Alkohol ako zbraň

Ikonický obraz opitého Rusa s fľašou vodky v ruke je jedným z najsilnejších a najtrvácnejších národných stereotypov na svete. Je to archetyp, ktorý prenikol do globálnej popkultúry, politických karikatúr aj bežnej konverzácie ako synonymum pre deštruktívny alkoholizmus. Ale čo ak tento obraz, tak pevne zakorenený v našom kolektívnom vedomí, klame? Čo ak najväčšími pijanmi v modernej histórii neboli Rusi, ale národ, ktorý si vybudoval imidž sofistikovaných gurmánov? Historické štatistiky ukazujú, že vo Francúzsku v druhej polovici 19. storočia a na prelome 19. a 20. storočia patrila per capita spotreba alkoholu medzi najvyššie v Európe — v niektorých rokoch sa odhady pohybujú okolo 20–25 litrov čistého alkoholu na obyvateľa ročne, napr. pre rok 1876 niektoré série štatistík uvádzajú až 25 l/rok. Tieto údaje (z kompilácií Anderson & Pinilla, a ďalších historických štatistík) potvrdzujú, že Francúzsko bolo v tomto období krajinou s mimoriadne vysokou spotrebou. Our World in Data (pre agregované historické série; uvádza ~22.1 l čistého alkoholu/osoba/rok pre Francúzsko v 1920-tych rokoch.

Tento paradox odhaľuje kľúčový rozdiel, ktorý je ústrednou témou tejto eseje. Zatiaľ čo extrémna spotreba vo Francúzsku predstavuje chronický, dlhodobý a kultúrne integrovaný jav, ruský najznámejší vrchol bol akútny, krízový fenomén 90. rokov 20. storočia, ktorý bol symptómom štátneho kolapsu. Táto esej bude argumentovať, že pretrvávajúci a negatívne nabitý stereotyp o ruskom alkoholizme nie je primárne odrazom štatisticky najvyššej spotreby. Je to mocný politický a kultúrny konštrukt, ktorý bol vytvorený kombináciou štyroch kľúčových faktorov: 1) špecifického spôsobu konzumácie alkoholu, 2) unikátnej historickej úlohy štátu ako monopolného dodávateľa, 3) cielenej geopolitickej propagandy a 4) hlbokej a tragickej sebareflexie v ruskej literatúre. V tejto eseji používame pojmy „stereotyp“ a „propaganda“ nie v bežnom hovorovom, ale v analytickom zmysle. Stereotyp chápeme podľa Waltera Lippmanna (Public Opinion, 1922) ako skratkovitý mentálny obraz, ktorý spoločnosť používa na orientáciu vo svete, aj keď je často v rozpore s faktami. Propaganda je v zmysle klasických štúdií studenej vojny (Harold Lasswell, Jacques Ellul) chápaná ako systematické a cielené šírenie naratívov, ktoré majú mobilizovať emócie a presvedčenia verejnosti.

Ilustračné foto: Pixabay/svklimkin

Štatistika bez kontextu je len číslo. Aby sme pochopili hĺbku problému, musíme rozlišovať medzi dlhodobým stavom a krátkodobou krízou. Francúzska história spotreby alkoholu je príkladom „chronickej horúčky“. Počas takmer storočia, od polovice 19. storočia až do polovice 20. storočia, bola extrémne vysoká spotreba vína normalizovaným javom. Víno nebolo luxusom, ale súčasťou denného prídelu kalórií robotníkov, hygienickou nevyhnutnosťou v oblastiach s kontaminovanou vodou a symbolom národnej identity. Hĺbka prerastenia do kultúry je ohromujúca. Ako dokumentuje francúzsky historik Didier Nourrisson vo svojich prácach o histórii pitia, situácia bola taká extrémna, že si vyžiadala štátny zásah v najcitlivejšej oblasti – vo vzdelávaní. Zatiaľ čo sa často uvádza jediný dátum, išlo o dvojfázový proces: prelomový dekrét z roku 1956 zakázal podávanie akéhokoľvek alkoholu deťom mladším ako 14 rokov v školských jedálňach. Avšak pre starších žiakov boli akceptované nízko-alkoholické nápoje ako cider. Definitívny a úplný zákaz všetkých alkoholických nápojov vo všetkých školských zariadeniach bol zavedený až obežníkom z roku 1981. Fakt, že Francúzsko potrebovalo takmer storočie na odstránenie alkoholu zo škôl, svedčí o tom, ako hlboko bol tento jav zakorenený. Na druhej strane, ruský vrchol spotreby je príkladom „akútneho záchvatu“. Údaje z 90. rokov 20. storočia neboli pokračovaním historického trendu, ale priamou reakciou na traumu zo straty impéria, na kolaps sociálnych istôt a na pocit absolútnej beznádeje. Alkohol, najmä lacná a často nelegálna vodka, sa stal celonárodným anestetikom proti bolesti z prechodu, ktorý spoločnosť nezvládla. Podobnú situáciu sme videli v Británii 18. storočia, kde bola „ginová horúčka“ priamym dôsledkom sociálneho vykorenenia spôsobeného priemyselnou revolúciou. Prečo sledujeme práve Rusko, Francúzsko a Britániu? Tieto tri krajiny totiž reprezentujú tri odlišné „civilizačné modely konzumácie alkoholu“. Tu sa rodí rozpor: národ s chronicky najvyššou spotrebou (Francúzsko) si vybudoval imidž gurmána, zatiaľ čo národ s akútnym, krízovým vrcholom (Rusko) sa stal globálnym symbolom alkoholizmu. To dokazuje, že čísla samy o sebe nevysvetľujú silu stereotypov. Ich korene musíme hľadať inde – v politike, moci a kultúre. Kľúč k pochopeniu rozdielov leží v diametrálne odlišnej úlohe štátu, čo najlepšie ilustrujú dáta z obdobia pred prvou svetovou vojnou.

V Rusku bol štát po stáročia monopolným dílerom a vznik cárskych krčiem vytvoril pitie v nevídanom rozsahu. Ako uvádza M. L. Schrad v diele Vodka Politics (slovenský preklad 2017), cársky štát, najmä po reformách ministra financií Sergeja Witteho v roku 1894, urobil z monopolu na vodku hlavný pilier štátneho rozpočtu. Okolo roku 1910 tvorili príjmy z vodky ohromujúcich 26 až 30 % všetkých štátnych príjmov. Bol to absolútne najväčší zdroj, ktorý priamo financoval industrializáciu a masívne zbrojenie armády. Ruský štát tak nebol len pasívnym vyberačom daní; bol aktívnym producentom a distribútorom, ktorý mal priamy záujem na vysokej spotrebe. Napriek uvedenému bola zavedená prohibícia za vlády cára Mikuláša II. v roku 1914, na začiatku prvej svetovej vojny a trvala až do roku 1925. Tu treba pripomenúť prvú „asketickú“ generáciu boľševikov odlišnú od známeho Stalinovho vnútorného kruhu. Spotreba alkoholu v Sovietskom zväze nikdy neprekročila bežné úrovne v európskych krajinách a v tom čase bola spotreba alkoholu v Európe ešte vyššia. Konzumácia v ZSSR bola cielene orientovaná smerom k vínu a pivu. Po Stalinovej smrti usporiadal Sovietsky zväz veľké kampane proti alkoholu v roku 1958, 1972  a v rokoch 1985 až 1988. Je to klasický model „požiarnika-podpaľača“ – štát, ktorý problém vytvára a neskôr sa ho snaží riešiť.

Vo Veľkej Británii bol štát skôr pragmatickým regulátorom. Hoci príjmy z alkoholu boli významné, tvorili približne 18 až 22 % rozpočtu. Británia mala diverzifikovanejší daňový systém, opierajúci sa aj o dane z príjmu a medzinárodný obchod. Jeho úlohou bolo balansovať medzi maximalizáciou príjmov z vysokých daní a tlakom silného hnutia striedmosti (Temperance movement), ktoré požadovalo obmedzenie spotreby v záujme verejného poriadku.

Vo Francúzsku bola situácia opäť iná. Príjmy z alkoholu tu tvorili len okolo 10 až 15 % štátneho rozpočtu. Štát tu vystupoval ako zajatec vlastnej kultúry a mocnej vinárskej loby. Vnímanie vína ako národného pokladu a strategického poľnohospodárskeho produktu spôsobilo, že akýkoľvek pokus o reštriktívnu politiku bol vopred odsúdený na neúspech.

Porovnanie týchto čísel je neúprosné: závislosť ruského štátu od príjmov z vodky bola na úplne inej, existenčnej úrovni. Tento priamy a cynický vzťah štátu ako dodávateľa tvrdého alkoholu vytvoril unikátny a ľahko kritizovateľný model, ktorý na Západe nemal obdobu. Samotný spôsob pitia je dôležitejší než vypité množstvo. Francúzske denné popíjanie vína k jedlu je kultúrne integrované a sociálne nenápadné. Naopak, ruská kultúra nárazového pitia vodky s cieľom rýchleho opitia je vizuálne dramatická, sociálne deštruktívna a ľahko karikovateľná. Tradičnú kultúru pitia až do 19. storočia predstavovalo pitie silného piva, vína a medoviny s nárazovým pitím vodky (alkoholické záťahy) počas sviatkov. Podobne sa konzumácia veľkého množstva ginu v Anglicku 18. storočia stala skutočným problémom. Zaviedol sa, keď sa kráľovná Anna vydala za dánskeho princa Juraja a gin začal nahrádzať miestne pivá ako nápoj voľby pre nižšiu vrstvu obyvateľstva, čo viedlo k pandemickej verejnej opitosti, sociálnemu rozkladu a kriminalite. Ilustračný bol prípad Judith Dufour ktorá si vzala dieťa z chudobinca a následne ho uškrtila. Predala oblečenie, ktoré chudobinec dieťaťu poskytol, za pár halierov a potom za peniaze kúpila gin. 

V ruskej literatúre je alkoholizmus vykreslený ako hlboká existenciálna dráma. Postava Marmeladova v Dostojevského Zločine a treste, ktorý prepije aj posledné peniaze svojej rodiny, nie je len opilec, ale filozof a symbol tragédie ľudského údelu. Hrdina diela Moskva-Petušky od Jerofejeva prežíva svoju opileckú odyseu ako metafyzické hľadanie Boha a zmyslu. O prospešnosti alkoholizmu od Bulgakova je mrazivá satira, ktorá pod maskou absurdnej obhajoby alkoholizmu odhaľuje pokrytectvo a nezmyselnosť postoja raného sovietskeho štátu. Ruská kultúra reflektuje pitie alkoholu ako národnú tragédiu a Rusi sú majstrami v rozprávaní tých najtemnejších vtipov o sebe samých a pitie je jednou z hlavných tém. Zatiaľ čo ruskí autori skúmajú tento fenomén zvnútra, ironický pohľad „zvonku, ale zblízka“ ponúka Škvorecký v románe Příběh inženýra lidských duší. Jeho postava, Danny Smiřický, pozoruje ruských emigrantov v Kanade a ich pitie nevníma ako obyčajnú opilosť, ale ako tragický, bizarný rituál. Je to trápny pokus o spojenie so stratenou „matičkou Rusí“, prejav historickej bolesti, ktorý ostro kontrastuje s pragmatickejším vzťahom k alkoholu u iných národov. A anekdota „Sleduj mužikov !“ má charakter takmer mýtického podobenstva slúžiaceho na karikovanie neuchopiteľnej „ruskej duše“, kde pokušenie vodky je silnejšie ako inštinkt sebazáchovy. V porovnaní s tým je pohľad západnej literatúry odlišný: román Zabijak od Zolu síce kritizuje alkoholizmus v Paríži, no tento temný obraz bol zatienený dominantným naratívom o víne ako symbole civilizácie a radosti zo života. A klasický román Zvonodrozdovo je jedinečná oslava kontinuálneho popíjania. Baudelaire a ďalší umelci tej doby (Verlaine, Rimbaud, Toulouse-Lautrec) boli spojení s kultúrou pitia absintu, nápoja, ktorý bol opradený mýtmi o inšpirácii a šialenstve. V dielach existencialistov nie je alkoholizmus hlavnou témou, ale je všadeprítomnou kulisou a nástrojom na zvládanie absurdity života. Kľúčové scény ich románov sa odohrávajú v parížskych kaviarňach a baroch. Alkohol je palivom pre nekonečné filozofické debaty o slobode, zodpovednosti a zmysle života (alebo jeho absencii). Na rozdiel od Baudelairovho estetického opojenia je pitie u Houellebecqa neradostné, mechanické a klinické. Anglický prístup k téme je často definovaný tromi hlavnými osami: triednym systémom, morálnym zlyhaním (a možnosťou vykúpenia) a kultúrou krčmy (pubu) ako epicentra sociálneho života. Fielding publikoval v roku 1751 dielo symptomatickým názvom „Gin: vyšetrovanie nedávneho nárastu počtu lupičov“. Pre Veľkú Britániu je klasickým príkladom kritika sociálnych neduhov v dielach Dickensa. Dielo Malcolma Lowryho Pod sopkou, je halucinačná púť do hlbín alkoholickej mysle. Greene, katolík, vytvoril nezabudnuteľnú postavu „whiskey priest“ v Moc a sláva. Orwell vo svojej knihe Down and Out in Paris and London poskytuje pohľad na krčmu ako priestor, kde sa stretáva bieda, solidarita aj únik z reality. Orwell, pozorovateľ chudoby a marginality, vníma pitie nie ako estetický rituál (ako Baudelaire) ani ako filozofickú drámu (ako Dostojevskij), ale ako prozaickú, každodennú nevyhnutnosť – únik zo zimy, hladu a sociálneho poníženia. Avšak pre moderný, detailný pohľad na prepojenie spoločnosti a alkoholizmu je mimoriadne cenný historický román Michaela Crichtona Štyri kľúče. Crichton s povestnou dôkladnosťou opisuje, ako bol gin a pivo neoddeliteľnou súčasťou života vo Veľkej Británii v 19. storočí a ako všadeprítomná permanentná opitosť slúžila ako únik a aj ako nástroj na otupenie svedomia a odvahy pri páchaní zločinov. Zatiaľ čo ruská literatúra často skúma, či sa v opitosti neskrýva hlbšia pravda a zobrazuje ju ako tragický úškľabok, francúzska literatúra je oveľa skeptickejšia a zobrazuje alkohol skôr ako symptóm sociálnej choroby alebo individuálnej beznádeje v modernom svete. Anglická literatúra ponúka vecný pohľad, menej filozoficky abstraktný ako ruský a menej vedecký ako francúzsky. Je hlboko zakorenený v sociálnej realite britského triedneho systému, v protestantskej etike osobnej zodpovednosti a v kultúrnom fenoméne krčmy. 

Spôsob, akým sú tieto stereotypy dešifrované v samotnom Rusku, je komplexný, viacvrstvový a odhaľuje hlboké napätie medzi národnou hrdosťou, historickou traumou a súčasnou geopolitickou realitou. Kombinácia ruskej tragickej literárnej introspekcie a západnej cielenej propagandy však vytvorila toxický a mimoriadne odolný stereotyp, akému Francúzsko ani Británia nikdy nečelili.

Kľúčové je, že na  pôdu ruskej tragickej sebareflexie v druhej polovici 20. storočia dopadla cielená a premyslená propaganda studenej vojny. Západ systematicky využíval obraz opitého Rusa ako politickú zbraň, pričom sa opieral o niekoľko hlavných prístupov:

1. „Zhnité jadro komunizmu“: Propaganda vykresľovala alkoholizmus ako nevyhnutný dôsledok života v utláčateľskom systéme, ako symbol beznádeje a jediný únik zo sivej reality. Bol to dôkaz, že sovietsky systém, napriek vojenskej sile, je zvnútra morálne a sociálne zbankrotovaný. Konzumácia vodky je rovnako prirodzená, ako je prirodzená existencia autokracie – a v Rusku je jedno a druhé spolu tak prepletené, že vlastne  tvoria rovnakú látku. (M. L. Schrat) Uvedený prístup umožnil záver o neoddeliteľnom prepojení ruskej štátnosti a vodky.

2. Rus ako nespoľahlivý a iracionálny nepriateľ: Tento naratív šíril strach. Myšlienka, že opití sovietski dôstojníci majú prístup k jadrovým zbraniam, bola mocnou zbraňou na ospravedlnenie západných výdavkov na zbrojenie a použitie akýchkoľvek prostriedkov. Ako chcete zvíťaziť nad mentálne nevyspytateľným nepriateľom ? Iba jeho elimináciou. Z oficiálneho hľadiska je obraz „opitého Rusa“ vytvorený nie ako neškodný kultúrny mýtus, ale ako zámerná a nepriateľská propagandistická zbraň, naratívna skratka. Je to súčasť širšej stratégie Západu na delegitimizáciu, poníženie a oslabenie Ruska na medzinárodnej scéne. Tento stereotyp je zabalený v jednom balíku s ďalšími negatívnymi naratívmi – o ruskej agresii, nedemokratickosti, korupcii a zaostalosti. Cieľom je podľa tohto prístupu vytvoriť obraz Ruska ako „barbarskej“ a nespoľahlivej krajiny, s ktorou nie je možné jednať ako s rovnocenným partnerom. Popkultúra tento obraz zacementovala: elegantný James Bond so svojím martini stál v ostrom kontraste voči brutálnemu agentovi KGB s fľašou vodky. Bol to súboj „civilizovanosti“ proti „barbarstvu“. Napriek tomu Davies et. al. dospeli k záveru, že Bond bol s vysokou pravdepodobnosťou chronický alkoholik. Jeho schopnosť vykonávať komplexné úlohy by bola minimálna. Zaujímavá hypotéza, ktorú autori v názve práce: Boli drinky Jamesa Bonda pretrepané z dôvodu trasu rúk spôsobeného alkoholom? nadniesli, je, že jeho slávna požiadavka na barmana: „pretrepať, nemiešať“ nemusela byť vecou chuti, ale nevyhnutnosťou – jednoducho by mal taký silný tremor, že by si drink nedokázal sám pripraviť. Či by bol schopný alkoholizovaný agent heroických erotických výkonov je tiež sporné.

3. „Dehumanizácia a strata individuality“: V západných karikatúrach a filmoch boli Rusi často zobrazovaní ako anonymný dav opilcov v ušiankach, čím strácali ľudskú tvár a stávali sa ľahkým terčom pohŕdania.

Zvlášť  Hollywood nielen odrážal existujúce ideologické predsudky, ale ich aj aktívne vytváral a posilňoval. Hollywoodske zobrazenie Rusov a vodky nebolo nikdy len o tom, že „pijú“. Bol to nástroj na charakterizáciu postavy, ilustrácia zvrátenej ideológie a signalizáciu hrozby. Desaťročia opakovania týchto zjednodušených obrazov v masovej kultúre mali obrovský vplyv na to, ako svet vníma Rusko. Od pijúcich agentov KGB (napr. Ivan Drago, Rocky IV) uvedomujúcich si márnosť a krutosť svojej práce až po ruských mafiánov, ktorí sú takmer vždy obklopení fľašami najdrahšej vodky, modelkami a gýčovým luxusom (Air Force One, John Wick, Equalizer) sledujeme tvorbu globálnych stereotypov. Výsledok pre diváka bol jednoznačný: nemilosrdný a nebezpečný Rus. Ruská vodka bola v propagande prezentovaná ako tvrdý, surový alkohol, ktorého jediným cieľom je rýchle a deštruktívne opitie sa.

Francúzske víno bolo symbolom kultúry, gastronómie, sofistikovanosti a joie de vivre. Francúz s pohárom vína bol prezentovaný ako gurmán, nie alkoholik. Britské pivo ale aj gin boli spojené s komunitou, socializáciou a tradíciou krčmy ako centra spoločenského života. Brit s pintou piva bol priateľský sused.

Najväčší paradox prichádza v 21. storočí. Dáta WHO a OECD za posledných pätnásť rokov ukazujú dramatický obrat. Vďaka prísnym a autoritárskym reformám Putinovej vlády (zavedenie minimálnej ceny vodky, nočný zákaz predaja, zákaz reklamy) klesla spotreba v Rusku o viac ako 40 %. Okolo roku 2016 ruská spotreba klesla pod úroveň tej francúzskej a tento trend pokračuje. Ukázalo sa, že závislosť Rusov od vodky nie je odveká kultúrna charakteristika, ale bola dôsledkom ekonomických a politických rozhodnutí.Zaujímavé je porovnanie Gorbačovovej protialkoholickej kampane (1985–1988), ktorá bola zameraná na masívne zvýšenie cien, obmedzenie predajných miest a časov, ničenie viníc a liehovarov. Bola to politika „šokovej terapie“. Výsledok: Spotreba alkoholu oficiálne klesla o viac ako 25 %. Ešte dôležitejšie je, že priemerná dĺžka života mužov okamžite stúpla o takmer 3 roky. Bol to jeden z najrýchlejších nárastov v demografickej histórii. Hoci kampaň neskôr zlyhala kvôli ekonomickému kolapsu a nárastu nelegálnej výroby, dokázala, že priamy zásah funguje. Následne Putinova protialkoholická politika (od cca 2006) bola oveľa premyslenejšia stratégia než Gorbačovova. Zavedenie minimálnej ceny vodky (čo zničilo trh s lacným a nelegálnym alkoholom), nočný zákaz predaja, zákaz reklamy, zvýšenie spotrebných daní. Podľa WHO klesla spotreba alkoholu v Rusku medzi rokmi 2003 a 2016 o 43 %. Priemerná dĺžka života mužov opäť prudko stúpla a Rusko vypadlo z prvej desiatky krajín s najvyššou spotrebou. Rozsah tejto transformácie sa stáva úplne zjavným pri pohľade na najnovšie údaje. Podľa posledných správ OECD, ourworldindata  a CIA World Factbook, i keď poradie krajín sa niekedy líši, Rusko už ani zďaleka nepatrí do najvyššej ligy európskych konzumentov alkoholu. Rebríček krajín s najvyššou spotrebou dnes vedú štáty ako Česko (približne 14,3 litra), Lotyšsko (13,2 l), Litva (12,8 l), Rakúsko (12,2 l), Bulharsko (12,0 l) a Poľsko (11,9 l). V tomto rebríčku sa Francúzsko drží na popredných priečkach s približne 11,8 litrami, zatiaľ čo Ruská federácia sa nachádza výrazne nižšie so spotrebou okolo 10,5 litra, čo je na úrovni Británie. Podľa údajov ruskej Federálnej služby pre kontrolu alkoholu a tabaku a Jednotnej medzinárodnej námornej a látkovej kontroly sa výroba alkoholických nápojov s obsahom alkoholu nad 9 % v januári až februári 2025 medziročne znížila o 23,4 %. Údaje jasne dokazujú, že stereotyp o Rusku ako o krajine s najvyššou spotrebou alkoholu posledné  roky už nezodpovedá realite pri porovnaní s tradičnými „pijanskými“ krajinami, ako Francúzsko, ktoré je dnes na čele diskutovanej trojice. Tieto čísla sú neúprosné: stereotypný opilec Európy – Rus – pije podstatne menej ako Čech, Lotyš, Rakúšan či Francúz. Ukazuje sa tu irónia moci: centralizovaný a autoritársky systém v Rusku, ktorý problém historicky vytváral, sa ukázal ako mimoriadne efektívny pri jeho riešení. Naopak, liberálno-demokratický model vo Francúzsku, ovplyvnený mocnými lobistickými skupinami a kultúrnou zotrvačnosťou, nie je schopný podobného radikálneho zásahu. A vlastne, nedochádza k inverzii civilizačného problému?

Stereotyp „opitého Rusa“ nezanikol ani v 21. storočí – naopak, prenikol do digitálnej kultúry. Internetové „vodka memes“, virálne videá či karikatúry po anexii Krymu recyklovali starý obraz Ruska ako krajiny nevyspytateľných, vodkou opojených barbarov. Tento obraz sa stáva súčasťou geopolitického konfliktu aj v online priestore, kde sa šíri rýchlejšie a s menšou kontrolou než v čase studenej vojny. Digitálna éra tak neoslabuje stereotypy, ale robí ich ešte odolnejšími: každý ironický obrázok či gif sa stáva „mikropropagandou“, ktorá udržiava mýtus pri živote nezávisle od faktov.

Táto esej ukázala, že stereotyp o ruskom alkoholizme nie je primárne odrazom štatistickej reality, ale je mocným kultúrnym a politickým konštruktom. Bol vytvorený jedinečnou súhrou špecifickej kultúry nárazového pitia, historicky bezprecedentnej úlohy štátu ako monopolného dílera, systematickej propagandy z čias studenej vojny a hlbokej, tragickej sebareflexie v ruskej literatúre. Zatiaľ čo chronicky vysoká spotreba vo Francúzsku bola úspešne našminkovaná a povýšená na „kultúru“ a „umenie žiť“, akútny krízový vrchol v Rusku, hoci časovo obmedzený, bol politicky využitý na vytvorenie trvalého a negatívneho mýtu. Tvrdenie M. L. Schrada „ruská politika presiaknutú vodkou“ ako tajné dejiny ruského štátu, sa ukazuje ako konštrukcia vyhovujúca k znovu uvedeniu už ustálených protiruských postojov. Aplikovala sa  stará, osvedčená šablónaà la de Custine, ktorá sa následne navliekla na putinovské Rusko. Príbeh o spotrebe alkoholu tak nie je len príbehom o litroch a percentách. Je to predovšetkým príbeh o propagande, kultúrnej identite a o prekvapivej schopnosti stereotypov prežiť aj vlastnú faktickú smrť v ére, ktorá sa pýši svojou oddanosťou dátam. Je to aktívny, neustále recyklovaný politický nástroj, ktorý prežíva nie napriek faktom, ale preto, že jeho funkčná užitočnosť pre určitých aktérov je dôležitejšia ako jeho faktická pravdivosť.