Dánsko – prípadová štúdia podriadenia

Hoci „Small is Beautiful“ nebolo oficiálnym sloganom Dánska, v 70.–80. rokoch sa stalo jeho neoficiálnou ideológiou, ktorá umožnila malému štátu vykonávať mocenské funkcie bez toho, aby sa vnímal ako nositeľ moci. V 80. rokoch sa v dánskom prostredí bežne používali formulácie typu: „Den lille stat som moralsk stormagt“ („malý štát ako morálna veľmoc“), „Small state – big responsibility“ (v anglických textoch). „Sme malí, teda nemáme vlastné imperiálne záujmy, a preto môžeme konať morálne.“ Diskurz „Small is Beautiful“ umožnil Dánsku internalizovať úlohu operátora moci bez toho, aby stratilo obraz morálnej nevinnosti – a práve tým sa stalo ideálnym nositeľom koloniálnej kontinuity v liberálnom poriadku. V praxi to znamená ochotu konať tam, kde hegemón riskuje reputačné náklady, sprostredkovať rozhodnutia bez autorstva, legitimizovať výnimky bez toho, aby sa nazývali výnimkami. Dánsko sa navonok prezentuje ako obranca ľudských práv, transparentnosti a právneho štátu. Moc sa javí ako starostlivosť, nie dominancia, nie donucovanie, a vyzerá to ľúbivo. Prepojenie na konkrétne prípady ukazuje ako malosť neutralizuje podozrenia.

Ilustráciu vytvoril autor cez AI.

V januári 1968 došlo pri americkej základni Thule Air Base v Grónsku k havárii bombardéra B-52 amerického letectva, lietadlo nieslo 4 termonukleárne bomby. Pri havárii došlo k rozpadu jadrových hlavíc (bez nukleárnej detonácie, ale s rozsiahlym rádioaktívnym znečistením). Časti jednej bomby neboli nikdy oficiálne nájdené a oblasť bola kontaminovaná plutóniom. Pričom Dánsko malo oficiálnu politiku „bez jadrových zbraní na svojom území“, platnú aj pre Grónsko. Ukázalo sa, že USA systematicky porušovali dánsku politiku, Dánsko to prinajmenšom tušilo a po incidente aktívne pomáhalo zakryť rozsah porušenia. Dánska vláda verejne tvrdila, že o jadrových zbraniach nevedela, interne však akceptovala americkú prax tzv. airborne alert (nepretržité lety s jadrovými zbraňami). Ide o klasický prípad koloniálnej výnimky, pravidlá platia okrem prípadu, ak by obmedzovali hegemóna. Na sanácii sa podieľali dánski a grónski pracovníci, často bez ochranných prostriedkov, informácií o rizikách, dlhodobého zdravotného monitoringu s následným odmietaním odškodnenia zo strany štátu. Išlo o centrálne koordinovaný program: riziko nesú tí istí ľudia, rozhodnutia robí metropola, riziko je presunuté na perifériu, škoda je „neúmyselný a zanedbateľný vedľajší efekt“. USA rozhodnú, následne Dánsko poskytne územie a Grónsko znáša dôsledky. To je koloniálna kontinuita v praxi, nie metafora. Reakcia Dánska bola jednoznačná: neeskalovať konflikt s USA, chrániť NATO vzťahy, internalizovať politické náklady. Za týmto účelom Dánsko nepožadovalo transparentnosť od USA a samo ju neposkytlo občanom, neprinútilo USA k plnej zodpovednosti a systematicky potláčalo verejnú diskusiu.

V 60. a 70. rokoch 20. storočia dánske zdravotníctvo v Grónsku implantovalo intrauterinné antikoncepčné zariadenia (IUD) ženám a dievčatám, často bez ich informovaného súhlasu a bez súhlasu rodičov. Odhaduje sa, že asi 4 500 grónskych žien a dievčat malo takýto IUD implantovaný medzi rokmi 1966 až 1970, teda vtedajšia polovica všetkých žien v reprodukčnom veku v Grónsku. Mnohé z týchto žien boli mladé (niektoré už od cca 12 rokov) a neboli dostatočne informované o následkoch, či nemali reálnu voľbu. Reprodukčný kontrolný program v Grónsku sa často popisuje ako snaha „znížiť pôrodnosť“, čo je charakteristické pre politiku kontroly populácie a jej interpretácie ako eugenicky ladený zásah. V roku 2025 dánska vláda oficiálne priznala túto prax ako „temnú kapitolu“ a urobila formálne ospravedlnenie. Nastavila sa aj kompenzačná schéma pre postihnuté ženy s finančnou náhradou. Aj keď to nebola eugenická sterilizačná politika v priamom zmysle, experiment zdieľa prvky snahy o zmenu genetického alebo kultúrneho charakteru populácie, čo je aspektom eugenických programov. Uvedenému predchádzal projekt „Little Danes Experiment“ (Eksperimentet), ktorý sa považuje skôr za koloniálny asimilačný experiment, ale často sa spomína v rovnakom kontexte. V roku 1951 dánske úrady vybrali 22 inuitských detí z Grónska a poslali ich do Dánska, kde ich umiestnili do rodín a inštitúcií s cieľom „vychovať ich ako malých Dánov“. Mnohé z týchto detí stratili väzby s rodinou, kultúrou a jazykom a utrpeli psychické následky. Polovica z nich zomrela v mladom veku. V roku 2020 sa Dánsko oficiálne ospravedlnilo za tento experiment. Niektorí historici a politici označili tieto programy ako genocídu alebo systematickú diskrimináciu najmä preto, že boli zamerané výhradne na Inuitky bez súhlasu. Diskusia o tom, či tieto udalosti presne zapadajú do technickej definície eugeniky podľa historickej literatúry, stále prebieha, používajú sa termíny koloniálny rasizmus, populačná kontrola a diskriminácia (Graugaard et al. (2025), Lekvall (2025). Navyše ak štát ako Dánsko mal vlastné programy povinného sterilizovania v rokoch 1929–1967, ktoré postihli tisíce ľudí, vrátane osôb považovaných za mentálne postihnuté, je tu relevancia k eugenickým programom silná.  

V postsovietskom období sa Dánsko etablovalo ako jeden z najspoľahlivejších transatlantických partnerov Spojených štátov v Európe. Počas studenej vojny bolo Dánsko členom NATO, ale udržiavalo istú opatrnú rovnováhu. Po roku 1991 však stratilo motiváciu k opatrnosti a vyváženosti a prijalo silne normatívny atlantizmus a začalo striktne definovať svoju zahraničnú politiku ako „hodnotovo kompatibilnú“ s USA. Dánsko patrí medzi najaktívnejších mentorov pobaltských štátov, pomáha s reformou armády, správy, hraníc, slúži ako prevodník pravidiel NATO a bezpečnostnej logiky USA. Dánsko nepatrí medzi veľké mocnosti, no v EÚ často pôsobí ako tzv. normatívny aktér – štát, ktorý rýchlo preberá transatlantické postoje, následne ich legitimizuje v európskom diskurze a pomáha vytvárať dojem „európskeho konsenzu“.

Toto sa ukázalo v prípade Kosova, kedy Dánsko, akcelerátor a legitimizátor, uznalo jeho nezávislosť 19. februára 2008 (jedno z prvých), aktívne ju obhajovalo ako „špeciálny prípad“ (sui generis) ex post legitimizácie vojenskej intervencie NATO a spolupracovalo s Britániou a severskými štátmi na tlmení právnych výhrad. Dánsko prezentovalo uznanie Kosova ako „test európskej solidarity“, a rámcovalo odpor ako prejav „provincionalizmu“ alebo „ruského vplyvu“. Vystupovalo ako spoľahlivý spojenec, ktorý nekladie procedurálne prekážky, v diplomatických fórach zdôrazňovalo „realitu na zemi“ namiesto medzinárodnoprávnych pochybností plne zosúladilo svoj postoj s USA a ako sa hovorí v kritickom diskurze: „na malé svinstvá máme malé štáty– veľké spravíme my.“ Dánsko sa výrazne angažovalo už počas bombardovania Juhoslávie v roku 1999, následnej správy Kosova pod mandátom OSN (UNMIK) a vojenskej prítomnosti NATO (KFOR). Dánsko bolo ideálnym aktérom mäkkej disciplinácie v rámci EÚ, pretože: nemalo separatistický problém, nemalo historické väzby na Srbsko, malo reputáciu „zodpovedného malého štátu“, bolo vnímané ako morálne konzistentné v otázkach ľudských práv. Z kritického hľadiska Dánsko ignorovalo precedenčný efekt (čo neskôr oslabilo argumenty Západu pri Kryme), podporilo selektívne uplatňovanie medzinárodného práva, prijalo doktrínu „výnimky“, ktorá je ťažko udržateľná mimo politického kontextu moci v prospech geopolitickej funkčnosti. Pozícia bola politicky účelová, nie právne konzistentná, opierala sa viac o realpolitik než o normy OSN, napr. aj účasťou v Iraku a Afganistane.  

Odhalenia E. Snowdena (2013) ukázali, že National Security Agency dlhodobo sledovala komunikáciu A. Merkelovej. Nový rozmer aféry priniesli v rokoch 2020–2021 vyšetrovania dánskych a severských médií, ktoré preukázali, že Dánsko umožnilo NSA technický prístup k dátovým tokom v Európe a tým nepriamo umožnilo aj sledovanie spojeneckých európskych politických špičiek. Podľa vyšetrovania DR, NRK, SVT, NDR a Süddeutsche Zeitung Dánska vojenská rozviedka Forsvarets Efterretningstjeneste (FE) poskytla NSA prístup k podmorským káblom, ktoré prechádzajú cez Dánsko a spájajú Škandináviu, Nemecko, Francúzsko, Holandsko a ďalšie štáty. Ako ciele sledovania boli Angela Merkelová, Frank-Walter Steinmeier, Peer Steinbrück a ďalší predstavitelia Nemecka, Francúzska, Švédska a Nórska. Samozrejme, samotné dánske orgány mali tiež čiastočný prehľad, koho NSA sleduje. Dánsko bolo ideálnym partnerom, pretože je silne atlantistické, má strategickú geografickú polohu (dátové káble), jeho spravodajské služby majú vysokú technickú reputáciu, politická kultúra kladie NATO nad európsku lojalitu. Inými slovami, oddanosť k USA je viac ako suverenita európskych partnerov bez ohľadu, že oslabí dôveru v „európsku strategickú autonómiu“ a politická zodpovednosť sa tu rozplynie medzi „technické dohody“ a „aliančné záväzky.

Paradoxne, zatiaľ čo dánski lídri bagatelizujú hrozbu pre Grónsko zo strany Ruska a Číny, dánska spravodajská služba obrany (DDIS) zverejnila hodnotenie, v ktorom varuje pred ruskými a čínskymi vojenskými ambíciami v okolí Grónska a Arktídy. Kúzlo nechceného prináša správa „Intelligence Outlook 2025“  o bezpečnosti Dánskeho kráľovstva, kde varovala, že „Čína sa pripravuje na vojenskú prítomnosť v Arktíde“ a že „dlhodobé arktické záujmy Číny zahŕňajú Grónsko“. V správe sa uvádza, že Rusko „využíva všetky dostupné nástroje na monitorovanie a mapovanie vôd medzi Grónskom, Islandom, Faerskými ostrovmi a Spojeným kráľovstvom“ ako „súčasť príprav na potenciálnu konfrontáciu s NATO“ a „zároveň Kremeľ nasadzuje ponorky, lode a lietadlá v blízkosti Grónska“. Vcelku správa dánskej spravodajskej služby podporuje hodnotenie situácie z hľadiska USA a v spravodajskom posúdení uvádza, že „pre USA predstavuje Arktída prvú a najdôležitejšiu líniu včasného varovania v prípade konfliktu veľmocí s Ruskom alebo Čínou“. Spravodajská správa zdôraznila ruské a čínske zámery v arktickom regióne vrátane zabezpečenia hlavných miest pre ponorky, kde by mohli v prípade vojny odpáliť svoje jadrové zbrane na USA. Neprekvapujúco hodnotenie hrozieb Úradu riaditeľa národnej spravodajskej služby USA z roku 2025 tiež podrobne popísalo ruské a čínske ambície v Arktíde, pričom konkrétne uviedlo, že obaja americkí nepriatelia majú špecifické strategické záujmy v Grónsku. Nie je teda udivujúce, že po tomto apeli, ba priam výzve DDIS, sa USA cítia povinné zaistiť obranu z tohto smeru. Z tohto hľadiska „epizóda prevzatie Grónska“, nech už k nemu dôjde akýmkoľvek spôsobom, je len racionálnym dôsledkom predchádzajúcich udalostí a ukazuje ako geopolitika funguje prostredníctvom zmesi okázalosti, vecného obsahu a neúmyselných príčin.

Dánsko je štát, ktorý zriedka porušuje normy otvorene, ale slúži, aby prestali platiť, ak sú nepohodlné. Jeho význam nespočíva v sile ani v autonómnej geopolitickej vízii, ale vo funkcii sprostredkovateľa (proxy) najmä v oblasti spravodajstva, vojenskej interoperability a legitimizácie amerických bezpečnostných záujmov v európskom priestore až za hranicu vlastných záujmov. Kosovo legitimizuje výnimku zo suverenity štátu.

Spravodajské spolupráce legitimizujú výnimku z lojality k európskym spojencom. Grónsko legitimizuje výnimku k autonómii vlastného štátu. Možno spolu tvoria konzistentný obraz o zlyhaniach, ale celkom určite potvrdzujú štrukturálnu úlohu malého štátu v liberálnom hegemónnom poriadku. Dánsko sa naučilo, že strategická lojalita k hegemónovi je dôležitejšia než formálna suverenita. Kosovo, Grónsko a spravodajská spolupráca tak nie sú nesúvisiace odchýlky, ale prejavy jednej kontinuity moci, ktorá sa v liberálnom jazyku tvári ako výnimka, no v skutočnosti je pravidlom. Pri analýze odhalíme jednu spoločnú politickú logiku: Dánsko opakovane funguje ako vykonávateľ „výnimiek z pravidiel“, ktoré nevytvára, ale legitimizuje a realizuje v mene vyššieho normatívneho rámca (Západ, NATO, modernizácia, pokrok).