicu svojej populácie. Mementom bolo zničenie a vypálenie prekvitajúceho Magdeburgu (máj 1631) spolu s vyvraždením jeho obyvateľstva, ktoré akoby predbehlo dobu o tri storočia.  

Historický film „Posledné údolie“ (1971) zobrazujúci zničujúci vplyv vysokej politiky a náboženského rozkolu na život a zmýšľanie jednoduchých ľudí v období Tridsaťročnej vojny

Konflikty a vojny pokračovali a diplomacia sa zameriavala najmä na umožnenie nabrať nové sily súperiacimi stranami v prestávke medzi bojmi. Pre niekoho to môže znieť prekvapujúco, no schopným diplomatom, nielen bezkonkurenčným vojvodcom, bol Napoleon, ktorý síce bez mandátu Direktória, no predsa ešte ako mladý generál vyjednal zmluvu s  ním porazeným Rakúskom v severotalianskom Campo Formiu (október 1797) a o desať rokov neskôr už ako cisár s cárom Alexandrom v Tylži (Tilsit, júl 1807). Tento autokrat a politický realista pomenovával veci pravým menom a diplomaciu vnímal prakticky ako „výkon politiky štátu uskutočňovanej vo veľkolepom šate“. Vedel o čom hovorí, popri uvedomovaní si poväčšine jednoducho fungujúcej ľudskej psychiky prejavujúcej sa utilitaristicky rovnako u kráľov ako u sedliakov, a dôverných informáciách získaných nerozlučnou sestrou diplomacie pohybujúcou sa v jej tieni – špionážou, disponoval skúsenosťami z rokovaní z prvej ruky. Po porážke v Rusku spoznal jej odvrátenú podobu, keď musel načúvať názorom iných. Kým sa to ako-tak naučil, bolo už príliš neskoro.

Kedysi bolo neodpustiteľnou chybou, ak diplomat svojim partnerom vedome klamal (hoci pravdu povedať nemusel), prípadne ak priamo vstupoval v hostiteľskej krajine do politického diania. To neznamená, že sa také prípady nestávali a nestávajú. Anglický veľvyslanec Charles Whitworth bol viac ako priamym účastníkom zavraždenia cára Pavla I. domácimi sprisahancami (marec 1801). Ruský panovník sa totiž postupne čoraz viac odkláňal od Londýna a prejavoval ochotu spolupracovať s napoleonským Francúzskom. Následné Whitworthovo menovanie za veľvyslanca v Paríži bolo vzhľadom na jeho škandalóznu úlohu, ktorú zohral v zavraždení ruského cára, cielenou provokáciou, za ktorou nemohlo nasledovať nič iné ako vojna.

Ponúka sa paralela s dianím na Ukrajine vo februári a marci 2014, keď západní diplomati celkom nepokryte povzbudzovali ukrajinskú opozíciu k násilnému prevzatiu moci. Politici majú v klamaní ešte menšie zábrany ako diplomati, lužú bežne, nedávno to verejne priznali Merkelová aj Hollande v súvislosti s Minskými dohodami, v ktorých zo strany autentických európskych demokracií, za aké sa samy považujú, nešlo o nič iné ako o získanie času na vyzbrojenie poslušného pešiaka v horúčkovito pripravovanej vojenskej konfrontácii kolektívneho Západu s Ruskom. Ak je na tom niečo prekvapujúce, tak to určite nie je opakujúci sa vzorec správania starých známych, ale ruská naivita. Tá, chápaná ako prejav politického idealizmu a viery v úprimnosť partnerov, v diplomacii, kde sa veci menia ešte predtým, ako uschne atrament na podpisoch vyrokovaných a prijatých dokumentov, nemá miesto.  

Pripomínať, že diplomacia je komunikácia, je nosením dreva do lesa, citrusov na Sicíliu a zlata do Fort Myers alebo kazemát Bank of England. Ak dodáme „mimoverbálna“, azda stojí za to na chvíľu zbystriť pozornosť. Múdremu napovedz, múdrejšiemu naznač. V období, keď bol Rím pod etruskou nadvládou, viedol v Latiu boje so susedmi. Po dobytí nepriateľského mesta syn kráľa Tarquinia vyslal k otcovi posla so správou o víťazstve a otázkou, čo má urobiť so zajatými nepriateľmi. Posol sa vrátil bez odpovede. Po chvíli rozmýšľania sa ho syn opýtal, čo robil jeho otec, keď ho prijal. Vzal ma do záhrady, kde si ma vypočul a paličkou, ktorú držal v ruke, mlčky zrážal hlavy kvetov, znela odpoveď. Syn okamžite pochopil význam správy a zajatých vodcov dal popraviť. 

O takmer dva a pol tisícročia neskôr, v 30. rokoch 20. storočia, prijal turecký prezident (Gází) Mustafa Kemal (Paša) Atatürk Mussoliniho veľvyslanca, ktorého zaujímala pozícia Turecka k talianskej expanzii vo východnom Stredomorí. V istom okamihu, keď sa debata začala dotýkať vlastného tureckého územia, turecký prezident sa ospravedlnil a vyšiel z miestnosti. Po chvíli sa vrátil v uniforme poľného maršala s jazdeckým bičíkom v ruke, ktorým pri pokračujúcej konverzácii sťaby mimovoľne švihal po svojej čižme. Po skončení audiencie veľvyslanec krajiny na Apeninskom polostrove (pripomínajúcom tvarom čižmu) mohol o jej výsledku patrične informovať ústredie v Ríme.  

Nemenej je dôležité mať na pamäti, že triumf sa môže veľmi rýchlo zmeniť na porážku. Diplomati by mali byť preto jasnozrivejší ako vojenskí a politickí vodcovia, s ktorými je ich osud úzko spätý. Svoje o tom vedeli Joachim von Ribbentrop, Galeazzo Ciano, Yosuke Matsuoka, Tárik Azíz a ďalší, zoznam je dlhý a otvorený. Nie každý chce a dokáže nasledovať príklad Talleyranda, ktorý zrádzal svojho pána a politicky ho prežil ospravedlňujúc svoje konanie tým, že má rovnaký záujem o blaho vlastnej krajiny ako cisár, avšak na rozdiel od neho chce zastaviť krviprelievanie (za čo dostával od Angličanov mastné honoráre). Po uvalení versailleského diktátu na po-wilhelmovské Nemecko, z ktorého sa tak stal jediný vinník celosvetového konfliktu rovnako nenásytných impérií a dojná krava víťazov, nebolo v tridsiatych rokoch 20. storočia ťažké presvedčiť ponížených a  zbedačených Nemcov, ktorí prišli o veľké územia s väčšinou nemecky hovoriaceho a pronemecky cítiaceho obyvateľstva, že vo Versailles im bola medzinárodnou finančnou plutokraciou i domácimi sociálnymi demokratmi do chrbta vrazená dýka (Dolchstosstheorie).

Po uchopení moci NSDAP a jej vodcom Adolfom Hitlerom ako ríšskym kancelárom všetko smerovalo k úspešnému revanšu vrcholiacim podpisom francúzskej kapitulácie v Compiègne. Satisfakcie sa nacistické Nemecko dočkalo v tom istom železničnom vozni, v ktorom bola podpísaná nemecká kapitulácia pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Nacistický revanš však nemal dlhé trvanie. Víťazstvo Spojencov kolotoč dejín vrcholiaci arogantnou diplomaciou príkazov a ultimát presadzovanou bez akýchkoľvek škrupúľ v medzinárodných vzťahoch Nemeckom, Talianskom a Japonskom na chvíľu zastavilo. Založenie Organizácie Spojených národov bolo veľkým prísľubom a nádejou do budúcnosti nanovo sa formujúceho povojnového sveta. Ten dnešný s démonmi a pokušeniami minulosti i prítomnosti musí s väčšími, menšími či žiadnymi úspechmi bojovať naďalej.

Podpis dohody o prímerí medzi francúzskou (Ferdinand Foch) a nemeckou (Matthias Erzberger) delegáciou v železničnom vozni v Compiègne, 11. 11. 1918.
Podpis mierovej zmluvy predstaviteľmi víťazných štátov a porazeným Nemeckom 28. júna 1919 v Zrkadlovej sále vo Versailles. Tvárami spredu v centre obrazu zľava prezident USA Woodrow Wilson, premiér Francúzska Georges Clémenceau (v strede) a premiér Veľkej Británie Lloyd George. V kresle pred nimi zronený nemecký minister zahraničných vecí Hermann Müller
Podpis zmluvy o prímerí medzi Nemeckom a Francúzskom v tom istom železničnom vozni v Compiègne 22. júna 1940. Vľavo Wilhelm Keitel, vpravo Charles Huntziger.
Dnešok. Srbský prezident Aleksandar Vučić na koberci v Bielom Dome. September 2020.
„East meets West“. Pracovné raňajky prezidentov Putina a Obamu. Etuda z verbálnej a mimoverbálnej komunikácie. Júl 2009.

Je neprofesionálne, ak diplomat, aj bývalý, zdieľa svoje názory z citlivých oblastí vzťahov medzi štátmi na verejnosti a svoje subjektívne videnie a cítenie vydáva za postoje štátu, ktorý reprezentuje. V posledných dňoch a týždňoch sme na Slovensku opakovane svedkami takýchto prejavov nezlučiteľných s diplomatickým správaním. Diplomat je úradník a podobne ako vojak je viazaný inštrukciami. Ak v sebe objaví iné kvality, napríklad politické, nech vstúpi do politickej súťaže. Ak má pocit, že má pre ne verejnú podporu, nech ich patričným spôsobom presadzuje a pomáha stať sa oficiálnymi. Ak má problém zladiť svoje svedomie a presvedčenie s oficiálnou politikou vlády, nech neprijme ponuku zastupovať ju a keď už je v diplomacii činný, má možnosť zo svojho postu odstúpiť.

Opakovane komunikovať z pozície šéfa rezortu zahraničných vecí prípadne veľvyslanca smerom k domácej verejnosti alebo jej časti urážajúcim a provokujúcim spôsobom nesvedčí o diplomatických schopnostiach, celkom určite nie o tých, ktoré sa nedajú nadobudnúť tréningom a špecializovanou prípravou. Nie je to len prehrešok voči pravidlám, ktoré spoluvytvárajú diplomaciu po stáročia, ale najmä prejav deficitu osobnej kultúrnej úrovne a psychickej vyrovnanosti, ktorá robí z radového úradníka osobnosť s prirodzenou autoritou a rešpektom. Ak sú nízke alebo chýbajú, nediskreditujú len svojho nositeľa, ale aj tých, ktorých zastupuje. Zdá sa, že na Slovensku, kde sa diplomacia, česť výnimkám, chápe v štýle „dobre si zarobíme a nikto nemá hlad“ (Pavol Horov, báseň Kysuce, zbierka „Slnce nad nami“, 1954), sa utvára nepekná tradícia. Jej budovateľmi sú niektorí príslušníci kasty s fluidnými lojalitami, ktorým je Slovensko primalé a ukradnuté (aj keď tvrdia opak), a ktorí v túžbe za sinekúrami a pochvalou poslúchajú iných pánov neuvedomujúc si, že tí nimi v konečnom dôsledku pohŕdajú.

Veľké štáty majú tendenciu poučovať menšie alebo tie, ktoré nepovažujú napriek ich veľkosti za rovnocenné. Svoje o tom vie súčasné Slovensko, Maďarsko i Srbsko rovnako ako africké a ázijské štáty vrátane Indie a Číny, ktoré si v praxi užili všakovakých kolonializmov do sýtosti. Ich citlivosť na mentorstvo zo strany veľkých je pochopiteľná. Je však smiešne, ak tie malé samé skĺznu do pozície mentorov a ich diplomatickí predstavitelia narúšajú alebo torpédujú existujúce vzťahy s partnermi namiesto toho, aby ich budovali a dbali o ich bezproblémovosť. Kariérnych diplomatov sa to týka ešte viac ako rýchlokvasených politických nominácií a tlačeniek, ktoré o diplomacii nemajú „dunst“ a vnímajú ju len cez zdanlivý vonkajší lesk.

V britskej komédii „Myš, ktorá revala“ (The Mouse That Roared, 1959) v trojúlohe so skvelým Petrom Sellersom sa fiktívny európsky miništátik, polofeudálne vojvodstvo Veľký Fenwick, rozhodol vyhlásiť vojnu Spojeným štátom, aby bol nimi čo najrýchlejšie objavený, porazený a okupovaný. Cieľom bolo pritiahnuť do zabudnutého kúta Európy americké investície. Vyslaná útočná skupina v počte dvadsať mužov vyzbrojená lukmi a šípmi, ktorej veliteľovi nikto nepovedal, že on a jeho muži majú prehrať, sa akýmsi zázrakom dostala do USA a uniesla amerického jadrového vedca. Spojené štáty v obave z dôsledkov pred revúcou myškou vlastniacou zničujúcu zbraň, akú nemal vo svete nik, kapitulovali.

Verbálna odvaha dnešných Dávidov čeliacich Goliášovi opásanému kindžalmi a balalajkou prejavujúca sa v bojachtivých vyhláseniach čelných predstaviteľov malých a ešte menších Fenwickov rozprestierajúcich sa od Baltského po Čierne more, karpatsko-dunajské Slovensko nevynímajúc, vo mne prebudila zvedavosť. Chcú „spravodlivý“ mier, ešte lepšie úplné zničenie Ruska, súbežne alebo neskôr aj Iránu, Číny, Severnej Kórey, Venezuely, Šalamúnových ostrovov, a tak ďalej, skrátka každého, na koho Západ ukáže prstom, napodobňujúc scenáre minulosti, ktoré sa nenaplnili, a potvrdzujúc vlastný mentálny status nepoučiteľných, večných vazalov. Tylžský mier vydržal päť rokov, Svätá Aliancia sformovaná na Viedenskom kongrese necelých štyridsať, versailleský zmluvný systém sotva dvadsať. Do akej miery boli spravodlivé a v čí prospech? Aj povojnové usporiadanie prijaté na Jalte a v Postupimi je dnes Západom vážne spochybňované. „Spravodlivosť“ z jeho pohľadu už včera prekročila hranice kompromisu dosiahnutého Veľkou Trojkou – Stalinom, Rooseveltom a Churchillom. Kant si myslí iné ako Hobbes, no absolútna spravodlivosť vo fyzickom svete nie je možná. Neexistuje ani v medzinárodných vzťahoch a diplomacii. Predtým, ako bude takýto, zase len dočasne, „spravodlivý“ mier možné uzavrieť, budeme si zrejme lekcie z minulosti musieť prežiť na vlastnej koži znovu.

Je smutné, že si svoje povolanie a poslanie spočívajúce v „liečení“ chorôb postihujúcich medzinárodné vzťahy, v minimalizovaní a odstraňovaní trecích plôch medzi rozhádanými členmi medzinárodnej komunity mýlia práve diplomati, od ktorých sa ako od prvých žiada prezieravosť a chladná hlava, no ktorí sa stále viac a viac menia na agitátorov a priamych propagátorov vojny. Čakám, že tí najsmelší sa čoskoro objavia v zhode s obohraným refrénom v prvých líniách boja „euroatlantickej civilizácie proti rusko-aziatskému barbarstvu“ dávajúc tak príklad ostatným. Viem, že sa toho nedočkám. Akokoľvek nástojčivé čvirikanie a šuchorenie krídiel z vrabca orla ešte nikdy nespravilo.

Diplomat by nemal byť uhladený úradník dbajúci o vlastnú kariéru, ale bojovník, a keď treba, patričným spôsobom aj rebel. Určite nie vo vzťahu k vlastným. Ako Štefan Osuský, ktorý bol nielen diplomatom s vysokou osobnostnou úrovňou, ale aj rovným chlapom pripraveným k činom. Hoci sa dnešná diplomacia oproti minulosti komunikačne zjednodušila a je menej obradná, stále má pevné mantinely, ktoré ju oddeľujú od politiky. Netreba do nej vnášať aroganciu či chrapúnstvo. Z brešúcich mačiek, tobôž revúcich myší, sa totiž Bismarck, Karol Smelý, Osuský a dokonca ani Talleyrand nikdy stať nemôžu.

„Heil, mein Führer…I´m sorry, Mr. President“. Kultová scéna z dnes znovu aktuálnej čiernej komédie „Doktor Divnoláska, alebo ako som sa naučil nerobiť si starosti a milovať bombu“. (Dr. Strangelove or How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb) režiséra Stanleyho Kubricka z roku 1964. V trojúlohe opäť neopakovateľný Peter Sellers.
(Celkovo 805 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Vážený pán kolega,
    s obľubou čítam Vaše články v Slove, ktoré sú výsledkom hlbokých, rozsiahlych znalostí interpretovaných v ukotvenom hodnotovom rámci a sú napísané príťažlivým spôsobom. Mimoriadne ma však zaujal a potešil tento článok o diplomacii (čítal som si ho opakovane), ktorý by som odporučil ako povinné čítanie slovenským diplomatom, najmä tým, ktorí už za päť minút po oboznámení sa s témou vedia, ako je „potrebné“ reagovať.
    Je v ňom aj memento pre tých, ktorí si diplomaciu – vznešene ju označím za službu vlasti a národu – pletú s činnosťami, ktoré do nej nepatria a navyše spôsobmi, ktoré sa jej vymykajú.
    Možno „čistá“ diplomacia v klasickej podobe už neexistuje, ale nie je dobré, ako to surovo prezentujú tí, ktorí sa vydávajú za jej etalón.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter