Humanizmus a mier

Je pre nás cťou a hlavne záväzkom, že občianske združenie Zjednotení za mier sa zaradilo medzi nositeľov čestného titulu Veľvyslanec humanizmu po boku takých osobností, ako profesor Alexander Rehák, profesor Erich Mistrík, spisovateľ Peter Jaroš, sinologička Marina Čarnogurská či hrdina protifašistického odboja Ján Chudík. Vážime si to o to viac, že mierové hnutie len málokedy „vyhráva“, je to nevďačná sizyfovská práca, pri ktorej musíte rátať s tým, že proti bohatým a mocným väčšinou prehrávate. Aký to má teda všetko zmysel – pýtajú sa hlavne tí, ktorí nerobia nič a pasívne pozorujú svet. Práve mýtus o prvom kráľovi Korintu Sizyfovi nám dáva hlbšiu odpoveď.

Podľa gréckej mytológie bol Sizyfos veľmi bystrý, pohŕdal bohmi a dokázal ich oklamať. Rozhnevaní bohovia ho odsúdili, aby ustavične tlačil balvan na vrchol hory, odkiaľ sa tesne pred koncom cesty vždy zrútil späť vlastnou silou. Domnievali sa, že neexistuje strašnejší trest než zbytočná a beznádejná práca, než zatratenie, že za vášeň života zaplatíte tým, že nič na svete nedosiahnete. Vzbúrený Sizyfos však neprepadol beznádeji. Jasnozrivosť, ktorá mala byť jeho utrpením, sa zmenila a dovŕšila na víťazné poznanie, že neexistuje osud, ktorý by sa nedal prekonať pohŕdaním. Jeho rozhodnutie vyháňa z tohto sveta boha, ktorý do neho vstúpil s nespokojnosťou a záľubou v zbytočných bolestiach. Jeho pevná vôľa robí z osudu ľudskú záležitosť, ktorú musia vyriešiť ľudia. V tom spočíva celá Sizyfova radosť: jeho osud mu patrí. Jeho balvan je jeho vecou. Človek posudzujúci svoje utrpenie podobným spôsobom umlčiava všetky modly. Presvedčený o ľudskom pôvode všetkého ľudského je neustále na pochode. Človek vždy narazí na svoje bremeno. Avšak Sizyfos nám vštepuje vyššiu vernosť, ktorá popiera bohov a dvíha balvany. Vesmír, ktorý už viac nemá žiadneho pána, mu nepripadá ako neplodný, ani ako márny. Každý balvan vytvára svoj vlastný svet. A iba obyčajná snaha dostať sa na vrchol stačí zaplniť ľudské srdce.

Vybrali sme si ochranu, presadzovanie a vytváranie mieru, lebo ho považujeme za najvyššiu a najposvätnejšiu hodnotu ľudstva. Mier nie je všetko, ale bez mieru je všetko ničím. Naša viera v mier je neotrasiteľná a pevná, je to viera v hodnoty, ktoré sa neopúšťajú, keď sa im nedarí, ale presadzujú sa práve vtedy, lebo ich považujeme za správne. Pred troma rokmi na Svetovom humanistickom kongrese v Glasgowe som sa pokúsil presadiť oddanosť mieru do záverečnej deklarácie. Mnohí sa na mňa pozerali nechápavo, niektorí dokonca pohoršene, lebo v tej chvíli považovali za dôležitejšie všetko možné, len nie mier. Ale práve mier sa spája s humanizmom viac ako čokoľvek iné. Nielen preto, že to boli práve renesanční humanisti, ktorí ako prví začali systematicky riešiť nevyhnutnosť mieru. Ale najmä preto, že je to práve svetský humanizmus, ktorý je tou najvhodnejšou neutrálnou platformou, na ktorej sa môžu stretnúť všetky náboženské, duchovné i svetonázorové smery, na ktorej dokážeme zabezpečiť, aby sa so všetkými jednotlivcami a skupinami zaobchádzalo rovnako.

Túto potrebu si čoraz viac uvedomovali aj veľkí duchovní vodcovia nášho sveta, pápež František a XIV. Dalajláma. Obaja volali po sekulárnej etike. Nie ako po nejakej novej forme ateizmu, ale po morálnej náuke, ktorá by nás všetkých presahovala a spájala naprieč rôznymi vierovyznaniami a presvedčeniami. Nie je to samozrejmosť. Už Lev XIV. sa v jednej zo svojich prvých homílií odklonil od tejto koncepcie, spojil neveriacich s negatívnymi aspektmi života a naznačil, že nepovažuje ateistov za rovnocenných. Takto sa nedá pestovať dialóg medzi teistami a ateistami, takto sa nedá spoločne vytvárať ani mier. Významný katolícky teológ Hans Küng vyslovil vo svojom projekte svetového étosu slávnu myšlienku, že nebude svetového mieru bez mieru medzi náboženstvami. Dodajme, že k nim zabudol dodať aj jeden dôležitý aspekt – ani bez mieru medzi svetonázorovými skupinami. Ateizmus sám osebe sa nevzťahuje na morálku. Je len popretím teizmu ako špecifickej viery v osobného boha. Preto tak ako veriaci nie je automaticky morálny človek, ani ateista nie je automaticky humanista.

Desivým príkladom je jeden z najvplyvnejších liberálnych filozofov druhej polovice 20. storočia Karl Popper. Mal som ho možnosť zažiť počas svojich štúdií na University of Warwick začiatkom roka 1993. Slávny autor otvorenej spoločnosti nás všetkých šokoval vyhlásením (ktoré už predtým zaznelo v jeho rozhovore pre nemecký týždenník Spiegel), aby sme sa nebáli viesť vojny za mier. „Bez vojny a násilia to nejde,“ presviedčal nás, mysliac pritom na odstránenie takých diktátorov, ako bol Saddám Husajn. Dnes všetci vieme, ako to dopadlo. Milión mŕtvych, rozbitý Blízky východ, nárast terorizmu a vznik Islamského štátu. Ľudia ako Popper stáli v deväťdesiatych rokoch na začiatku neoliberálnej ideológie, ktorá rehabilitovala vojnu ako prostriedok medzinárodných vzťahov, ktorá vyústila až do absurdných koncepcií typu „humanitárne bombardovanie“. Bola to viac než chyba, bola to vražedná a zločinecká misia, ktorá navždy zmenila náš svet.

Vidím v hľadisku veľa mladých ľudí a neviem, ako im, ktorí nezažili nič iné, vysvetlím, že toto nie je prirodzený stav. Jeden z najväčších humanistov a pacifistov 20. storočia Jean-Paul Sartre vravieval, že ľudia vo vojne sú pozostalí po mieri. Vypuknutím druhej svetovej vojny 1. septembra 1939 sa neskončilo iba šťastie a mier. Skončil sa jeden svet. Pre nás sa takýto svet skončil v polovici deväťdesiatych rokov. Neskončil sa teroristickým útokom na New York a Washington, ani vojnou v Iraku, ani ruskou inváziou na Ukrajinu. Skončil sa oveľa skôr. Skončil sa vtedy, keď sme opustili všetky princípy, ktoré sme vybojovali v 20. storočí v dvoch celosvetových agóniách ľudstva nesmiernymi obeťami na životoch.

Už tridsať rokov kráča táto planéta späť. Uznávané hodnoty mieru sme opustili vo chvíli, keď sme zabudli, že Organizácia Spojených národov vznikla preto, aby postavila vojnu mimo zákon. Zrazu sa medzi západnými lídrami začal presadzovať konsenzus, že riešiť konflikty vojensky, a nie mierovou cestou (ako je to zakotvená v Charte OSN) je správne. Druhým spiatočníckym trendom bola rehabilitácia úloh vojenských aliancií. Hoci vojenské aliancie zapríčinili prvú svetovú vojnu, z nejakého dôvodu začali mocenské elity presviedčať ľudí, že práve ony sú zárukou našej bezpečnosti. Pritom vojenské spolky sú tie najprimitívnejšie formy bezpečnosti, ktoré sa objavovali už v antickom Grécku a ktoré preukázateľne viedli skôr k väčším ozbrojeným zrážkam ako vyššiemu stupňu obrany. Oveľa vyspelejšou a pokročilejšiu formou sú organizácie kolektívnej bezpečnosti, ako je OSN, OBSE a podobne. Dnes už vidíme, že majú množstvo nedostatkov, ale tie sú zapríčinené skôr tým, že hlavné slovo v nich majú súperiace štáty, nie samotné organizácie. Ale riešením je zdokonaľovanie týchto foriem bezpečnosti, nie návrat k prekonaným inštitúciám.

Okrem toho, rozširovanie NATO dokázateľne viedlo k extrémnemu zvýšeniu zbrojenia a nestability medzinárodného prostredia. Preto považujeme za obrovskú chybu, že medzinárodné spoločenstvo sa odklonilo od zásad Parížskej charty pre novú Európu prijatej na summite v novembri 1990. V nej sa všetky európske štáty, ale aj Sovietsky zväz, USA a Kanada, zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, sa v dokumente označilo za prekonané a nebezpečné. Ako to, že už o niekoľko rokov neskôr nikto nekritizoval flagrantné porušenie zásad Parížskej charty zo strany západných štátov? Ako to, že pojem „partneri“ na medzinárodnej scéne tak rýchlo vystriedal termín „spojenci“, ktorý patrí do vojnového slovníka? Ako to, že sme si nevšimli, že ideály mieru, spolupráce a priateľstva, ktorým svet tak veril po páde železnej opony, sa tak rýchlo rozplynuli?

Ak sa dnes chceme pustiť do budovania civilizácie mieru, už nám nestačí oprášiť staré heslá mierového hnutia. Pápež František správne vystihol potreby doby, keď opustil klasický augustiniánsky princíp tzv. spravodlivej vojny. Žiadna vojna nie je spravodlivá. Vojna nemôže poslúžiť ničomu, lebo je čírou deštrukciou. Podstata všetkých vojen je hodná nenávisti a všetci ľudia, ktorí ich rozpútavajú, sú zločinci. Presvedčený pacifista Sartre neskôr trpko priznal svoju nedôslednosť, keď v Zošitoch z čudnej vojny poznamenal: „Môj antifašizmus existoval len preto, aby mi poskytol pohodlnú zámienku k boju, takže moje odmietnutie vojny bolo odmietnutím prvej svetovej vojny, a nie druhej.“ Z rovnakého dôvodu spochybňoval u nás ešte stále vysoko oceňovanú vojnovú odvahu, za ktorú sa rozdávajú metále. Takáto odvaha podľa neho nemôže byť určujúcim a oceňujúcim faktorom pre odvahu človeka v čase mieru, keď potrebujeme vyzdvihovať úplne iné cnosti – tam, kde čelíme nepriazni osudu a kde sme sami so svojou dôstojnosťou. Armáda človeka zneuctieva. Jediný spôsob, ako ochrániť mier, je neviesť vojnu. Môžeme bojovať za slobodu, ale nie za mier. Ktorákoľvek osoba, ktorá sa nechá strhnúť tým zmätkom a neistotou, ktorá chápe vojnu ako prirodzenú súčasť ľudskej spoločnosti, ju v skutočnosti vedie, uzatvára Sartre. Práve budovaním stálych armád sme zmenili povahu konfliktov a začali sa pripravovať na totálne vojny súčasnosti.

Karl Jaspers veril, že svetový mier bude možné dosiahnuť len novou politikou. Vojna bude vylúčená z medzinárodných vzťahov len vtedy, ak bude existovať vyššia právna inštancia, ktorá v jej vedení súperiacim štátom zabráni, ktorá bude uprednostňovať právo pred násilím a ktorá bude schopná rozhodovať aj o tých najhlbších protikladoch jednotlivých záujmov. Fašizoidné heslá ako Amerika alebo Európa na prvom mieste nie sú vhodné filozofie pre svetový mier. Nedosiahneme ho jednostrannými rozhodnutiami, ale iba spoluprácou štátov. Povedzte mi, ako chce Európa dosiahnuť mier, keď sa s nikým nerozpráva? Koľkokrát sa stretol predseda Európskej rady s ruským prezidentom? Ani raz. Koľkokrát sa stretla šéfka európskej diplomacie s ruským ministrom zahraničných vecí? Ani raz. Ako môže viesť takáto politika k mieru?

Bez humanizmu budú mať z mieru prospech iba vládnuce vrstvy. Bez rovnocennej spolupráce a vzájomného rešpektu sa európska jednota buď rozpadne alebo povedie k neľudskej despocii. Je našou spoločnou úlohou, aby sme vo vzájomnej kooperácii čelili novým výzvam, ktoré nemôžeme predvídať a vo vzniknutých situáciách sa navzájom dopĺňali, korigovali a napredovali. Preto sa vojny v skutočnosti skončia až vtedy, keď sa naučíme spolupracovať. Mier je totiž oveľa viac ako len neprítomnosť vojny. Mier si vyžaduje rešpekt k hodnote a dôstojnosti všetkých ľudí, toleranciu medzi jednotlivcami a vnútornú harmóniu v každom človeku. Aj súčasné nadmerné hromadenie zbraní na celom svete je hrozbou pre mier. Extrémne zbrojenie plytvá zdrojmi, ktoré by bolo lepšie využiť na odstránenie chudoby a poskytovanie vzdelávania, zdravotníctva a iných verejných služieb. Preteky v zbrojení vytvárajú politickú a vojenskú nestabilitu a vždy zvyšujú pravdepodobnosť vojny, a preto je práca na odzbrojení dôležitým krokom smerom k bezpečnejšiemu svetu. Mierové iniciatívy však nemožno ponechať len v rukách vlád. Ako jednotlivci musíme pracovať na pokoji, spokojnosti a rovnováhe v našich osobných životoch, liečiť spoločenské rozdelenie, prispievať k vnútorným zmenám a výchove nových generácií k mieru a nenásiliu. Stabilný svetový mier sa nikdy nezrodí bez našej schopnosti pestovať mier v sebe a žiť podľa hodnôt s ním spojených, ako je akceptácia, spolupráca, tolerancia, pokoj a vyrovnanosť. Mier ako trvalý stav mysle, založený na vnútornej harmónii, rovnováhe a empatii je transformujúci. Pracovať na ňom by malo byť všeobecným verejnoprospešným cieľom. A ja verím, že jedného dňa svet zverí svoje záležitosti do iných rúk ako do rúk podvodníkov, darebákov a krutých tyranov, verím, že raz svet prekoná svoje súčasné problémy, verím, že je možné vytvoriť kultúru mieru, v ktorej nikto nebude hladný, v ktorom láskavosť bude bežná a v ktorom myseľ bude oslobodená od strachu, verím, že náš svet sa môže riadiť múdrosťou, odvahou a šľachetnosťou s cieľom dosiahnuť výraznejšie šťastie pre všetkých. Možno sa toho nedožijem, ale viem, že to nie je nemožné. Aj vďaka ľuďom ako ste vy, v ktorých už klíči semienko mieru. Ďakujem vám.