Čas spevu a „Tanza“

Tie beťárske dejiny. Neustále mašírujú vpred, hoci ich hlavnou doménou je návrat. Robia časté odbočky, skratky nepripustia. Zdá sa, že niekedy spia a nehybne odpočívajú, no ony len sledujú ľudské pechorenie sa neustále naberajúc na sile. Zo svojho chrbta zhodia akokoľvek sebavedomého jazdca. Nikto im nebude rozkazovať. Hoci niekedy plynú v meandroch, zrazu udrú. Ich mohutnosť nezastaví žiadna priehrada. Videli toho toľko, že ich už nič neprekvapí. Nedovolia so sebou vybabrať, sú trpezlivé. Podľa potreby dlho až nekonečne. Od čias výpravy siedmich proti Tébam i skôr im nič neprekĺzne pomedzi prsty. Ani a najmä tí, ktorí si myslia, že sú na ich strane. Na svoje mýto si počkajú ako Smrť na svoju obeť v Samarre. Nikto im neunikne bez ohľadu na to, či dokáže lietať ku hviezdam alebo vytvoriť inteligenciu, ktorá má nahradiť človeka. Ich neustále sa obnovujúca energia, tajomné perpetuum mobile, spočíva v ich neosobnosti. Na výčitky a výkriky len pokrčia plecom. Sú predsa výsledkom konania ľudí. Pritom si pospevujú, v časoch mieru i vojny, milujúc hudbu sfér v jej najrôznejších podobách. Aj takých, ktoré ľudské ucho nezachytí a ktorým človek nerozumie. A tancujú, na miliónoch zbytočných hrobov.

Jedna z najlepších bojových scén, ak nie vôbec najlepšia, z obdobia prvej svetovej vojny stvárnená vo filme Stanleyho Kubricka „Path of Glory“ (Cesta slávy, 1957) v hlavnej úlohe s Kirkom Douglasom. Výnimočnou ju robí čiernobiely formát, perspektíva radového vojaka a predovšetkým zvuková kulisa. Tento režisérsky postup čiastočne zopakoval Steven Spielberg vo filme „Zachráňte vojaka Ryana“ (Saving private Ryan) o štyridsať rokov neskôr. 

Úvodná koláž pozostávajúca z prestrihov autentických dokumentárnych snímkov a detskej uspávanky („Hänschen klein“ – Malý Janíčko) vo filme „Železný kríž“ (Cross of Iron, Das Eiserne Kreuz, 1977) uznávaného amerického režiséra westernov Sama Peckinpaha prináša v pôsobivej skratke vývoj v rokoch 1933 – 1945. Hviezdia James Coburn, Maximilian Schell, Senta Bergerová a James Mason.

Hudobná vojna impérií nadobudla dôležitosť ako súčasť propagandy pred druhou svetovou vojnou a počas nej. Pieseň Horsta Wessela, dôstojníka hnedých košieľ (Sturmabteilung, SA), bola v nacistickom Nemecku postavená na roveň hymne („Das Deutschlandlied“). Masy omámené prísľubom vlastnej výnimočnosti a nadradenosti mobilizovala k ich historickému poslaniu – boju s „Červeným frontom“ doma a najmä na východe.  

Jej sovietsky protipól vyzývajúci zrážať sa za vlasť a biť vraha.

A takto sa to skončilo, aj keď bez hudby, aspoň s výkrikmi. Neuveriteľný herecký koncert Bruna Ganza vo filme Olivera Hirschbiegela „Pád“ (Der Untergang, 2004) o posledných momentoch života Adolfa Hitlera a jeho tisícročnej ríše.  

Medzitým zakríknuto znela aj hudba jednoduchého človeka.

 

A opäť sa to začína.

Ikonickí Creedence Clearwater Revival a ich beh vietnamskou džungľou.

Hrôza a smrť prichádzajú zo vzduchu v sprievode valkýrií Richarda Wagnera („Walkürenritt“) jazdiacich na vrtuľníkoch vo filme Francisa Forda Coppolu „Apocalypse now“ (Terajšia apokalypsa). V hlavných úlohách filmu o šialenstve vojny a nezmyselného násilia Robert Duvall, Martin Sheen a Marlon Brando.  

Vojna v živote malého človeka, tentoraz v podobe ruskej rulety hranej americkými zajatcami pod vietnamskými samopalmi vo filme „Lovec jeleňov“ (The Deer Hunter) režiséra Michaela Cimina, ktorý získal päť Oscarov z deviatich nominácií. Excelujú Robert De Niro, Christopher Walken a hviezdnu kariéru začínajúca Meryl Streepová.

Viera v budúcnosť je jediné, čo človeku z prelomu konca 20. a začiatku 21. storočia prihliadajúcemu dejinám, ktoré sleduje ako vonkajší pozorovateľ a zároveň ako priamy účastník tvorí, zostáva. Túto rozorvanosť vystihuje hudobný klip „Credo“ v podaní bývalého frontmana skupiny Marillion a legendy progresívneho rocku Dereka Williama Dicka známeho pod umeleckým menom „Fish“. 

V rovnomennom filmovom stvárnení bestselleru 60-tych rokov Hansa Helmutha Kirsta „Noc generálov“ sa divák a čitateľ stretávajú s postavou generála divízie SS Nibelungen Wilhelma Tanza, modelového nemeckého vojaka oddaného führerovi, z ktorého sa v noci stáva beštiálny vrah prostitútok. Tanzova chorobná obsedantnosť detailmi siahajúca od metodickosti zabíjania povstalcov vo varšavskom gete po správnu, na desatinky stupňa vypočítanú teplotu vody kúpeľa a kávy v termoske, prechádza do nutkania zabíjať tých a najmä tie, ktorí – ktoré sa vymykajú jeho predstave o ňom. Navonok čistota proti nečistote. Takto bojuje vlastne sám so sebou, pretože ten, kto často chodí do mlyna, sa ľahko zamúči. Major abwehru Grau, ktorý si spojil vraždy mladých žien vo Varšave a o dva roky neskôr v Paríži, kde obaja slúžili v okupačných jednotkách, mu ide po krku. Keď sa už zdá, že pasca sklapne, dôsledky neúspešného von Stauffenbergovho atentátu na Hitlera z 20. júla 1944 Tanza zachránia. Zdá sa, že trestu unikne. Osud ho dostihne po vojne, keď mu vo vtedajšom východnom Nemecku hrozí konfrontácia s jedným zo svedkov vraždy v Paríži, jeho bývalým osobným šoférom slobodníkom Hartmannom. Je to ako v spomenutej antickej dráme o vojne siedmich kráľov proti Tébam. Prvý útok nevyšiel, až na jedného padli šiesti ostatní. Ich synovia ho o desať rokov neskôr, tentokrát úspešne, zopakovali. Padol len jeden, kráľ Argu Aegialeus, ktorého otec Adrastos ako jediný prežil prvý pokus. Hlavné postavy filmu o generáloch vraždiacich nielen masovo za dňa, ale aj privátne v noci, stelesňujú Peter O´Toole (Tanz) a Omar Sharif (major Grau) pod režijným vedením Anatole (Anatolija) Litvaka.

Postava generála Tanza sa dnes vracia. Túži po revanši. Navonok je ako zo škatuľky, zvnútra zostáva stále rozorvaný. Skryl sa za zdanlivú rovnosť pre všetkých, no železnou rukou ich núti, aby za seba zahodili svet fungujúci tisícročia. Spod demokraticky a skromne sa tváriaceho civilného kabátca presvitá stará známa feldgrau s generálskymi lampasmi. Obliekajú si ju aj tí, ktorí proti nej kedysi bojovali a od ktorých by sa to čakalo najmenej. Znovu znejú piesne a objavujú sa symboly, na ktoré si už nik nemal spomenúť. Dnešný Tanz slúži staronovej agende vládnutia potláčajúceho nemilosrdne akýkoľvek iný názor. Súčasným „vyvoleným“ a „výnimočným“. Chce disciplinovane a metodicky nastoľovať ich predstavu o poriadku a čistote za cenu utrpenia a smrti iných, vyškierať sa im a tanzovať na ich hroboch. Nedovoľme mu to. Pretože všetko tu už bolo a sakramentsky to bolelo. Kruh násilia sa dá uzavrieť len zmierením. Dúfajme, že si to Tanzovia dneška uvedomia ešte predtým, ako sa sami stanú obeťami svojho krátkozrakého snaženia. Dejiny, ktorým sa dá vyčítať všetko okrem krátkozrakosti, budú k človeku totiž dobré iba vtedy, ak on sám nebude zlý na seba. Podľa toho mu aj zahrajú a zaspievajú.

(Celkovo 552 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Čas spevu a „Tanza“

  • 8. júna 2023 at 16:58
    Permalink

    Vážený pán Hocman, nádherná esej. Spojená s filmovými ukážkami. Podarilo sa Vám vytvoriť zážitok, pocit, potvrdenie toho, že hudba vo filme je najdôležitejšia. Nie všetky filmy z Vašich ukážok som videla, ale film z vietnamskej vojny v spojení s Wagnerovou hudbou robí zimomriavky. Prvýkrát som čítala v našej slovenskej tvorbe takéto literárne dielo v spojení s hudbou. No Vy ste chceli hlavne poukázať, ako sa vojna v dejinách ľudstva pripravuje, vyvíja, ako pôsobí na vojakov, generálov, ale aj obyčajných ľudí. Lebo je stále aktuálna, je tu, na Zemi.
    Gratulujem!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter