Z dopravnej kancelárie vyšiel výpravca, v rukách držal výpravku, v ústach mu svietila striebristá píšťalka… už-už sa hotoval vypraviť vlak zo Skalice do Holíča a Kútov. Mašinka s parnou lokomotívou stála na koľajach už dlhšie, strojvodcovia dolievali vodu a dopĺňali uhlie – mesto bolo pohraničné, iba kúsok od neho boli moravské Sudoměřice. Je jeden svet – a predsa sú dva svety. Alebo to bol ten istý svet pod rovnakou pantofľou, ibaže nebadane odlišnej farby. Mirko Nešpor nad tým trocha porozmýšľal, čert ako diabol, povedal si a chystal sa nastúpiť do vozňa.
Zdvihol nohu… a vtom ho schmatli dvaja gardisti, príslušníci pohotovostného oddielu: „Meno a legitimácia!“
Mirko im podal legitimáciu, letmo ju pozreli, vopred vedeli, o koho ide.
„Miroslav Nešpor, všakže?“ zrúkol jeden z nich. „Vtáčik, ktorého už dlhšie hľadáme!“
„Nerozumiem, práve cestujem domov,“ odvetil chladnokrvne.
„Pôjdete s nami, máme na vás zatykač“ Nasadili mu želiezka.
Výsluch v meštianskej škole…
Do meštianky, vtedy vyľudnenej, to nemali ďaleko, zo dvesto-tristo metrov. Bože, aký to výsmech Komenskému, pomyslel si Mirko, dielňu ľudskosti si premenili na brloh zvrhlosti, človek človeku vlkom, Hobbes mal pravdu. Mal? Alebo je to mantra toho ich geniálneho nadčloveka? Vôľa k moci, tak sa to učili na gymnáziu… Vôľa zabíjať a ovládnuť svet. Kam sme to dospeli…
Gardisti vypočúvali Mirka Nešpora vo vyľudnenej meštianskej škole v Skalici.
Gardista Klaudius Škvára, ktorý zrejme vedel ako-tak písať na stroji, ďobkal do klávesnice: „Dnes popoludní, v stredu 13. decembra 1944, sme zaistili na železničnej stanici v Skalici Miroslava Nešpora podozrivého z podvratnej činnosti… tento je už dlhšie v pozornosti žandárskych orgánov…“
„Kam si sa zberal?“ oboril sa na Nešpora Ján Vrablec, známy to veliteľ a tvrďas skalického gardistického oddielu.
„Domov, do Holíča, za rodičmi,“ hlesol napodiv pokojne.
„Klameš, s kým si sa mal stretnúť?“ zaútočil sprudka Vrablec.
„S rodičmi,“ nedal sa Nešpor.
„Vysyp pravdu!“ vrieskal druhý gardista Alojz Salay.
„Nevymýšľam si, naši ma čakajú, budú netrpezliví,“ oponoval Nešpor. Oprel sa o stoličku, tá nahlas zavŕzgala. Škola má zrejme obstarožný inventár. Štát by mal na decká viac myslieť.
„A dnes sa nedočkajú,“ zahlásil hnevlivo Vrablec. „A nedočkajú sa ani zajtra, ani pozajtra…“
„Mali by ste im to oznámiť?“ naliehal Mirko.
„Oznámime, keď budeš hovoriť,“ výhražne sa ozval ďalší gardista.
„Nemám čo,“ sucho dodal. V hrdle mu vyschlo, potreboval by sa napiť. Gardista, čo písal zápisnicu, sa labužnícky napil vody. Urobil to naschvál? Prosiť sa nebude, aj tak by ho ironicky vysmiali.
„Tak nemáš čo?!“ vykríkol Vrablec a päsťou mu vrazil do tváre.
„Nemám,“ odvetil sporo Nešpor. Vytiahol si z vrecka vreckovku a utrel si krv pod nosom. Krvi videl veľa-priveľa, aj mŕtvych kamarátov v horách. Pokým tečie krv, je dobre, vraveli, znamená to, že človek žije.
„Ukáž, čo máš zašité pod podšívkou, pod vreckami,“ zúril Vrablec. Vytiahol nožničky a začal mu nastrihávať podšívku. „Aha, tu niečo bude, čo to tam máš?“
Nešpor vyskočil zo stoličky… Vrablec ho chcel pichnúť do ruky, no netrafil, Mirko akýmsi zázrakom nahmatal malý kolibrí zápisník a napochytre ho prehltol. Zbytočne ho gardista škrtil a dávil, nič nepomohlo…
Večer sa rodičia dozvedeli, čo sa stalo. Mamička plakala, otec sa mračil, mladší brat Vlado prepadol nervozite…
Spomienky na detstvo a gymnaziálne roky
Na noc Mirka sputnali na rukách i nohách, šmarili ho do vedľajšej miestnosti. Napriek tomu, že telo od únavy slablo, nedovolilo mu čo len oko zažmúriť. Všade tma, polnoc sa lámala v páse, ale v jeho mysli sa rozsvecovali lúče spomienok… Ostal sám, spoločníka mu robila minulosť, ktorá vnášala do jeho vnútra láskavú žiaru. Sám v rodnej Skalici, kúsok odtiaľto sa narodil. Mamka Ľudmila mu rozprávala, že bola nádherná horúca jeseň, osobitne v onen 28. september roku dvadsiateho štvrtého, keď uzrel svetlo sveta. Slnečné lúče zlátili vínorodé skalické vŕšky prinášajúce takú bohatú úrodu, že podobnú nepamätal ani najstarší Skaličan, až v Prešporku známy čižmársky majster storočný pán Tyršel. A ten ich domček vedľa evanjelického kostola chránený pred „mokrohájskym vetrom“ bol vskutku oázou jeho chlapčenských rokov.
Rodný dom Mirka Nešpora v Skalici. Zdá sa, že by potreboval lepšiu opateru.
Rodina nemala na ružiach ustlané. Tatinek, ako ho on volal, sa dvakrát vybral za prácou do sveta, najskôr do Spojených štátov, potom do Argentíny. Ani po jeho návrate sa im nejako mimoriadne nepolepšilo. Bárs by aj! Na dvere zaklopala zničujúca hospodárska kríza… Odsťahovali sa do Holíča, bolo to bližšie do Hodonína, kde maminka pracovala. Šesťročný chlapček sa ocitol v novom prostredí, medzi novými kamarátmi. Chytro sa udomácnil, s každým sa hneď spriatelil. Chýbalo mu azda iba jedno – babička a dedko, ktorí ostali v Skalici. Aj to si však rodina vynahradila – každú nedeľu k nim cestovali vlakom na návštevu – robievali tak aj v čase, keď ich už bolo dohromady šesť. Babička všetkých pohostila, vybrala z poličky maľované hrnčeky a naliala im do nich studenú bielu kávu, ktorá bola v horúcom lete najväčšou pochúťkou. Inokedy, chlapčatá bláznivé, zaliezli pod dedkov veľký krajčírsky stôl a sledovali, čo robí. Cesta domov bola pre nich, chlapcov, veľkým zážitkom: teplý letný podvečer voňal lipami, lokomotíva rozhadzovala roje roztopašných iskier, ktoré i v tme tancovali fantastický tanec.
Hoci ich bieda ustavične omínala, doma vždy bolo veselo, otec hral na viacero nástrojoch, a keď nebolo čo do úst vložiť, nasýtili ich pesničky – a to aj napriek tomu, že im v žalúdku hudci vyhrávali. Pri speve sa dá zabudnúť na všetko. A navyše otec-kapelník priniesol zo zábav a svadieb vždy nejaké tie peniažky. Popritom dával niektorým deťom hodiny hudobnej výchovy.
„Mirko, ty sa musíš naučiť hrať na husliach,“ zdôrazňoval synovi. „Keď bude najhoršie, zíde sa ti to, no najmä ti pookreje duša.“
A Mirko sa učil, robil pokroky, husle sa stali jeho najmilším dôverníkom…
Na gymnáziu sa hneď v prvých ročníkoch zaradil medzi vynikajúcich študentov. Vďaka tomu mohol pomáhať sebe i rodine – slabším študentom dával kondície, vynikal v matematike, fyzike, chémii, vo všetkých technických predmetoch. A nielen to! Statočne a víťazne sa prebíjal labyrintom zložitých vetných periód cicerónskeho štýlu a spleťou náznakov lapidárneho a myšlienkove hutného Tacitovho slohu, záhadami integrálnych a diferenciálnych rovníc a jemný jazykový cit si vyžadujúcich fines francúzštiny a nemčiny, dokonca František Buchta, profesor latinčiny, ho označil za primána v tomto jazyku…
Smäd láme telo aj dušu
Latinčina, preberal v duchu: Sitis animam frangit, nonsolum corpus (Smäd nielenže láme telo, ale ničí aj dušu). Jeho trýznitelia to dobre vedia. V hrdle mal saharu, ani hlt vody mu nepodali…Brieždilo sa, mohlo byť tak osem hodín. Vo dverách zaštrkotali kľúče, vošli dvaja gardisti, sňali mu želiezka, odvliekli ho do vyšetrovne. Na stole sliepňala stolová lampa, ktorú mu nasmerovali rovno do tváre.
„Piť,“ ozval sa prosebne, „vodu…“
„Až potom,“ odvrkol Vrablec. „Kde si partizánčil? Na akých bojových akciách si sa zúčastnil?“ vykrikoval.
„Nikde som nebol, nikoho nepoznám,“ opakoval dokola Mirko.
„Ešte raz sa pýtam: Kto bol tvoj veliteľ, kto ti dával rozkazy. Hovor, lebo zgegneš od smädu!“
„Nikto! Nikoho nepoznám!“ povedal rezolútne.
„Kto bol na tom prehltnutom zápisníku?“ vyštekol Salay.
„Moje frajerky!“ odvetil ironicky. Vrablec k nemu priskočil a začal ho biť hlava-nehlava. Pridali sa i ostatní a ostošesť ho mlátili žilou. Vo vyšetrovni duneli kopance a údery… Mirko sa schúlil a zaťato mlčal.
Medzitým sa za ním vybrala mamička, priniesla teplú bielizeň a jedlo. Dvaja gardisti ju za ním zaviedli, postavili sa ozbrojení k dverám. Nastávajúca noc bola ešte horšia, chceli z neho vytriasť dušu, lenže zabudli, že duša je posledná pevnosť slobody. Ako to povedal Seneca? Áno, porazený je ten, kto sa považuje za porazeného. A on porazený nie je, pretože si stojí za svojou pravdou, za tým, o čo bojoval a bojuje. A s ním bojujú tisíce, státisíce… Otec mu vždy vravieval: Mirko, nikdy nezraď sám seba. Vždy sa mu musel spovedať, ako sa mu darí na gymnáziu, o čom a ako sa učia. Často tatinkovi rozprával o diskusiách v Samovzdelávacom krúžku Dr. Pavla Blaha, o tom, že číta diela Marxa, Engelsa a Lenina, že sa učí poznávať pravdu, skutočnú pravdu…
Ráno sa opakovala celodenná tortúra, ale on ani nehlesol. Večer ho nechali na pokoji, zvalil sa na provizórnu pričňu a uprene hľadel do stropu, akoby sa na ňom premietal film jeho života. Doma elektrinu nemali, čítavali pri petrolejkách, nebolo jednoduché pripravovať sa na náročné hodiny bezprostredne pred maturitou. Rozhodol sa pre vysokú školu, pre stavarinu. Zažiadal si v Bratislave o internát, ubytovanie mu pridelili na Lafranconi, dokonca dostal štipendium. Rok chvatne pretiekol, rovnako ako voda v Dunaji. Prázdninovú prax si vybavil na stavbe Oravskej priehrady, bol to jeho sen, vidieť na vlastné oči také gigantické stavenisko a osobne na ňom participovať…
Mirkovi oťaželi viečka, už sa zdalo, že ho predsa len premôže spánok. Vtom uprostred noci zachrapčal kľúč, aj sa preľakol, mohlo byť okolo piatej ráno, sobota 16. decembra.
„Chytro, vstávaj, cestujeme do Bratislavy!“ oznámil mu Ján Vrablec. „Ide sa na výlet,“ dodal ironicky. Ešte za tmy gardisti naložili Mirka do vlaku – so zviazanými rukami, zbitého, opuchnutého. Pred dvere sa postavil ozbrojený gardista a odháňal na zastávkach cestujúcich, ktorí chceli nastúpiť… V Bratislave ho najprv zaviedli na hlavné veliteľstvo HG a odtiaľ do mučiarne na Vlčkovej ulici č. 35 – na poschodí vilky boli prepychovo zariadené salóny a dolu päť spoločných ciel a dve samotky. Mirka umiestnili do cely číslo 4, presnejšie pivnice…
V bratislavskej mučiarni…
V mučiarni sa dostal do rúk istého Michala Gombárika, ktorého prezývali Buzík. Miestnosť bola patrične vybavená: viseli tu dva druhy obuškov – mäkké, ohybné a tvrdé, vyplnené oceľovým drôtom, reťaze a retiazky všetkých veľkostí, povestná guľatá stolička bez sedadla, arzenál britiev, ihiel, povraz s kolíkom na sťahovanie lebky a iné nástroje „potrebné“ na vypočúvanie. Gombárik, posilňujúc sa slivovicou, vypočúval väčšinou v noci, medzi polnocou a štvrtou hodinou ráno, a to bez svedkov. Na stole mal niekoľko pištolí, škatuľu so súpravou britiev, ktoré používal pri mučení žien; jeho najobľúbenejšou metódou bolo tzv. skalpovanie: obetiam dával cez čelo špagát a kolíkom vzadu sťahoval kožu…
„Koho si teraz vezmeme do parády?“ spýtal sa Gombárik.
„Nejakého Nešpora,“ odvetil službukonajúci gardista.
Čo sa potom odohrávalo, poznáme iba z rozprávania Mirkovho spoluväzňa Igora Mička: „Keď som sa prebral po výsluchu, doniesli do vedľajšej miestnosti s koksom a drevom nejaké bezvládne telo. Hodili ho na uhlie, retiazkou zaistili dvere a odišli. Keď precitol z bezvedomia, spýtal som sa ho ironicky: Aj ty si spadol zo schodov? Áno, aj ja som spadol zo schodov, odvetil s trpkým úsmevom. Bol to vysokoškolák Mirko Nešpor. Trpký úsmev sa vzápätí premenil na bolestivú grimasu, strašne ma bolia kríže, pokračoval tichým hlasom, v ktorom sa zračilo utrpenie. Aj tebe pichali ihličky? spýtal som sa. Pichali, a nie jednu, odvetil so zjavným škrípaním zubov.“
V priebehu desiatich hodín sa tento obraz dvakrát opakoval. Na tretí raz Nešpor iba slabučko mávol rukou… nechcelo sa mu rozprávať, skôr nemal sily… ale myseľ a spomienky slúžili – a veľmi živo: Ústie nad Oravou, vytúžená študentská prax, dunivé ozveny strašidelnej vojny zvonia pomaly a isto šialenému tyranovi do hrobu, na Slovensku je všetko v pohybe, v ovzduší visí Povstanie, to naše slovenské, nastáva čas chopiť sa zbrane, aj na Orave. Fašisti sa chcú stoj čo stoj zmocniť Dolného Kubína, urputne útočia od Tvrdošína smerom na Krivú. Povstalci ich však ženú späť, medzi nimi je i Mirko so samopalom v ruke.
Popritom navštevuje jednotlivé partizánskej oddiely, prináša správy, pokyny, povstaleckú tlač, pôsobí ako spojka medzi Banskou Bystricou a Oravou. Chodí z miesta na miesto v ľahkom zelenom hubertuse, unavený, vyčerpaný, načisto premoknutý. Ale nezdolný a nebojácny, stále v akcii, stále v boji. Aj napriek tomu sa mu podarí tajne domov poslať list s dátumom 30. októbra. Predstavoval si, ako sa maminke trasú ruky, keď otvára obálku so známym písmom:
„Drahí rodičia! Po dlhom čase, keď ste ma už možno oplakávali, môžem Vám dať o sebe správu… som teraz v Sokolčiach pri Liptovskom Svätom Mikuláši u veľmi dobrých ľudí… dúfam, že doma je všetko v poriadku… Ak sa mi nepostavia do cesty nijaké prekážky, čakajte ma o dva-tri dni doma… Ak bude v Holíči niečo nového, než prídem domov, napíšte mi na adresu: Mária Jakoby, Liptovský Sv. Mikuláš, pri železničnej stanici…“
V duchu, videl, ako ho sestra Marta čaká na holíčskej stanici, ako budú spolu pripravovať niečo dobré na večeru. Nakoniec to bolo celkom inak. Udal ho vedúci stavebnej správy, že sa dal k partizánom, ale vtedy to nemohol ešte vedieť…
V sobotu 5. novembra zaklopal na dvere rodičovského domu – unavený, bledý, schudnutý, oblečený v onom príslovečnom zelenom hubertuse. To bolo radosti. Vyobjímal plačúcu maminku, trojročnú sestričku Miladku vzal na ruky a vyzdvihol ju vysoko nad hlavu. A hneď sa začalo prestierať.
„Mirečku, iste si hladný, len sa dobre najedz,“ popchýnala ho maminka.
„Nebudem nič, maminko, mám choré črevá.“ Vypil iba hrnček mlieka, aj z toho mu bolo ťažko. Doma už o všetkom vedeli, po Holíči sa roznieslo, že ho videl ktosi na Orave so samopalom.
„Včera u nás robili gardisti domovú prehliadku, všetko prekutrali,“ dôverne a opatrne zašepkal otec.
Neostávalo nič iné, len sa chytro niekde skryť, aby neohrozil celú rodinu. Už v nedeľu večer sa zbalil a útočisko našiel na niekoľko dní u Beranovcov v Holíči. Aj to však bolo riziko. Zaskočil preto do Bratislavy, lenže tam mu hrozilo ešte väčšie nebezpečenstvo. Vrátil sa preto do rodného kraja, čosi v duši ho nutkalo, aby tak urobil, mal pocit, že sa tým vnútorne oslobodí… hoci dobre vedel, že sa okolo neho uzaviera kruh gardistických sliedičov. Nedbajúc na to, vydával sa takmer denne na riskantnú cestu z Holíča do Skalice, aby pookrial v prívetivom domčeku starého otca a v pohostinnom dome svojho spolužiaka a priateľa, ktorí mali vzácne pochopenie pre jeho kritickú situáciu a veľkodušne mu ponúkali na úkryt svoju búdu vo vinohradoch. Prijatie ponuky stále odkladal, až…
Mirko ležal na hŕbe uhlia, nevedel, či sa mu sníva, alebo je to prechod z bytia do nebytia, nad sebou začul tichú ozvenu nejakých hlasov, rozplývali sa v akýsi čudesný šum…
Zato jeho spoluväzeň Igor Mičko až pridobre rozoznával jednotlivé slabiky: „Ty, veď on nedýcha!“
Bolo to nadránom 17. decembra 1944.
Ústredie Štátnej bezpečnosti vydalo zakrátko oficiálnu správu, že Mirko Nešpor spáchal samovraždu obesením na klinci vo výške 210 centimetrov.
Mŕtvolu obhliadali MUDr. Herman Krsek a MUDR. Emil Toman. Až v marci 1947 vydal svedectvo Herman Krsek: „V noci 17. decembra 1944 okolo 23. hodiny doviezli do pitevne mŕtvolu Mirka Nešpora. (…) Mal ruky zviazané vpredu a spútané retiazkami, (…) košeľa roztrhaná a šatstvo postriekané krvou, (…) zranenia okrem ryhy na krku boli veľmi rozsiahle, (…) hlboké a masívne podliatiny na chrbte, (…) oderky v tvári mohli vzniknúť aj ublížením horiacou cigaretou a oderky v sedacej časti (…) nie je vylúčené, že sa tak mohlo stať aj ihlou prišívaním šatstva k povrchu tela, (…) rozsah a charakter zranení svedčil na surový priebeh týrania“ (ŠÚA SSR, 237/47).
Tak zomrel Hrdina Slovenského národného povstania Mirko Nešpor, 20-ročný vysokoškolák, ktorý sa hrdo postavil proti fašistickým okupantom a ich gardistickým prisluhovačom. Vlasť naňho nezabudla: Je hrdinom SNP in memoriam, nositeľom Radu Slovenského národného povstania I. triedy, Československého vojnového kríža 1939, v roku 1946 mu udelili in memoriam titul inžinier.
V Holíči mu odhalili pomník, v Skalici má na rodnom dome umiestnenú tabuľu: „Tu sa narodil dňa 28. 9. 1924 hrdina Slovenského národného povstania Mirko Nešpor, ktorý bol 17. 12. 1944 zavraždený fašistami.“
Mirko sa narodil za horúceho jesenného počasia opradený hrejivým babím letom a zomrel počas tmavej nevľúdnej zimy pod chladnými rukami tých, čo reprezentovali Slovenský štát ukrývajúci sa pod kuratelou nenávideného fašistického Nemecka.
V súčasnosti sú po ňom pomenované ulice v Banskej Bystrici, Bystričanoch, Gbeloch, Holíči, Košiciach, Kysuckom Novom Meste, Liptovskom Svätom Mikuláši, Lučenci, Malackách, Michalovciach, Námestove, Palárikove, Poprade-Veľkej, Prešove, Senici, Skalici, Šali, Šaštíne-Strážach, Trenčíne a v Žiline.
Bolesť sa nikdy nezacelila
Najsmutnejšie na tom je, že zostala po ňom prázdna stolička v kruhu rodiny, ktorá ho tak milovala. Bolesť v jej srdci sa nikdy nezacelila…
A veľký poetický hold mu vzdal Skaličan, uznávaný slovenský básnik Ivan Mojík básnickou skladbou Pieseň o Mirkovi Nešporovi. Čitateľom ponúkam krátky úryvok:
December v mestskej štvrti
na blato mení sneh.
Rok štyridsiatyštvrtý
Skalicou temne znie.
Ulicou Nešpor kráča.
Komusi niesol zvesť,
správu, že možno začať
rad nebezpečných ciest,
že povstalci sú v horách
a že sa vrátia späť
jak búrka z hlbín mora,
jak chlapská odpoveď!
Odovzdal správu. Ide
cestou na stanicu.
Uhni, Mirko, zmizni
pred čiernym mundúrom!
Máš ešte mnoho práce
dlho žiť…
Však neunikol viacej,
hoc navždy zvíťazil.
Je večer zimný, chladný,
je pozdná hodina.
Les gardistických hlavní
jeho tvár objíma.
Neďaleko je škola.
To do nej chodil snáď.
Mal zaľúbený pohľad
a spolužiačku rád.
Nešporovým prípadom sa zaoberal aj disident, historik Jozef Jablonický. Podľa materiálov, ktoré študoval, prežité Nešporovo utrpenie mohlo spôsobiť, že Nešpor si napokon vzal život sám. Jablonický cituje i pitevnú správu, kde tvrdí, že rany na krku nejdú proti téze o samovražde. Keďže bol Nešpor spútaný reťazou a nebol známy pôvod škrtiaceho materiálu, nedalo sa s určitosťou vyjadriť o spôsobe Nešporovho konca. V knihe Samizdat v odboji píše: „Z materiálov, ktoré som mal k dispozícii, som prišiel k záveru, že Nešpor svoje utrpenie ukončil dobrovoľnou smrťou. Avšak až do súčasnosti sa tvrdí, že Nešpora zavraždili (obesili) gardisti. Dokonca sa publikovalo, že ‚celý výsledok pitvy svedčil o beštiálnej vražde…‘ (Pozri zborník Padli za slobodu. Bratislava 1954, s. 171).
Nie je to pravda. V posudku o pitve sa uviedlo: ‚Celkový vzhľad, priebeh a lokalizácia ryhy od škrtidla na krku vo všeobecnosti nesvedčia proti samovražde, ale vzhľadom na to, že Nešpor mal ruky spútané reťazou, že nie je známy pôvod škrtidla, jeho zavesenie a iné okolnosti prípadu, nie je možné sa s určitosťou vyjadriť o tom, či obesenie nastalo v úmysle samovražednom, alebo cudzím násilím‘“ (s. 302 – 303).
Literatúra:
Buchta, František, Dinka, Pavol: František Buchta – Skalica a Záhorie. Bratislava: Formát 2008
DINKA, Pavol: Skalica a Skaličania v literatúre. Bratislava: Formát 2012
JABLONICKÝ, Jozef: Samizdat v odboji. Bratislava: Kalligram 2004
MASARYKOVÁ, Marta: Svedectvo o nedožitej mladosti. Bratislava: Smena 1984
Mojík, Ivan: Pieseň o Mirkovi Nešporovi. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1952
Foto: Dana Dinková a archív
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 25 – 26/2026.)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008