Žijeme vo zvláštnom svete. Ľudstvo zmietajú ideologické, sociálne a národnostné búrky presahujúce do ozbrojených konfliktov a vojen. „Nadprodukcia“ umenia (žiaľ) v protiklade k prízraku hladu a chorôb vyvoláva svár duchovnej a mravnej biedy, s ľudským strachom vyúsťujúcim do apatie a agresivity. Odvolajúc sa na tieto fakty, ponúka sa nám v tejto súvislosti (pre niekoho azda paradoxne) možnosť nazrieť do tvorby umelca – maliara Ivana Pavleho (1955), absolventa VŠVU (odbor monumentálna maľba) v Bratislave (1981). Poskytuje ju najnovšia výstava jeho diel v galérii Danubiana, ako sme si zvykli nazývať Danubiana Muelensteen Art Museum v Bratislave – Čunove, na prelome rokov 2025 – 2026.
Ivan Pavle. Foto: Archív I. P.
Teda po desiatich rokoch (2015), kedy sme mali možnosť vidieť jeho tvorbu na monografickej prehliadke v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave (paradoxne nie v Slovenskej národnej galérii). Nakoniec, Slovenskému národnému múzeu to pridalo na „vážnosti“ pri zvyšovaní vlastnej flexibility v rovinách odbornej práce v prezentačnej oblasti našej kultúry a prehlbovaní jeho pôsobnosti smerom k verejnosti, prostredníctvom súčasného umenia. A galéria Danubiana zase, v prípade jeho dnešnej výstavy, neostala nič dlžná svojej povesti kvalitnej a kvalifikovanej inštitúcie (zaoberajúcej sa) prezentáciou tých tendencií výtvarného – vizuálneho umenia, ktoré zdá sa mali ostať, alebo ostávajú na „slepej koľaji“, v presvedčení o, či podpore frekventovaného názoru, že tie sú predsa menej zaujímavé pre návštevníka galérií a múzeí, ako aj percipienta súčasného umenia vôbec. To ale nie je pravda. Ani pokiaľ ide o maliarstvo – teda maľbu, ktorá tvorí podstatu (základ) výtvarnej tvorby Ivana Pavleho.
Ten, kto sa systematicky venuje štúdiu slovenského maliarstva (a maliarstva na Slovensku), bez ohľadu na to, či ide o „mladé“, alebo „staré“ maliarske generácie (/sic!/) vie, že nie tak dávno sa u nás ozývali hlasy oznamujúce „smrť maľby“. Ba niektoré po nej priamo volali. Nositelia podobných názorov prinášali úvahy o „maľbe ako mŕtvole“, proti ktorej bola postavená idea konceptu, video – projekcie alebo inštalácií, vnímaná ako prostriedok a cieľ autonómnej umeleckej realizácie, reflexie sveta zo strany jeho tvorcu, t.j. umelca. A to aj napriek tomu, že vyššie spomínané idey vládli na scéne vizuálneho umenia už predtým (na prelome 1. a 2. polovice 20. storočia), a nahradené boli ďalšími médiami a tvorivými procesmi vizuálneho umenia v období tzv. druhej vlny moderny (v šesťdesiatych a nasledujúcich rokoch onoho storočia). Nuž, odchod maliarskeho obrazu do „večnosti“ sa neuskutočnil! Hoci by si to niektorí z umelcov a umelecko-historických prognostikov v kútiku duše možno aj želali. Iste, už český teoretik avantgardy dvadsiatych rokov (máme stále na mysli 20. storočie) a hnutia Devětsil Karel Teige hovoril a písal o zániku maliarstva; no jeho teoreticko-kritické vízie boli formulované v iných súvislostiach a v mene iných cieľov (v tom čase revolučného umenia).
V prípade súčasnej, alebo ak chceme novej slovenskej maľby, sa nedá vyhnúť dojmu, že ide á skôr o dôsledky akejsi ostrakizácie nositeľov tohto pojmu, jeho obsahu a „vymedzovania“ v realite štruktúry vizuálneho umenia súčasnosti ako celku. Odhliadnuc od toho maľba žila, žije a bude ho žiť! Našťastie na Slovensku je dosť takých prijímateľov umenia, čo majú k maliarstvu pozitívny vzťah a cit pre maľbu. Pričom, súčasná slovenská maľba – bez akýchkoľvek násilných potrieb hľadať oporu v podperách alebo oporných barličkách „umelého sveta“ computer artu a pod. – jasne deklaruje právo na svoju existenciu. A snaží sa ho úspešne obhájiť. Vnímaná je ako disciplína, a zároveň médium spolu s jej zhmotneným výsledkom (konotátom): t.j. obrazom, ktorý je (vždy bol) a chce naďalej aj ostať prostriedkom komunikácie a (nebojme sa povedať) dorozumenia medzi ľuďmi, odovzdávaním posolstva (to znamená obsahovej kategórie), transponentom vizuálneho vnemu (fyzikálno-optickej entity), cez emotívny svet ľudského vnútra (psychologickej veličiny), k ideovej výpovedi nasmerovanej smerom k adresátovi ( t.j. jej filozofickej roviny). V rozpätí týchto pojmov sa k nám snaží prehovoriť svojimi obrazmi vystavenými na výstave nazvanej Potulky labyrintom aj maliar Ivan Pavle. Zdá sa, že pri tvorbe koncepcie a scenára tejto výstavy išlo o to, aby zvolená kunsthistorická analýza a východiská smerovali jednak k umeleckému charakteru jednotlivých diel a súčasne nestrácali zodpovedajúci historický kontext (a naopak). Skúsenosti z dejín umenia nám ukazujú, že ak chceme hodnotiť a objektivizovať umenie, umelecké dielo, musíme mať o predmete svojho záujmu naplnenú, takmer vyčerpávajúcu predstavu a snažiť sa ju sformulovať. Hypoteticky. Napokon všetko v dejinách umenia je dôsledkom stavby modelov, hypotéz. Ide o však o to, aby mali a aký majú punc presvedčivosti.
Ivan Pavle: Čierna káva. Foto Ľ. P.
Ivan Pavle vstúpil „na scénu“ takpovediac na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Deväťdesiate roky boli rokmi veľkých spoločenských a politických zmien v Európe a vo svete. Vo vzťahu k dejinám, hodnotovým orientáciám, k ľudskej spoločnosti ako takej. Namiesto optimistického modelu progresívneho myslenia orientovaného do budúcnosti, ktorého korene vyrastali z hnutia mladých v uplynulých šesťdesiatych rokoch, dostala sa teraz do popredia tzv. mnestická regresia (zhoršenie historickej pamäti), ponímaná ako súčasť niekoľkých protikladných tendencií. Sústredila sa na rozbíjanie vedomia o predchádzajúcom chápaní jednotných a jediných dejín ľudstva. Poukazovala na ich premenu na paralelnú existenciu, zloženú z viacerých rovnocenných názorov na problematiku, ktorá sa spájala s teóriou (a praxou) konca moderny v umení. Táto zmena prebiehala na pozadí naznačených paradigiem panorámy svetových dejín ako jej prirodzená, integrálna súčasť. Do popredia vystupovali požiadavky zmierenia umenia a života (nová vlna happeningov, umenia akcie, priestorových inštalácií a ďalších umeleckých tendencií zaradených pod pojem „work in progres“), ktoré priniesli zákonité prekračovanie jeho vlastných hraníc a história umenia a umelecká kritika priznala samotnému pojmu umelecké dielo radikálnu premenu v jeho význame s tým, že ho posunula do novej polohy. To znamená, k obecnej, rozšírenej inklinácii k cynizmu, iracionálnemu zostatku ľudských hodnôt sveta, ako ich prezentovali umelecké tendencie formujúce sa na konci storočia (a tisícročia), prežívajúce dodnes. Avšak logicky, časom sa objavila reakcia na takého zameranie tvorivosti, prinášajúca nové vlastné zaujatie dejinami, v rámci čoho sa „spomínanie stalo jednou z tendencií, opäť hýbucou umením“. Umenie sa posunulo do významovej roviny „nové starého“. Vznikol prebudený záujem o krásu a vznešenosť, mýtus a mytológiu, vyvolanie náznaku klasickej harmónie a nahradenie ducha negácie a negatívneho vzťahu k životu jeho pozitívnym protikladom v tvorbe maliarov, sochárov a reprezentantov ďalších disciplín výtvarného – vizuálneho umenia.
Tam niekde spočíva, a odtiaľ vyrastá podstata maliarskej tvorby Ivana Pavleho. Svedčia o tom jeho obrazy predstavené na tejto výstave. Poukazujú na to, čim žijeme: t.j. význam starého nového a nové starého. Bytia „človečenstva“, formujúce sa na jeho púti labyrintom dejín, kde jestvujú oporné body. Nemenné a večné ako skala, oheň, mužský a ženský princíp…. (tomu zodpovedajú aj názvy vystavených obrazov). Teda základ celého nášho jestvovania, bytia. Prevteleného do mýtov a legiend: piety ako ľudskej obety, obety človeka v mene vyšších cieľov (vtedy aj dnes), delenia moci a všetkého, v onom dobre známom záujme človeka, ktorý je ovládajúci a ovládaný. Vládca a ovca. Je to večná nemennosť tisícročných princípov ľudskej existencie v ich symbolickej – obrazovej podobe. Kruh a trojuholník, kríž a diagonála, hore a dole, nad a pod, temnota a svetlo, statické a dynamické, život a smrť… To všetko sú pojmy, ktoré možno vyčítať, identifikovať z umelcových obrazov. Z ich kompozície. Je to základňa, na ktorej rastie a z ktorej vyrastá symbolická podoba jeho maliarskej reči. Prostá, jednoduchá, osnovaná na figurálnom a abstraktnom, trochu aj informálnom tvarosloví, poučená na odkaze európskej výtvarnej moderny, ale aj Novej figurácie, integrovaná do zmätenej situácie súčasnej doby. Plnej rýchlosti, akcelerácie, zmien, siahajúcej po všetkom lákavom a krikľavom, čo ju spoluurčuje, kde takmer každý, kto v nej vystupuje, hrá s pravidlami, ktoré určuje ona sama. A je úplne jedno, či je to exaltovaný exhibicionista, alebo hanblivý introvert. Bolo to tak podobne už v časoch buričov – rebelov Baudealaira a Lautréamonta, hovoria o tom vyše storočné Kvety zla aj Maldororove spevy. A nie je to inak ani dnes. Skrátka princípy prapodstaty bytia platia, ostávajú. Iba jazyk umenia sa mení.
Ivan Pavle: Delenie. Foto Ľ. P.
Pavleho obrazy sú odvodené z reality, to však neznamená, že sú realistické. Dajú sa čítať. Akoby presakovali priamo z maliarskej roviny sem k nám, do roviny skutočnosti. Aj to je dôvod, prečo nepotrebujú rámy. Pritom doslova prekvapuje, koľko sa v nich odráža, vyskytuje interpretačných variant zdanlivo jednej a „jednoduchej témy“, princípov večnosti, ktoré prenikajú labyrintom nášho bytia. Volajú po odtajnení, porozumení, tichu a láske. A tiež po tom, aby sme nezanevreli na umenie. Veď napokon, ono je tu na to, aby v nás vyvolávalo nevšedné pocity prameniace z jeho jedinečnosti. Sú plné nadsádzky, kde sa v blízkosti spomienok na zažitú a prežívanú realitu vynára akoby z hmly pocitov zvláštny stav vedomia, pohybujúci sa medzi spánkom a prebudením; napokon po jeho upokojujúcom pohladení, ale aj dramatickom podráždení, väčšina z nás túži. Preto napĺňať túto túžbu nám pomôže stretnutie s nimi. Ukazujú človeka so symbolmi jeho existencie: odcudzeného a odcudzujúceho, „prevaľujúceho sa“ životom s dávkou arogancie jedného voči druhému. Badať tu protiklad v rozdvojení vzťahu silného so slabým, veľkého s malým, jeden názor nemenný ako skala, utrpenie z vojny a zabíjania ako pieta – matka s mŕtvym synom na rukách. Pavle odmieta pokrytectvo. Základné atribúty jeho tvorby sú koncipované za pomoci výtvarnej zručnosti, na pozadí intelektuálneho zázemia, ktorým disponuje. Je to aktuálna výpoveď, ktorú tieto obrazy prinášajú. Zrozumiteľná, bez použitia doplňujúcich videozáznamov, absurdných inštalácií plných absurdných predmetov, či holej pravdy prísne sa tváriacich konceptov rovnako prísnej konceptuálnej sebareflexie. À propos: v umení vždy bol a je rozhodujúci výsledok. A ten hovorí, že Ivan Pavle maľuje so zápalom, zaujatím pre „Vec“. Váži si umenie. Maľuje rovnako presvedčivo, ako sa o to snažil aj predtým (a verím, že bude i naďalej), bez toho, aby si pomáhal lacnými efektmi, epigónstvom či skrytými zbraňami umeleckej výpovede, akou disponujú nie raz dnešní reprezentanti našej výtvarno – vizuálnej scény. V pozadí jeho výpovede sa ozýva odozva filozofie existencializmu (azda sa dnes ani nedá inak), no zároveň hlboké ľudské poznanie o človeku a jeho duši, prameniace z umelcovej autopsie a poznania.
Nechajme bokom skutočnosť usporiadania tejto výstavy, súvisiacu s umelcovým životným jubileom (ono pritom určite zohralo svoju úlohu). No fakt, že našla miesto práve na pôde spomínanej inštitúcie, akiste nie je náhoda. Jeho maliarska tvorba svojím významom totiž patrí do priestoru celonárodného, celoštátneho aj medzinárodného. Podobne ako tvorba niektorých Pavleho generačne príbuzných osobností z nášho súčasného výtvarného umenia. A to táto inštitúcia obhajuje a presadzuje. Áno, byť niekde zaradený a priznávať sa k tomu je jedna vec, a prekračovať hranice akéhokoľvek „zaškatuľkovania“ a „definitívneho“ ukotvenia (rozmerom tvorby) v histórii umenia, na základe voluntaristických ambícií niekoho druhého, je vec druhá. Prichádzajú mi preto na myseľ slová, ktoré som napísal už dávnejšie: „… Ivan Pavle prekročil hranice svojho generačného a miestneho regiónu, patrí medzi kľúčové zjavy súčasného slovenského výtvarného – vizuálneho umenia, maliarstva, a usporiadanie (aj keď nie súbornej) výstavy jeho tvorby na pôde inštitúcie prekračujúcej rozsahom svojej pôsobnosti hranice Bratislavy a Slovenska, je záležitosť, ktorú možno brať na vedomie ako ocenenie umelcovej tvorby, čo svojou kvalitou patrí medzi tých, akých na Slovensku nemáme veľa.“
Ivan Pavle Mužský princíp. Foto Ľ. P.
V tejto súvislosti možno považovať výstavu obrazov Ivana Pavleho v galérii Danubiana Potulky labyrintom za náhradu, alebo odstránenie danej absencie zo strany vrcholných zbierkotvorných, galerijných inštitúcií. Uviedla Pavleho tvorbu v reprezentatívnom výbere obrazov, takpovediac „do nového obehu“. Potvrdila, že Ivan Pavle patrí medzi tých, čo stoja obomi nohami na území vymedzujúcom hodnoty maliarstva neomoderny. Napriek tlakom z rôznych strán, zvlášť tých, čo tvrdia známu a otrepanú frázu, že maliarstvo a obraz vyčerpali už všetky svoje možnosti. Preto neprekvapuje, že maľbou siaha na citlivé miesta ľudskej povahy – duše i rácia – a robí to s (nemilosrdnou) istotou. Účinnosť svojich maliarskych ingrediencií servíruje na nie raz fenomenálne pripravenej tácke plnej zašifrovaných výpovedí, ktoré sú natoľko dráždivé, že nenechávajú nikoho z vnímavých na pochybách, že pri ich dešifrovaní treba pracovať nielen s citom, ale aj hlavou. Tak ako objavenie trosiek antickej kultúry, jej výtvarného umenia v období renesancie nebolo považované za rozpad antiky, ale skôr za dôkaz jej nesmrteľnosti, tak aj túžba po oživovaní stálych, nadčasových hodnôt ľudskej civilizácie, ich reaktualizácia a znovupripomínanie sa stalo prostriedkom pohybu umenia vpred v súčasnom maliarstve. Pavleho obrazy (z rozpätia medzičasu umelcovho života) deklarujú takéto účinkovanie na jeho ceste. Ceste, ktorá je potvrdením vlastnej, permanentnej umeleckej inovácie a – pravdy.
