Pre Bratislavu a mnohých Bratislavčanov to bol neradostný deň. O život prišlo okolo 200 ľudí (niektoré pramene uvádzajú až 770 obetí), takmer 600 bolo zranených, 717 nezvestných. Zdôraznime, že oné „vedľajšie škody“ (ľudia) a vôbec škody ako také nespôsobil požiar ani zemetrasenie… Mnohí už zrejme tušíte, o akú udalosť išlo a prečo ju spomínam. Vynorila sa mi v mysli v súvislosti s nedávnym objavením 226-kilogramovej bomby neďaleko centra nášho hlavného mesta ako pozostatku amerického trojvlnového bombardovania tzv. Apolky. Američania zhodili totiž 16. júna 1944 na mesto 369 ton bômb, v samotnej fabrike zabili 79 pracovníkov. Krutú bombovú smršť si popri obyvateľoch odniesli viaceré objekty – dunajský prístav a 15 lodí v ňom, Štefánikov most cez Dunaj, budovy múzea a rozhlasu (na Jakubovom námestí), mestskej plynárne, obytné časti Petržalky, Suchého mýta, ďalej ulice Drevená, Tallerova, Vysoká, Karadžičova a Grösslingova. Dodnes vedú vojenskí historici diskusie o tom, či bol útok primeraný a či a ako urýchlil skončenie bojov v Európe. A oprávnene! Veď podľa vyjadrenia expertov len táto jedna bomba mohla ohroziť životy ľudí do vzdialenosti niekoľko stovák metrov, nárazová tlaková vlna by poškodila steny obytných budov, výbuch by vyvolal požiar všetkých horľavých materiálov – dreva, plastov, interiérov, fasád a podobne. A to, prosím, bolo iba 200-kilové „bombové bábätko“! Čože je to oproti 369 tonám?!
Bitúnok č. 5
Žiaľ, vojna je už taká, najväčšmi ňou trpia civilisti. Človeku sa natíska do hlavy nemálo asociácií, naliehavo azda tá najkontroverznejšia – americké bombardovanie nemeckých Drážďan (13 – 15. februára 1945), dlho utajované pred americkou verejnosťou, pri ktorom zahynulo 135-tisíc obyvateľov.
V románe Bitúnok č. 5 (Bratislava: Slovart 2016) to bravúrne stvárnil Kurt Vonnegut, niekdajší americký vojak ocitnuvší sa v drážďanskom zajateckom tábore, v priestoroch bývalého bitúnku (hlavná postava Bill Pilgrim). Bola to podľa neho nesmierna hrôza, údajne strašnejšia ako Hirošima („V Amerike sa vtedy o tomto nálete veľa nehovorilo. Len niekoľkí Američania napríklad vedeli, že bol oveľa horší ako nálet na Hirošimu“ /s.14/).O dôsledkoch náletov píše: „Drážďany vyzerali ako Mesiac, samé nerasty. Kamene boli rozpálené. Všetci naokolo boli mŕtvi. (…) Povaľovali sa tam úhľadné polienka, boli to ľudia, ktorí uviazli v plamennej smršti. (…) Ponad dym sa prešmykli americké stíhačky presvedčiť sa, či sa v meste niečo hýbe. Zbadali, že dolu sa pohybuje Billy a ostatní. Lietadlá vlastných pokropili guľometnými strelami, ale strely ich netrafili“ (s. 139 – 141). Na s. 93 – 94 konštatuje: „Pochádzam z planéty, na ktorej sa od samého počiatku vraždí. Sám som videl telá školáčok, ktoré zaživa uvarili vo vodárni moji vlastní rodáci a zároveň boli hrdí na to, že bojujú proti čistému zlu. Áno, bola to pravda. Billy videl uvarené telá v Drážďanoch. A v zajatí si svietili sviečkami vyrobenými z tuku ľudských bytostí, ktoré povraždili bratia a otcovia týchto uvarených školáčok. Pozemšťania musia byť postrachom vesmíru.“
Bombardovanie Drážďan, mesta so vzácnymi architektonickými a kultúrnymi skvostmi, bez nejakého výraznejšieho zbrojárskeho priemyslu, sa stalo symbolom deštruktívneho potenciálu spojencov, zápalné bomby vytvorili tzv. ohnivú búrku – vzdušný vír, ktorý vysával kyslík, tavil domy, pohlcoval celé štvrte. Ešte i teraz neutíchajú debaty, či nešlo o vojnový zločin (najmä v britskej a nemeckej odbornej verejnosti).
Zbohom zbraniam
Besy a zbesilosti vojny sú prekliatím našej planéty. Vojna pozná iba porazeného, porazená ostáva ľudskosť, morálka, česť, porazené ostáva svedomie. Vojnový ošiaľ sa hlboko dotkol aj ďalšieho významného spisovateľa, tentoraz účastníka prvej svetovej vojny Ernesta Hemingwaya; na talianskom fronte utŕžil rany nielen na duši, ale i na tele – po ťažkom zranení mu ostali hlboké jazvy pozdĺž celej nohy.
Vo svojom slávnom autobiografickom románe Zbohom zbraniam z roku 1929 (Bratislava: Slovenský spisovateľ 1964) vložil do úst postáv aj takéto repliky: „Nič nie je horšie ako vojna. (…) Až si ľudia uvedomia, aké je to zlé, už nebudú môcť nič vykonať, aby to zastavili, lebo sa zbláznia. Sú takí ľudia, čo si to nikdy neuvedomia. Sú takí ľudia, čo sa boja svojich dôstojníkov, s takými sa dá robiť vojna“ (s. 43). A keď približuje čitateľovi chvíle, keď prišiel k zraneniu, prirovnáva to k divokej červenej víchrici („Pokúsil som sa dýchať, ale dych mi vypovedal a ja som mal pocit, že mi telo vyletelo samo zo seba a že letí ďalej a ďalej a že stále vo vetre letím telesne ďalej. Nato som ostal bez seba, celkom bez seba, a vedel som, že som mŕtvy, a že to všetko bol len omyl myslieť si, že človek umrie len tak“ /s. 47/). Neobyčajne emocionálne pôsobí – keď spomína na tie časy úplnú vojnovú novinku – bombardovanie civilných cieľov zo vzducholodí a prvých bombardérov. Odvtedy vzdychá a zomiera bezbranné obyvateľstvo pod ničivou silou leteckých bômb. Pripomeňme si len tak letkom: talianske bombardovanie Etiópie, japonské bomby na Šanghaj, španielska Guernika, koberec nemeckých bômb na ruské mestá a dediny, na Londýn, americké nálety na Tokio s viac ako stotisíc mŕtvymi (nehovoriac o spomínanej Hirošime, ale i Nagasaki), Hamburg s s 50-tisíc obeťami, bombardovanie Kórey a Vietnamu, nezabúdajúc pritom na bývalú Juhosláviu, Irak, Líbyu, Afganistan, najnovšie Gazu a Ukrajinu.
Hemingway volá „zbohom zbraniam“ v úprimnom zmysle slova, smutnom a tragickom – na rozdiel od známych veršov Buď zbohom zbraniam, zbraniam preslávnym od anglického alžbetínskeho básnika Georgea Peelea, ktoré napísal pri príležitosti britského víťazstva nad španielskym loďstvom. V Hemingwayovom diele cítime namiesto okiadzajúcej ódy bolestný apel, výkrik, že všetci bohovia sú mŕtvi, celá viera v človeka je otrasená. Vojna nie je preňho oslobodzujúcou katarziou, heroickým znovavykúpením, lež absurditou, vecou bez zmyslu, ktorá sa vkráda do osudov jednotlivcov, ohrozuje ich autonómnosť, drví ich v svojom súkolesí.
Zbrojenie na pokračovanie
Ľudstvo sa ani dnes nepoučilo, ono „zbohom zbraniam“ sa s drsnou chladnokrvnosťou vytráca z jeho slovníka, naopak, čoraz častejšie zaznieva „Hurá, vitajte zbrane!“ Mantra svetových lídrov, najmä tých z euroatlantického priestoru, znie jednoznačne – zbrojiť, zbrojiť a znovu zbrojiť – a to všetko na úkor kvality života ľudí na našej planéte, vraj z dôvodu ustavičných hrozieb Ruskej federácie (RF) a Číny. Podľa údajov Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) z 28.apríla 2025 dosiahli svetové vojenské výdavky za rok 2024 nový vrchol, keď sa ich suma zvýšila na 2 718miliárd dolárov, čo predstavuje nárast o 9,4 percenta oproti roku 2023 (išlo o najväčší medziročný nárast od konca studenej vojny; na prvých piatich miestach podľa veľkosti produkcie sa ocitli americké firmy Lockhead Martin, RTX, Northrop Grumman, Boeing a General Dynamics, šiesta je firma BAE Systems zo Spojeného kráľovstva a siedma Rostec z RF). Prvú priečku si, pochopiteľne, už stabilne držia Spojené štáty so sumou 997 miliárd dolárov, druhá v poradí je Čína s 314 miliardami, tretie Rusko (149 miliárd), štvrté Nemecko (vyše 88 miliárd), piata India (vyše 86 miliárd), ôsma skončila Ukrajina (asi 43 percent výdavkov Ruska, reprezentuje to zhruba svetovo absolútne nedostižných 34 percent z hrubého domáceho produktu /HDP/). Zo štátov prvej„pätnástky“ zaznamenal rekordný nárast Izrael (68 percent, viac ako o dve tretiny, ktoré tvorili takmer 9 percent HDP).
Vojenské výdavky členských štátov Severoatlantickej aliancie (NATO) predstavovali 1 506 miliárd dolárov (nárast o 8,9 percenta, čo predstavuje niečo viac ako 55 percent celosvetového podielu). Magickú hranicu dvoch percent z HDP splnilo osemnásť krajín oproti jedenástim v roku 2023 (pohybovalo sa to od jedného percenta v Luxembursku po 4,2 percenta v Poľsku (z historického hľadiska má Poľsko, a to nie náhodou, tretiu najväčšiu armádu v rámci NATO). Podiel USA na vojenských výdavkoch NATO osciluje okolo dvoch tretín, podiel Európanov tvorí necelá tretina.
Spomeňme si v tejto súvislosti, aký huriavk spustili západní lídri a ich prisluhovačské médiá na adresu nedávneho stretnutia predstaviteľov Šanghhajskej organizácie pre spoluprácu, akého si pendanta NATO – vraj sa vynára ďalšie ohrozenie mieru a bezpečnosti vo svete. Kto však viac zbrojí, kto sa oháňa sankciami, kto ustavične dvíha hroziaci prst? Nie je to náhodou tak, že zlodej kričí, chyťte zlodeja! Preto to zopakujem ešte raz: vojenské výdavky NATO tvoria viac ako polovicu všetkých svetových výdavkov, pritom európske členské štáty majú dohromady trikrát vyššie výdavky ako Rusko – to Rusko, ktoré čoraz viac obkolesujú zo všetkých strán, aby brnkali na strunu jeho trpezlivosti s cieľom čo najväčšmi ho pokoriť a v konečnom dôsledku aj poraziť, položiť na kolená. A na to má, okrem iného, poslúžiť 800-miliardová injekcia (v eurách) Európskej únie do ďalšieho zbrojenia, rovnako i povinnosť postupne zvýšiť vojnové výdavky na nezmyselných päť percent z HDP. Zrejme by im svedčalo, aby podľa vzoru Spojených štátov premenovali svoje ministerstvá obrany na ministerstvá vojny. Napokon, prečo nie? Veď predovšetkým zásluhou NATO sa vojny doviedli do súčasnej podoby, keď nadobúdajú – na hanbu ľudstva – nové, hrôzostrašnejšie formy; už nejde iba o strelné zbrane a výbuchy, ale aj o psychologický teror, informačnú manipuláciu a ekologické katastrofy. Bojiskom sa stávajú mestá, nemocnice, školy, znásilňovanie sa používa ako vojnová zbraň, hladovanie ako taktika. Občan už nevie, komu veriť, nevie, čo je pravda a čo lož, výsledkom toho je rozpad dôvery, názorové rozdeľovanie rodín, priateľov, celých národov. Azda najdesivejším aspektom je skutočnosť, že si na vojnu zvykáme. Dennodenne sledujeme správy o nových útokoch, obetiach, tragédiách – a pre mnohých z nás to predstavuje len ďalšiu správu medzi reklamou a predpoveďou počasia. Otupujeme voči bolesti iných, pretože je priveľmi častá a priveľmi vzdialená.
Smutné štatistiky: rekordný počet mŕtvych
Hemingway zažil vo vojne veľa bolestí a krutosti, ale že vojna dospeje dnešných neuveriteľných absurdností nemohol aj napriek svojej veľkej fantázii ani len tušiť…
A výsledok? Ak si zalistujete v ročenke SIPRI 2025, hneď v úvode natrafíte na veľmi smutné štatistiky: v roku 2024 sme zaznamenali najvyšší počet úmrtí následkom ozbrojených konfliktov za ostatných 34 rokov, horšie na tom bol iba rok 1994 (vinou genocídy v Rwande). Najväčšmi sa pod to podpísala Európa (konflikt Ukrajina – Rusko), potom Stredný východ (vo vojne medzi Izraelom a Hamasom vzrástol počet obetí o 27 percent). Pravda, s rovnakou intenzitou pokračovali vojnové kataklizmy v Etiópii, Sudáne a ďalších častiach Afriky, ale aj v Ázii, osobitne v Mjanmarsku. Horšie je, že mnohé z týchto konfliktov sa internacionalizujú, zapájajú sa do nich zahraniční aktéri, čo prehlbuje atmosféru napätia po celom svete, na všetkých kontinentoch.
A kto to najviac dopláca? Civilisti, najmä starí ľudia a deti. Za rok 2023 je zaevidovaných 32 990 prípadov „závažných porušení“ práv detí (nárast o 21 percent v porovnaní s predchádzajúcim rokom). Ide najmä o ich verbovanie a využívanie ozbrojenými skupinami, zabíjanie, mrzačenie, obťažovanie, znásilňovanie, únosy a útoky na školy i nemocnice. Na pranieri onej neľudskosti dominujú Izrael a Palestína (8 009, autori zrejme z manipulatívneho hľadiska nerozdelili tento údaj medzi oba štáty), Konžská demokratická republika (3 764), Mjanmarsku (2 799), v Somálsko (2 283), Nigéria (1 995) a Sudán (1 721). Paradoxne, ani zmienka o tisíckach unesených detí z Ukrajiny do Ruska – propagandistická bublina sa zrazu rozprskla vo vzduchoprázdne.
„Bitúnok č. 6“
Bombardovanie Gazy. Foto: Wikimedia
S veľkým a bolestivým výkričníkom nám prichodí pristaviť sa pri „bitúnku č. 6“ – pri Pásme Gazy, kde podľa rezolúcie (31. augusta) Medzinárodného združenia IAGS, ktoré sa oficiálne označuje za združenie akademikov zaoberajúcich sa štúdiom genocídy, Izrael pácha genocídu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Áno, Gaza je smutným symbolom nevýslovného utrpenia, nivočenia ľudských životov, kolapsu zdravotníckeho systému, hladomoru, náreku a plaču za zabitými príbuznými, náreku nad zrúcaninami svojich domov, nad úzkym pruhom vlastnej krajiny, ktorá sa pomaly a isto premieňa na zdevastovanú púšť – aj z nej ich chcú niektorí militaristickí blúznivci vyhnať. Novodobá Hirošima, novodobé Drážďany z Bitúnku č. 5! Uvedieme zopár príkladov: podľa údajov Human Rights Watch letecké nálety v ostatnom období si vyžiadali niekoľko stovák civilných obetí, napríklad pri bombardovaní domu v Khan Yunis, v ktorom žila lekárska rodina, zabili deväť z desiatich detí, v nemocnici Kamal Adwan zomrelo 26 detí na komplikácie spojené s hladom, niektoré z nich boli iba bábätká; organizácia Save the Children uvádza, že pri rozdeľovaní potravín prostredníctvom Gaza Humanitarian Foundation (GHF) sa stalo pri potravinových distribučných bodoch 19 smrteľných incidentov, z toho bolo 10 detských obetí (v duchu si predstavujem, ako naťahujú ruky, vychudnuté na kosť, za skyvou chleba – a v tom ich zasiahne guľka, granát alebo črepiny z bomby). Pri útoku v júli 2025 na zdravotnícky bod v Deiral‑Balah, kde matky so svojimi malými ratolesťami čakali na potraviny, zahynulo minimálne 17 ľudí, vrátane 10 detí. V spojitosti s týmito tragédiami či skôr vraždami dospela Amnesty International vo viacerých správach k k presvedčeniu, že izraelské opatrenia – vrátane blokád, obmedzenia vstupu humanitárnej pomoci, útokov na civilistov – tvoria súčasť kampane, ktorá sa „robí tým spôsobom, aby vyvolala také životné podmienky, ktoré sú nezlučiteľné so životom Palestínčanov“.
Ani to však agresorovi nestačí, „show“ must go on. Vychádzajúc z čerstvých agentúrnych správ, Izrael začal 16. septembra mohutnú pozemnú operáciu v Gaze s cieľom prevziať úplnú kontrolu nad mestom. V ten istý deň vyšetrovatelia Rady OSN pre ľudské práva (UNHRC) prišli so záverom, že izraelská armáda pácha na palestínskom území „genocídu s úmyslom zničiť Palestínčanov (pridali sa tak k spomínanej rezolúcii Medzinárodného združenia IAGS). V správe vyšetrovateľov sa uvádza, že „Izrael sa dopustil zabíjania a vážneho zranenia bezprecedentného počtu Palestínčanov, na enklávu uvalil úplnú blokádu vrátane prísunu humanitárnej pomoci a systematicky ničil systémy zdravotnej starostlivosti a vzdelávania. Okrem toho páchal aj činy sexuálneho a rodovo podmieneného násilia, vykonal priame útoky na deti, viedol pravidelné a rozsiahle útoky na náboženské a kultúrne pamiatky a tiež ignoroval príkazy Medzinárodného súdneho dvora“. Doplníme, že už v prvých hodinách operácie zahynulo najmenej 65 Palestínčanov. Následne viac ako 20 humanitárnych organizácií vyhlásilo, že „história bude nepochybne súdiť túto chvíľu ako test ľudskosti. A my zlyhávame. Zlyhávame voči ľuďom v Gaze, zlyhávame voči rukojemníkom a zlyhávame voči našim vlastným kolektívnym morálnym princípom” (TASR, 16 – 17. 9). Ako inak, izraelské ministerstvo zahraničných vecí závery vyšetrovania komisie i vyhlásenie humanitárnych organizácií kategoricky odmietlo ako „skreslené a nepravdivé“.
Pritom podľa informácií Detského fondu OSN (UNICEF), takisto z 16. septembra, približne 26-tisíc detí v pásme Gazy v súčasnosti potrebuje liečbu pre akútnu podvýživu, vrátane 10-tisíc detí v samotnom meste Gaza. Nemalou mierou sa na tom podieľa masové a nútené vysídľovanie rodín z tohto územia.
Človeka z toho mrazí pri srdci. Je to vôbec možné, zaslúži si ľudské pokolenie pomenovanie Homo sapiens, tvor rozumný? Kde sa v nás berie toľká brutalita? A to cez celý historický oblúk nášho jestvovania: kmeňové boje, boje vladárov, cisárov a kráľov o mocenské pozície a územia, vrátane bratovrážd, križiacke výpravy, feudálne výboje, vojny rozličného druhu. Už Thomas Hobbes tvrdil, že nám je od prírody dané „homo hominis lupus“ – človek človeku vlkom – preto potrebujeme nad sebou autoritu, štát, ktorý nás bude držať na uzde. Lenže ak dostane človek do rúk moc a bohatstvo, máli sa mu, chce viac a viac…
Na margo toho sa vrátim ku Kurtovi Vonnegutovi, k jeho knihe Bitúnok č. 5. Nájdeme v nej aj takýto dialóg, rozhovor s jeho priateľom, filmárom (s. 9):
„Viete, čo vravím ľuďom, o ktorých sa dopočujem, že píšu protivojnové knihy?
Nie. Čo im vravíte, Harrison Starr?
Pýtam sa ich, prečo nepíšu radšej protiľadovcové knihy?
Samozrejme, mal na mysli to, že vojny budú večne, že ich možno asi tak zastaviť ako ľadovce. A ja som o tom presvedčený.“
Áno, Vonnegut, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti a prežitých vojnových hrôz, tvrdí, že vojny budú trvať dovtedy, pokým bude jestvovať ľudstvo – sú jeho neodmysliteľnou prirodzenosťou, všetko iné je ilúzia či utópia. Napriek tomu si myslím, že protivojnové knihy treba písať. A nielen knihy, lež i eseje a všetky literárne či žurnalistické útvary a žánre – a to pre ďalšie poľudštenie človeka. Iba písanie však nestačí, za humanitu a mier musíme všetci bojovať konkrétnymi skutkami, našimi postojmi a činmi…
(Prevzaté z Literárneho týždenníka č. 31 – 32/2025)
Jedna odpoveď
Luteránka Ursula von der Leyenová, neschopná ministerka obrany sa činí. Dokazuje, že mier je pre ňu len litánia jej predchodcov – militantných krajanov. Mierové rokovania sú pre ňu tabu. Takisto život či prežitie obyčajných ľudí. Nie ruské, ale európske hospodárstvo je na ceste do záhuby. Nie Rusko, ale Európu postihla energetická kríza. Európa očakáva novú šou. Waršawa oficiálne žiada Nemecko o reparácie za škody v II. svetovej vojne. Nemecko reagovalo “ vráťte nám naše bývalé východné územia“ O čo sa tu hrá ? O čom verejnosť nemá vedieť ?