Nad knihou Janne Tellerovej Nič a o zákrutách tínedžerského veku
„Správy o násilí mladých ľudí sú hlboko znepokojivé a zarmucujúce: 18-ročný študent Samuel Straško 16. januára 2025 v Spišskej Starej Vsi zavraždil nožom zástupkyňu riaditeľky a 17-ročnú spolužiačku, ďalšieho študenta zranil. Podobné útoky nožom sa odohrali aj vo Vrútkach (jún 2020), v Poprade (november 2022). Napadnutie sekerou plánoval v Mníšku nad Hnilcom (október 2022) 14-ročný žiak na deväť spolužiakov a dvoch učiteľov, našťastie úmysel zavčasu odhalili – odsúdili ho na 11 mesiacov väzenia. Sekeru použil aj študent strednej odbornej školy v Novákoch (november 2022) pri útoku na spolužiačku. Polícia ho obvinila z pokusu o vraždu. Nie inak to bolo i so strelnými zbraňami: v Spišskej Novej Vsi (február 2019) počas streleckého krúžku vytiahol žiak zbraň a postrelil spolužiaka do hlavy. V Trenčíne (2023) sa 18-ročný študent vyhrážal, že prinesie revolver a všetkých postrieľa. Obvinili ho, hrozí mu trest odňatia slobody.
Nechýbali ani fyzické útoky a šikana: v Majcichove (október 2022) starší žiaci napadli 9-ročného tretiaka, ktorý skončil v nemocnici. V Hlohovci (2023) skupina tínedžerov opakovane fyzicky napádala mladších žiakov, pričom si útoky nahrávali a zverejňovali na sociálnych sieťach. S tým úzko súvisia aj výhražne správy: v Gelnici a Nitre (2023) sa mladí ľudia vyhrážali útokmi na školy prostredníctvom hlasových správ a e-mailov. Polícia ich zadržala a obvinila.“
(Zo správ v tlači)
O delikvencii mladých ľudí, najmä tínedžerov, som sa hotoval napísať už dlhší čas. Už aj preto, že kriminalita detí a mládeže v ostatných rokoch značne vzrástla. Podľa údajov Generálnej prokuratúry sme zaznamenali na Slovensku v roku 2023 (komparatívne výsledky za rok 2024 neboli ešte dostupné) 10-percentný nárast počtu obžalovaných mladistvých a až 37-percentný nárast recidivistov medzi nimi. Najčastejšie páchanou trestnou činnosťou mladistvých bola majetková trestná činnosť na úrovni 50 percent z celkového počtu. Trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti predstavovali 24 percent, medzi nimi aj závažné trestné činy, ako lúpeže (84 prípadov), vydierania (25 prípadov) a sexuálneho zneužívania (111 prípadov). Trestné činy proti iným právam a slobodám tvorili 12 percent, pričom najčastejšie išlo o výtržníctvo (173 prípadov), detskú pornografiu (26 prípadov), proti životu a zdraviu (161 prípadov). Alarmujúce bolo, že až 60 percent z nich tvorilo úmyselné ublíženie na zdraví. Napríklad v rámci Krajskej prokuratúry Trnava sa v rokoch 2021 – 2023 kriminalita zvýšila až o 38 percent. Výsledky nie sú teda nijako povzbudivé…
Hľadanie zmyslu života
Nečudo, že v tejto neblahej súvislosti mi nejako hlava ani prsty nechceli ťukať do klávesnice. Až nedávno ma k tomu pomkla skvelo napísaná recenzia divadelnej hry Nič (Divadlo Andreja Bagara Nitra) od Jany Nežatickej (Literárny týždenník č. 9 – 10/2025). V príbehu hľadajú pätnásťročné deti odpovede na otázky o zmysle života, zápasia s pocitom stratenej budúcnosti a márnivosti sveta. Ich „projekt“ hľadania zmyslu sa stáva dôležitejším ako oni sami; ich pocity, sny, túžby a vzťahy nadobúdajú nečakané, až tragické rozmery.
Téma ma neobyčajne zaujala, lebo brnkla na strunu, ktorej ozvena mi v mysli nedáva pokoj. Hra Nič je adaptáciou románu s rovnomenným názvom, ktorého autorkou je známa dánska spisovateľka rakúsko-nemeckého pôvodu Janne Tellerová. Kniha vyšla v roku 2000, vydali ju v 30 krajinách, predalo sa z nej vyše 1,5 milióna výtlačkov po celom svete, skrátka, stala sa medzinárodným bestsellerom. Román adaptovali do viac ako 100 rozličných divadelných inscenácií a napokon z neho vznikol aj celovečerný film i súčasná opera. Sám osebe priniesol veľa kontroverzie – najskôr ho zakázali, ale nakoniec sa v Dánsku stal povinným čítaním a akousi „klasikou“ na poli literatúry pre mládež
Nič nemá zmysel
A čo som mohol po týchto informáciách urobiť ja? Nič iné, iba sa ísť pozrieť na predstavenie do Nitry a následne si kúpiť slovenský preklad knihy (Bratislava: Vydavateľstvo Zelený kocúr, 2023,125 strán, preložila Katarína Motyková). Prichodí mi vopred povedať, že z oboch som mal osobitý zážitok, neraz chmúrny, až desivý. Ešte šťastie, že celý príbeh je len fikcia, metafyzická rozprávka, drsno symbolická a zároveň magická: dej sa odohráva v malej dánskej škole, kde žiaci siedmej triedy práve začínajú nový školský rok. Ich spolužiak Pierre Anthon jedného dňa vyhlási, že „nič nemá zmysel“, opustí školu a usadí sa v korune stromu-slivky. Hádže na zem dozreté plody s výkrikmi „na ničom nezáleží, preto sa neoplatí nič robiť“, otrasie tým vierou svojich rovesníkov v akékoľvek civilizačné hodnoty, perspektívy a nádeje; tí mu chcú dokázať, že existujú veci, na ktorých záleží, a začnú zhromažďovať svoje najcennejšie predmety do tzv. „kopy zmyslu“. Spočiatku ide o nevinné záležitosti, no postupne sa požiadavky na obetovanie stávajú čoraz krutejšie a osobnejšie, čo vyúsťuje do eskalácie násilia a psychického nátlaku. Projekt, ktorý mal pôvodne dokázať zmysel života, sa mení na nebezpečnú hru, ktorá odhaľuje temné stránky ľudskej povahy a otázky morálky, viery, identity a priateľstva.
Príbeh šitý na mieru dnešných tínedžerov kdekoľvek vo svete, typický pre ich problémy, vnútorné pochybnosti, duševnú rozpoltenosť. Autorka urobila z Pierra Anthona malého či mladého filozofa, akéhosi Nietzscheho, ktorý rozmýšľa a filozofuje ako dospelý, akoby od starších a skúsenejších odpozoroval zložitosti ľudského života: „Všetko sa začína len preto, aby sa skončilo. V okamihu, keď ste sa narodili, začínate umierať. A tak je to so všetkým. Všetko je jedno veľké divadlo, v ktorom ide len o to, kto sa vie lepšie pretvarovať. (…) O pár rokov budete všetci mŕtvi, zabudnutí a nič po vás neostane, takže to môžete pokojne nacvičovať“ (s. 8 – 10). A vchrstne im očí ešte niečo horšie, dospelácky spochybňujúce: dožijete sa osemdesiatky, tridsať rokov z toho prespíte, plných deväť rokov strávite v škole a nad domácimi úlohami a takmer štrnásť rokov v práci, viac ako šesť rokov budete venovať detským hrám a neskôr strávite najmenej dvanásť rokov upratovaním, žehlením, varením a starostlivosťou o vlastné deti a vám zostane nanajvýš deväť rokov života.
Upútavka divadla na predstavenie Nič. Fotozdroj: dab.sk
A to nemal hovoriť, vtedy sa ostatní rozhodnú, že ho musia zo stromu dostať. Nemôže predsa nad nimi vyčnievať, nemôže mudrovať a kibicovať, deliť sa na on a na oni či ony. Pierre Anthon zakončí svoj monológ výčitkou: „Aj keď sa niečo naučíte, že si myslíte, že už niečo viete, vždy sa nájde niekto, kto to vie o niečo ,lepšie´ než vy´“. Zrejme takto uvažovali aj tí, ktorých spomíname v úvodnom citáte eseje. Najprv sa im nahlodáva vnútro, hnev sa v nich hromadí, až napokon nastane skrat, výbuch. Aj v románe to spočiatku vyzeralo ako nevinné darovanie predmetov na „kopu zmyslu“, ktorá postupne narastá do výšky – , tajne ich nosili do starej píly, ktorá bola na zbúranie.
„Kopa zmyslu“
Každý musí prispieť tým, čo mu niekto z nich prikáže: Elise ako prvá hodí s plačom na kopu svoju najobľúbenejšiu bábiku s odhryznutou hlavou, Dennis so smutným úškľabkom obetuje najvzácnejšie knihy, ktoré si chránil ako oko v hlave. Agnes, inak rozprávačka príbehu, triezva a rozhľadená dievčina, s hlúpym výmyslom nesúhlasila, ledabolo sa vraj pohrávajú s problémom kolektívnosti viny, nakoniec sa však podvolila (o podvolení ako takom bude reč neskôr, bohato to ilustruje Michel Houellebecq v románe Podvolenie) a s ťažkým srdcom odovzdala do „hry“ zelené sandále na podpätku, o ktoré mamu prosíkala celé leto. Gerda sa rozlúčila s milovaným škrečkom Oskarkom, Sebastian s bolestivou nevôľou odovzdal rybársky prút, Richard zase futbalovú loptu.
Kopa utešene naberala objeme. Postupne prichádzali na rad ďalší, vynaliezavá Gerda dlhšie dumala, čím má šokovať Maikena, chlapca, ktorý dva roky skrblil, aby si mohol kúpiť hvezdársky ďalekohľad – aj ten musel putovať na kopu. Maiken sa na oplátku vyvŕši na Frederikovi, fanatickom zbožňovateľovi dánskej vlajky, ktorý by bez rozmýšľania položil za vlasť aj život – Maiken mu vlajku zobral a šmaril ju na hromadu. Frederik neostal nič dlžen svojmu kamarátovi, prezývanému Dámička Werné, požiadal ho o denník viazaný v koži s kašírovanou ozdobou a vnútri vyplnený úhľadne popísanými stránkami z papiera. Márne sa bránil, denník musel oželieť. S istou dávkou sarkazmu a vzrušenia zo straty denníka prikáže Anne-Li, aby odovzdala svoje potvrdenie o adopcii. „To sa nedá Werné, potvrdenie o adopcii je ako rodný list! Nemôže nám ho len tak dať,“ bráni ju Rikke-Ursula (s. 35). Nepomohlo to! Potvrdenie je na kope, taká je nezmieriteľná dohoda. Drobnej Ingrid prisúdili odovzdať nové barly, Henrik musí priniesť svoju pýchu, hada vo formalíne, Ole boxerské rukavice.
Predmety nie sú to pravé orechové
Veci a predmety nie sú to pravé orechové, až toľko nezraňujú – dajú sa totiž nahradiť a tak si aktéri vymyslia absurditu, ktorú tlmočí Ole: „Elisin braček!“ Elisin braček zomrel, keď mal dva roky. Pochovali ho na cintoríne. „Znamená to vykopať truhlu a pustiť sa do roboty. (…) Ale to nesmieme,“ oponovala Agnes. „Nezáleží na tom, či smieme alebo nie. Jednoducho to tak urobíme,“ rezolútne vyhlásil Ole (s. 41 – 42). Napokon žrebovali, kto pôjde na cintorín. Vykopali jamu a poďho rovno s truhlou na starú pílu. A ako naschvál, sa za nimi pustila fenka Popoluška, ktorá skuvíňala pri vedľajšom hrobe nad svojím mŕtvym pánom.
Autorka sa v týchto pasážach románu premŕva v hlbinách tínedžerskej duše, nastavuje zrkadlo, ukazuje im, akí sú, čo klokoce v ich vnútri – podaktorí mäknú ako sneh na slnku, pretvárkou prekrývajú strach, iní zatvrdli, pred sebou vidia iba nedokončenú „kopu zmyslu“. Hádka všetko utíši, nasmeruje do vytýčených koľají: Rikke-Ursula prichádza o vlasy, Husajnovi trhá srdce pri odovzdávaní svojho modlitebného koberčeka, Veľký Hans sa dva dni bráni odovzdať svoj milovaný žltý bicykel, naostatok ustúpi. Odvetu za trest si odnesie Sofie – Veľký Hans navrhne pripraviť ju o panenstvo (v tomto prípade sa „zábavka“ mení na krutosť a nočnú moru, v istom smere to pripomína starú známu bratislavskú kauzu Cervanová). Práve v onej chvíli im Pierre Anthon zakričí zo stromu: „Šimpanzy majú takmer rovnaký mozog a DNA ako my“ (s. 63). Po menšej kontroverznej diskusii všetci súhlasia, vykonávateľom aktu je sám Veľký Hans. Na „kope zmyslu“ sa vzápätí ocitla károvaná šatka so stopami krvi a hlienu. Korunu všetkému nasadila ponížená Sofie, ktorá prikázala Zbožnému Kajovi ukradnúť a priniesť z kostola Krista na kríži, pri ktorom sa každý deň modlil (osobne si myslím, že autorka to touto morbídnosťou poriadne presolila, umocniac to ešte tým, že Fenka Popluška odmietala uvoľniť na navŕšenej hromade miesto krížu a v konečnej fáze sa vycikala na Kristove brucho. Tellerová zašla do takých absurdít, že to uberá knihe na kvalite. Sám by som rozmýšľal, či ju odporučiť školákom na povinné čítanie). Nečudoval by som sa, keby sa čitateľovi pri tejto pasáži zdvihol žalúdok (neprekvapuje, že román práve pre túto obludnosť na istý čas zakázali).
A absurdnosti ďalej pokračovali: Zbožný Kaj nástojil, aby Pekná Rosa odrezala hlavu Popoluške (tá to bez váhania spravila!), Pekná Rosa si pre zmenu vypýtala ukazovák Jana-Johana, nadaného gitaristu. „Ja to vykonám!“ prihlásila sa Sofie s ukradnutým panenstvom. Z jej hlasu šiel chlad a mráz. Aj sa tak stalo!!
Šokojúce rozuzlenie románu
Rozuzlenie románu je rovnako šokujúce a arogantne dráždivé ako zápletka i vyvrcholenie. Sofie vstane, poutiera nôž hrsťou pilín, zastrčí do stĺpika, kde bol predtým. „A je to!“ zahlási chladnokrvne. Hotovo! Konečne mohli Pierrovi Anthonovi ukázať „kopu zmyslu“. Lenže všetko bolo inak… Jan-Johan všetko prezradil, prišla polícia, vypočúvali každého osobitne, vypočúval ich aj triedny učiteľ: „Do čerta, prečo?“ pýtal sa. „Hľadali sme zmysel. Nič ste nás o ňom nenaučili, tak sme si ho našli sami“ (s. 87). Všetci aktéri dostali bez pardonu domáce väzenie. Autorka medzi riadkami upozorňuje čitateľa, že mladiství sa v takom stave navzájom hecujú, jeden druhého provokujú, neuspokoja sa hlavne s tým, že nemôžu ukázať „kopu zmyslu“ Pierrovi Anthonovi, aby ho presvedčili o svojej pravde. Rozhorúčené kolieska v hlavách vypotili spánosné riešenie – celú vec zverejnia, Pierre Anthon potom určite zareaguje, zlezie zo stromu…
Potajme zavolali regionálne médiá, aby sa prišli pozrieť na ich unikátnu hromadu. Pribehli galopom, ako na koni, zakrátko sa objavila celoštátna televízia a napokon i zástupcovia zo svetových mediálnych domov. Fotili ich spredu, zozadu, zboka, zhora aj zdola, žurnalisti sa v húfoch vrhali na opustenú pílu, len aby mohli vidieť hromadu vecí, na ktorých záleží. Všetci ostali ohromení, sláva hlavných protagonistov sa dotýkala nebies. Tak sa o svoju slávu báli, že pri kope držali stráž…
A tu nám prichodí pristaviť sa; Tellerová jasne naznačuje, akú úlohu zohrávajú v živote detí médiá, najmä však tie bulvárne, ako fabulujú, manipulujú, vyrábajú nových hrdinov bez akýchkoľvek hodnôt. Áno, naši siedmaci boli slávni, nič ich už nemohlo zmeniť. Geometrickým radom pribúdalo ľudí, čo stáli za nimi, dokonca ich pozývali do amerických televíznych šou. „Vyhrali sme bitku o to, na čom záleží, v domácej i svetovej tlači“ (s. 103) hovorí Agnes. A zdalo sa, že má úplnú pravdu, o kopu začalo prejavovať záujem najväčšie múzeum v New Yorku, zaraz sa prišlo na to, že všetky tie veci, ktoré nazbierali, patria medi najmodernejšie umelecké skvosty. Ponúkali im za ne tri a pol milióna dolárov. Dlhšie sa však nič nehýbalo, kopa stála stále na jednom mieste. V niektorých siedmakoch sa objavili pochybnosti, či Pierre Anthon nemá náhodou pravdu…. ten im však ustavične mlel do uší: „Nedá sa z ničoho urobiť niečo, lebo na ničom nezáleží“ (s. 110). O týždeň si mali prísť z newyorského múzea po kopu. Ak neprídu, Anthon bude mať pravdu… potom sa asi pozabíjajú, nenávisť, viac nenávisti, smrteľná nenávisť – všetci proti všetkým….
Mŕtvy Pierre Anthon
Uprostred píly stojí dobitý a doráňaný Pierre Anthon, vôkol neho aktéri zo siedmej triedy zafŕkaný od krvi a pilín. Bol to on, kto ich obral o hromadu. Dokopali ho na smrť, lebo sa im obrátil chrbtom. A to nemal, nemal byť iný… V tú noc opustená píla zhorela do tla. Aj „kopa zmyslu“! Siedmaci, tí bez zmyslu, si nabrali popol do malých nádobičiek – bolo to všetko, čo im zostalo z hromady vecí, na ktorých záleží. Na pamiatku…
Janne Tellerová. Foto: Wikimedia | Autor: Arild Vågen, CC BY-SA 4.0
Rozprávanie o príbehu som zámerne poňal tak zoširoka, chcel som tým naznačiť, že onen virtuálny svet tínedžerov je identický pre veľkú časť našej planéty. Áno, mladiství hľadajú zmysel života, neraz tak nešťastne, že ich to oberie o nevinné detstvo a urobí z nich zrkadlový obraz dospelých s ich aroganciou, vulgárnosťou, ľahostajnosťou a cynizmom. Autorka pripomína, aká tenká je hranica medzi dobrým úmyslom a demagógiou, pýta sa, prečo meníme vlastnú bolesť na krutosť a pomstu voči druhým („Keď som trpel ja, budeš i ty“), hovorí o úsilí mladistvých porozumieť dnešnému svetu. Poukazuje na to, že je dôležité, aby každý mladý človek vedel, že je v poriadku cítiť sa zle, byť neprijatý, nepochopený, mať strach alebo stratiť zmysel života, no ešte dôležitejšie je diskutovať o tom a prípadne vyhľadať odbornú pomoc alebo pomoc blízkych. Veď kruté slová často hlboko zabolia. Och, bože, a ako! Je to medzistupeň hľadania a objavovania. Bizarný a rozporuplný vek dospievania. Keby sa jednotlivých postáv niekto spýtal, či to bola ich chyba, pravdepodobne by odpovedali, že nie, že to bola kolektívna vina a všetci sú zodpovední rovným dielom. Každý z nich mohol tento živel v určitom bode zastaviť a povedať nie! Nejdeme touto cestou! Keby čo len jedna osoba vystúpila, mohla zmeniť dynamiku i ďalší drastický osud románu. Prišli však k bodu, kde bolo pre nich veľmi ťažké otočiť ho zastaviť rútiaci sa smrtonosný vlak. Naskytá sa však aj otázka, prečo pätnásťročný chalan pochybuje o svete a prečo stratil chuť žiť? Možno za jeho vyhláseniami, ktoré sa zdajú byť zbytočné, provokatívne, až pozérske, sa skrýva bolesť, slabosť, strach, absencia lásky, traumy z detstva. Azda boli jeho výkriky iba volaním o pomoc?
Otázky o osobnej a kolektívnej zodpovednosti
Autorka nás núti klásť si otázky o osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Čo v tejto súvislosti vplýva na ľudí? Prečo sa správajú práve takto, a nie inak? Prečo podľahnú davovej psychóze? Veľmi dôkladne sa týmto problémom zaoberá Michel Houellebecq v románe Podvolenie. Tí, čo dielo čítali, vedia o čom hovorím – ide o stádovité podvolenie sa migračnej vlne, ktorá opantala celú Európsku úniu. Alebo: Prečo sa takmer každá ľudská činnosť a aj pocit viny odvoláva na kolektívnu zodpovednosť? Príznačne na to odpovedá Hannah Arendtová, upozorňuje na nebezpečenstvo banality zla – zla, ktoré vzniká nie z nenávisti, ale z bezmyšlienkovitého plnenia rozkazov. Aj obyčajní ľudia sa môžu stať súčasťou zločinu, ak prestanú premýšľať a konať podľa morálneho svedomia. Pravdaže, mladiství nie sú výnimkou, najmä ak nenachádzajú vzory, stretávajú sa s pokrytectvom či podliehajú vábeniu úpadkového umenia – napríklad filmom plným násilia, agresivity, sexuálnych zvráteností a zabíjania.
Správanie tínedžerov je verným obrazom spoločenskej atmosféry, úrovne školskej výchovy a vzdelávania, rodičovského pôsobenia, narastajúcej vzájomnej nenávisti a závisti, neokrôchanosti, politického hulvátstva (typu „zradný potkan“ na adresu premiéra či drzé študentovo nepodanie ruky prezidentovi vychválené bratislavskou kaviarňou ako hrdinstvo) a v dnešných časoch závratnou rýchlosťou napredujúcich informačno-digitálnych technológií, odióznych sociálnych sietí a umelej inteligencie.
Dobrý pán, ale zlý radca
V ďalšej časti sa preto sústredím iba na jedno ohnivko: na informačno-digitálne technológie, ktoré sú na jednej strane dobrým pánom, ale na strane druhej zlým radcom. Hoci nám technológia v mnohých veciach uľahčila život, výrazne narušila reálne vzťahy s inými ľuďmi. Podľa mediálnej expertky Nataše Slavíkovej „navyše sa zmenil koncept pravdy, ako aj priority. Vývoj tlačí ľudstvo do vytvorenia falošných priorít, že naše blaho súvisí s tým, či máme nový mobil a či máme viac než sto kamarátov na sociálnych sieťach. (…) Keď digitálnym médiám prenecháme kontrolu nad všetkými oblasťami nášho života, keď dlhé hodiny hráme online hry a strácame sa na sociálnych sieťach, stávajú sa z nás kyberchorí ľudia“(Neuroveda vo svetle informačno-digitálnych technológií a mediálnej výchovy, s 3 – 4). Netreba zabúdať, že digitálne médiá zarábajú veľa peňazí hlavne reklamou, sexom, pornografiou, násilím a najrozličnejšími formami kyberzločinu. V tomto svetle internet naozaj nevyzerá ako dielňa ľudskosti alebo zdroj inovácií. A výsledok? Mladí ľudia sú prilepení k displeju svojich smartfónov (generácia sklopených očí), neučia sa, ale zabávajú. Výskumy potvrdzujú, že „súčasné“ deti väčšinou horšie vyslovujú, čítajú, sú samotárskejšie a ťažšie sa začleňujú do kolektívu. A čo je najhoršie, sú lenivé a nechce sa im hýbať .
Utápanie sa v trasovisku šikany a kyberšikany
Už dlhodobejšie sa časť detí a trínedžerov utápa najmä v trasovisku šikany a ponižovania, akejsi hry na pána a služobníka. Ešte dnes, po niekoľkých rokoch, si pamätám s určitou vnútornou rozorvanosťou na scénu z hudobno-dramatického diela Nemé tváre (autorka Dana Dinková), ktoré svojho času inscenovala Štátna opera v Banskej Bystrici:
Dvanásťročný Karol kľačí so zaviazanými rukami na zemi, na hlave má igelitovú tašku, ťažko dýcha. Keď mu ju spolužiaci snímu z hlavy, bezradne lapá po dychu. Ostatní sa na tom náramne zabávajú, pozerajú na stopky a s posmechom to komentujú:
Chlapec 1: Dobrý výkon, dal o päť sekúnd viac ako predtým.
Chlapec 2: Tá sviňa skoro zdochla.
Chlapec 1: Ale kde, dá ešte viac, stavte sa, desať sekúnd ešte dá!
Chlapec 2: Nech zdochne!
Karolovi opäť navlečú tašku na hlavu… na ďalší deň to opakujú, tentoraz mu však ponárajú hlavu do hlbokého lavóra s vodou…
Za fyzickou šikanou nijako nezaostáva kyberšikana, ktorou sa hmýri doslova celý digitálny priestor. Podľa najnovšieho prieskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO) z februára 2025 zažil takúto skúsenosť každý tretí stredoškolák na Slovensku (60-tisíc mladých ľudí). Najčastejšie ide o očierňovanie a zámerné rozširovanie klebiet v online prostredí (23 percent študentov, približne 46-tisíc prípadov), ďalej o sexting, čiže posielanie správ, fotografií alebo videí s erotickým a sexuálnym obsahom iným osobám bez ich súhlasu (9 percent študentov, zhruba 18-tisíc prípadov), grooming alias budovanie dôvery medzi sexuálnym predátorom a jeho obeťou (8 percent stredoškolákov), kyberstalking, elektronické prenasledovanie (6 percent). Mnohí podliehajú happy slappingu (nakrútenie útoku na nič netušiacu obeť a následné rozosielanie záznamu prostredníctvom mobilu či internetu), webcam trollingu (využívanie podvodných, vopred nahraných videozáznamov s cieľom oklamať a vylákať od detí mládeže citlivé údaje, nahé fotografie a podobne). Až 36 percent stredoškolákov sa stretlo so zneužitím umelej inteligencie napríklad na vytvorenie falošných intímnych fotografií s cieľom zosmiešniť danú osobu alebo ju vydierať.
Násilie, šikanovanie, vyžívanie sa na šikane, nasnímanej povedzme v tabletoch, je iba jedna strana mince. Tá druhá strana je schopná rovnako ublížiť: veľa z toho, čo robíme na internete, napríklad hranie hier alebo aj čas strávený na Facebooku, môže naše centrum pôžitkov poškodiť rovnako ako ktorákoľvek silná droga, najmä však mozog tých najmenších a najzraniteľnejších. Vo virtuálnom svete sa cítia príjemnejšie a bezpečnejšie. Závislosť zvyšuje izoláciu a izolácia zvyšuje závislosť.
Nestačí iba digitálny odtlačok sveta
Z výsledkov výskumov vyplýva, že za ostatné roky sa na Slovensku výrazne zvýšilo používanie internetu prostredníctvom mobilných zariadení. Dostupné dáta zo Slovenska ukazujú, že mobilné telefóny používa na pripojenie k internetu 83 percent detí vo veku 9 – 17 rokov, pričom 38 percent z nich takto pristupuje na internet viackrát denne. O intenzívnej prítomnosti internetu v živote mladej generácie svedčí zistenie, že internet na dennej báze používajú takmer všetky deti (96 percent). Dve tretiny detí trávia v pracovné dni 1 až 3 hodiny denne na internete. Približne každé piate dieťa trávi v pracovný deň viac ako 4 hodiny na internete. Množstvo času stráveného na internete je vyššie cez víkend, keď viac ako 4 hodiny na internete strávi jedna tretina detí. Zaujímavým zistením je, že 51 percent detí vo veku 9 – 12 rokov používa sociálne siete minimálne raz do týždňa, hoci veková hranica pre používanie Facebooku a Instagramu, ktoré sú najpopulárnejšie, je v súčasnosti 16 rokov. Mladí ovládajú četovanie (88 percent), posielanie mailov (79 percent), sťahovanie hudby, obrázkov a filmov (76 percent). Mladšie deti vo veku od 6 do 9 rokov strávia väčšinu času hraním online hier, vyhľadávajú rozličné zábavné formáty a informácie, kontaktujú sa s rodinou a priateľmi, resp. sa kontaktujú s novými priateľmi.
Nataša Sláviková poukazuje na to, že niektoré deti sa venujú rôznym PC hrám, televízii, internetu alebo hrám v mobile 7 – 8 hodín denne. Prichádzajú tak o čas potrebný na učenie alebo spanie. Napr. vlnová dĺžka svetla dotykových displejov ruší kvalitný spánok a dokáže mozog presvedčiť, že je deň, zabraňuje vylučovaniu spánkových hormónov. Mobily by nemali byť v izbách detí. Ľudia postihnutí digitálnou demenciou strácajú rozumové a vôľové vlastnosti. Strácajú svoje prirodzené sociálne a komunikačné schopnosti. Ohrozené je ich duševné zdravie a integrita. Chýba to i telu. Stres, únava, obezita či nedostatok spánku sa takisto podpisujú pod závislosť. Stráca sa kontakt s reálnym svetom. Tým i radosť zo života a vnútorný pokoj. Digitálny svet je plný informácií. Zároveň je imaginárny. Bez reality. Vytvára imaginárne a nereálne obrazy.
Deti potrebujú pre svoj zdravý vývin celý svet, a nie jeho digitálny odtlačok. Mali by sme ich chrániť pred vznikom závislosti od digitálnych médií tým, že ich od útleho detstva naučíme (aj vlastným vzorom), aby vyrastali väčšinou bez nich. Zatiaľ sa to v mnohých rodinách nedarí. Darí sa to však tam, kde sa rodičia stretli s nejakou formou získania mediálnych kompetencií.
Virtuálny svet ako sociálne prostredie
Dnešné deti akoby mali informačno-digitálne technológie zakódované v génoch, metaforicky povedané, akoby ho nasávali spolu s materinským mliekom, nehovoriac o generácii Alfa (deti narodené po roku 2015). V tomto majú výhodu pred staršou generáciou a najmä pred seniormi, ktorí sa musia všetko učiť od základov. Pravda, každá výhoda skrýva v sebe i nevýhodu.
Rodič by mal mať základy mediálnej gramotnosti už pri kupovaní prvého počítača alebo smartfónu svojmu dieťaťu, aby ho vedel formovať, ako múdro s ním žiť. Bez abecedy, poučenia by nemalo žiadne dieťa mať prístup k počítaču, mobilu, internetu. Virtuálny svet už nie je pre generáciu dnešných tínedžerov samostatným sociálnym prostredím, ale prirodzenou súčasťou ich bežného sveta. Internet vstupuje do všetkých oblastí ich života – to, čo sa deje vo všetkých oblastiach ich života, sa následne prejaví aj na internete. Aj tu, vo virtuálnom prostredí, robia tínedžeri všetko to, čo je pre nich v tomto veku typické. Sú zvedaví a objavujú nové veci, hľadajú svoju identitu, prezentujú sa pred vrstovníkmi, niekedy sa predvádzajú, snažia sa získať prijatie a ocenenie. Hľadajú spôsob, ako upútať druhých, predovšetkým opačné pohlavie, rozmýšľajú nad tým, čo je atraktívne. A virtuálny priestor sa stáva aj miestom, kde sa nadväzujú vzťahy – od začiatočného zoznamovania, cez vzájomné bližšie spoznávanie, až po dohodnutie stretnutí v reálnom svete (Národná koncepcia ochrany detí v digitálnom priestore).
K informačno-digitálnym technológiám treba pristupovať s mierou, triezvym úsudkom a zdravým rozumom. A predovšetkým v praktickej rovine. Zdá sa však, že to platí zatiaľ iba na papieri. Na Slovensku jestvuje množstvo koncepcií, dokumentov, výskumov, ktoré sa touto problematikou zaoberajú – zväčša však ostávajú iba v teoretickej rovine. Pedagógovia a učitelia základných a stredných škôl sa ponosujú, že v rámci formálneho i neformálneho vzdelávania pociťujú pri povinných predmetoch nedostatok priestoru, lebo sotva zvládnu povinnú látku. A neformálne vzdelávanie v tejto oblasti naráža na bariéru nezáujmu zo strany žiakov a študentov, ale zavše i pedagógov, mimovládnych organizácií atď. Neraz samotným učiteľom chýbajú potrebné mediálne kompetencie a zručnosti na osvojenie tohto špecifického učiva.
Nezastupiteľné miesto má v tomto smere má dokument Stratégia digitálnej transformácie Slovenska 2030 – kľúčový a rozhodujúci dokument pre Slovensko v prvej tretine 21. storočia. Dúfajme, že nie je a nebude iba povinnou formálnou jazdou pre všetky zainteresované inštitúcie, už aj vzhľadom na varovný zdvihnutý prst smerom ku generácii našich tínedžerov.
Na záver sa vráťme k dielku Tellerovej. Zo samotnej knihy ešte tak necítiť onen príslovečný negatívny závan pôsobenia informačno-digitálnych technológií, tohtoročná nitrianska inscenácia (od vyjdenia originálu knihy už uplynulo 25 rokov) však už nesie pečať rozporuplnosti súčasnosti a ozvien kontroverznosti sociálnych sietí (cítiť to na koncepcii hry, jej scéne i dialógoch). Inak to ani nemôže byť. Vývoj sa zastaviť nedá, no nech je to vývoj, ktorý nebude rezignovať na mravnosť, lásku a dobro…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 17 – 18/2025)
Jedna odpoveď
Milý pán Dinka,
so záujmom som si prečítala Vašu najnovšiu esej v NS, preto že som v Egypte a Literárny týždenník ma čaka doma. Chyba mi v nej aspoň náznak príčin javov, ktoré popisujete.
Naša generácia sa ešte učila verše Hviezdoslava: Ó, mládež! Drž sa svojho ideálu, bo keď sa spustíš vidiny zapadneš v nížiny a v svojom srdci najdeš iba skalu!!!
Vy určite dobre viete, o akom ideáli hovorím…
(Len sa to bojíte napísať)?