Ad: Peter Weiss – Máme republiku!

V rámci procesu pestovania historickej pamäti národa a štátu, možno použiť aj priliehavejší výraz – jej resuscitácie, ponúka Peter Weiss zbierku svojich textov. Vďaka jeho dlhodobým a rôznorodým aktivitám, nie je nutné túto osobnosť slovenskej politiky bližšie predstavovať našej verejnosti. Nenahraditeľnou pridanou hodnotou esejí je skutočnosť, že autor je priamym účastníkom, ba neraz aj iniciátorom niektorých z popisovaných dejov. Obsahom zbierky sú už skôr publikované eseje. V danom kontexte sa však venujú najmä tým momentom, respektíve súvislostiam v moderných/novodobých slovenských dejinách, ktoré Peter Weiss (a dozaista nielen on) považuje za kľúčové pri formovaní našej štátnosti. A preto aj dnes, a práve dnes, sú nanajvýš aktuálne.

Peter Weiss: Máme republiku!
Eseje o slovenskej štátnosti
Dixit 2023, 192 strán

Zbierka je rozdelená na tri tematické okruhy, ktoré navzájom súvisia. Ich spoločným menovateľom je hľadanie a potvrdzovanie miesta Slovenska na politickej mape Európy/sveta. Už či je to v procese vymedzovania sa v pozitívnom zmysle slova voči našim historickým susedom – českému národu a maďarskému národu, alebo úsilia o pevné ukotvenie v prostredí demokratického spoločenstva štátov na báze humanizmu a rešpektovania medzinárodného práva. Treba zdôrazniť, že hlavným princípom tohto ukotvenia je odmietanie akéhokoľvek totalitného režimu slovenskou spoločnosťou – aj, a najmä, na základe jej vlastných skúseností.

Z pochopiteľných dôvodov je najrozsiahlejšia prvá časť zbierky: „Politické peripetie vzniku a vývoja Slovenskej republiky“. Ani človek s bohatšou slovnou zásobou, akou disponuje autor, a takých ľudí veľa nebude, by nenašiel výstižnejší výraz k popisu toho, čo sa dialo s našim neveľkým národom, a to len počas života ostatných dvoch-troch generácií v jeho viac ako tisícročnej histórii: peripetie. Už po prečítaní tejto časti si vnímavý čitateľ spomenie na slová nórskeho nositeľa Nobelovej ceny B. Bjørnsona, slávneho advokáta slovenského národa v časoch jeho neslobody: „Čo nepríde v pravý čas, nepríde nikdy.“ Pri prechádzaní jednotlivými riadkami, bohatými na faktografiu, sa stále viac utvrdzujeme v tom, že vznik samostatnej SR bol výsledkom dlhodobého procesu. Procesu, ktorý sa dial v rôznych, neraz veľmi dramatických okolnostiach. Vznik SR teda nebol len dôsledkom uváženého rozhodnutia dvoch odvážnych politikov – Mečiara a Klausa, ktorí si zaslúžia náš rešpekt, a to napriek možným výhradám k ich iným politickým aktivitám. Toto je jeden z mýtov, ktorý Peter Weiss úspešne eliminuje.

Úvodná časť zbierky nám pripomína najtragickejšie obdobie v histórii nášho kontinentu. Obdobie, kedy mali menšie národy, v dôsledku politiky veľmocí a pod tlakom svojich väčších susedov, na výber len medzi zlými a horšími rozhodnutiami. Napriek tomu bol napokon slovenský národ jedným z mála v Európe, ktorý išiel do nerovného vojenského súboja s podporovateľmi fašizmu. Slovensko sa tak, aj za cenu prehry (potlačenia SNP), postavilo na stranu víťazných mocností nad touto hnedou podobou totality, aby sa onedlho potom, paradoxne, tiež rozhodnutím tých istých mocností, ocitlo v zajatí červeného totalitného režimu. Z pohľadu nami posudzovanej témy bolo dôležité, že pri procese obnovy povojnového Česko-Slovenska hrali v diskusii s českými partnermi slovenskí politici (obrazne povedané) so silnejšími kartami, čo sa odrazilo v dokumente Košický vládny program. Nie však nadlho. Ako neraz v dejinách, nejednotnosť slovenských elít na strane jednej a konsenzus politickej reprezentácie českého národa na druhej strane rieky Moravy, rýchle pochovali nádej Slovákov na rovnocenné postavenie v obnovenej republike. Aby toho nebolo málo, po troch Pražských dohodách, postupne odstraňujúc aké-také kompetencie slovenskej politickej reprezentácie v spoločnom štáte, došlo k strate posledných ilúzií v procesoch s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Ktoré (procesy) a ktorí (nacionalisti) sa „vyskytovali“ len vo vzťahu k Slovensku.

Neobvykle vysoká koncentrácia dejín v našom priestore zapríčinila, že v pozadí reformných úsilí o demokratizáciu politického systému v rokoch 1967 – 1968, sa stretli predstavitelia tej istej generácie oboch národov opäť v konfrontačnej diskusii o spôsobe kohabitácie Slovákov a Čechov v jednom štáte. Dubček verzus Novotný. V (geo)politicky extrémnych podmienkach zrodená federácia niesla sebou, do istej miery aj pochopiteľne, pečať postupnej a potupnej normalizácie v spoločnosti. Mladej slovenskej generácii treba zdôrazniť, že normalizácia bola dobovým názvom na odstránenie všetkých demokratických prvkov v živote spoločnosti. Akokoľvek, vďaka federácii a v jej rámci získal slovenský národ, v demokratickom legislatívnom procese svoju štátnosť dňa 1. januára 1969. Peter Weiss pripomína, že kľúčovú úlohu pri nadobúdaní suverénnejšieho postavenia slovenského národa zohral Husák. Ten istý politik, ktorý túto agendu presadzoval v „politických zákopoch“ svetovej vojny už počas SNP, aby neskôr dlhé roky sedel v ťažkom žalári.

Je všeobecne známe, že štáty, zložené z viacerých národov, vznikajú najmä z dôvodov, ktoré v čase ich vzniku považujú tieto národy za existenčné a ktoré bezprostredne súvisia s dobovým geopolitickým kontextom. Je preto logické, že keď tieto dôvody pominú, či už reálne, alebo sa to tak javí, a keď sa dramaticky zmenia geopolitické parametre – nastolí sa otázka. Ako, a či vôbec, pokračovať ďalej? Otázka môže byť naliehavejšia v prípade, keď národy, žijúce v takomto zloženom štáte majú za sebou negatívnu skúsenosť s totalitným režimom. A ešte viac nástojčivá v situácii, kedy dlhodobo pretrvávajú v ich vzťahoch zložité politické, ekonomické, kultúrno-sociálne, prípadne aj iné, na prvý pohľad neuchopiteľné asymetrie. Asymetrie, ktoré v prípade Česko-Slovenska naplno odhalila zamatová revolúcia, logicky vedúca k zamatovému rozvodu.

Ako uvádza Peter Weiss, téza „najskôr demokratizácia, potom federalizácia“ sa stala súčasťou politickej mytológie v slovensko-českých vzťahoch a vracala sa ako bumerang v rôznych obdobiach. Ďalším mýtom bolo, že za rozdelenie spoločného štátu sú zodpovední slovenskí voliči, ktorí podľahli všakovakým zlým duchom v spoločnosti. Fakty, na ktoré poukazuje slovenský politik, však potvrdzujú, že skutočnosť bola, a je, na míle vzdialená od zmienených, hojne živených naratívov.

Je potrebné si všimnúť dve veci. České elity a do veľkej miery aj česká spoločnosť stotožnili český štát a svoju identitu s česko-slovenským projektom. Tento fenomén ilustruje aj nerešpektovanie dohody o nepoužívaní symbolov spoločného štátu po jeho rozdelení, kedy najviditeľnejším z nich je česko-slovenská zástava. Predstavme si na chvíľu, že by dňa 15. januára 1993 boli pred sídlom OSN v New Yorku vztýčené dve rovnaké vlajky dvoch rôznych nových členských štátov tejto univerzálnej organizácie. Súčasne, síce nie veľká, ale vo verejnom priestore silne prítomná časť slovenských elít, sa ani do dnešných dní neidentifikovala so samostatnosťou SR. Nechcela, a nechce zobrať na vedomie viacero asymetrií vo vývoji oboch veľmi blízkych národov a vysokú pravdepodobnosť, že tieto asymetrie by mimoriadne strpčovali, ak nie priamo znemožňovali ich prípadný spoločný štátny život. Asymetrie, ktoré, paradoxne, ani totalitný režim disponujúci všetkými mocenskými prostriedkami, nedokázal odstrániť.

Autor dochádza k nasledujúcemu záveru, prečo nebol spoločný štát udržateľný: česká spoločnosť a jej elity, spoliehajúc sa na svoju početnú prevahu, svoju ekonomickú vyspelosť a z toho vyplývajúcu politickú silu, nebola ochotná primárne dobudovať vlastnú českú štátnosť ako nositeľa federatívneho usporiadania v čase, kedy akceptácia unitárneho štátu, respektíve centralistickej federácie nebola na Slovensku väčšinová.  

Peter Weiss takmer vyčerpávajúcim spôsobom a v relevantných súvislostiach poukazuje na nevhodnosť/nemožnosť využitia inštitútu referenda v procese rozdelenia ČSFR. Súčasne ponúka logický, politicky a právne obhájiteľný argument: podobne ako federácia vznikla zákonom na prelome rokov 1968/1969, tak aj príslušným legislatívnym procesom zanikla. Žiada sa dodať, že v dvadsiatom storočí nezanikol referendom žiadny štát, zložený z viacerých národov. Štáty vznikajú a zanikajú spravidla vo/po vojnových konfliktoch alebo na mierových konferenciách, ktoré sa organizujú po takýchto vojnách. Vysoko kultivovaný proces rozdelenia spoločného štátu, riadený demokraticky zvolenými politickým elitami slovenského, respektíve českého národa je žiarivou výnimkou, ktorá je vysoko oceňovaná medzinárodným spoločenstvom. A stal sa základným kameňom dlhodobej vysokej kvality vzťahov medzi susednými národmi a štátmi. Poukazovanie na akýsi „demokratický deficit“ v podobe absencie referenda je teda v popisovanom kontexte, navyše s časovým odstupom jednej generácie absolútne irelevantné.

S cieľom čo najkvalifikovanejšie definovať politický vývoj Peter Weiss vhodne používa aj jasnozrivé postrehy popredných slovenských historikov. Ľubomír Lipták, pri porovnávaní rôznych dejinných pohybov v 20. storočí, ktorých súčasťou boli snahy o narovnanie slovensko-českých vzťahov uvádza, že priaznivá medzinárodná situácia na prelome jeho dvoch posledných dekád vytvorila relatívne minimálny tlak na vnútorné pomery v spoločnom štáte. Spôsobila tým však súčasne najvyššiu samozodpovednosť ponovembrových politických elít.

Druhá časť zbierky: „Štátnosť a jej tradície“ sú texty, ktoré sa zaoberajú charakterom štátu a symbolmi, ktoré by ho mali rámcovať. Symbolmi už či v podobe historických osobností alebo križovatiek v (česko-) slovenských dejinách. Prvoradý priestor je z pochopiteľných dôvodov venovaný A. Dubčekovi, najznámejšej postavy slovenskej politiky vo svete. Vo svete aj preto, lebo som mal osobnú skúsenosť s veľkým rešpektom politických elít v USA, Írsku a Rumunsku voči slovenskému štátnikovi. Pri pohľade na rôzne stránky našej histórie si uvedomíme, čo všetko sme neurobili len preto, že sme nemali svoj štát. Na jednej strane je faktom, že rôzni zástupcovia jednotlivých generácií, donútení opustiť Slovensko, si so sebou odniesli do zahraničia svoju dobovú skúsenosť/svetonázor, ktorú si neraz aj zakonzervovali. Na druhej strane ani tu doma, v „kráľovstve krivých zrkadiel“ sa nezapisovali naše dejiny poctivo. Aj bežný školský dejepis musel vyhovovať dobovému režimu a súčasne mu chýbal autentický slovenský pohľad.

V tretej časti zbierky: „Slovenská štátnosť a maďarská otázka“ na relatívne malom priestore Peter Weiss prezentuje pohľad na maďarskú otázku a jej význam v slovensko-maďarských vzťahoch. Jeho diplomatická skúsenosť z pôsobenia v Maďarsku je v tomto nezastupiteľná. Na niektorých „kauzách“, vždy iniciovaných a cielene internacionalizovaných maďarskou stranou, popisuje rôzne prejavy maďarského revizionizmu. Počnúc fabulovaním spoločnej histórie slovenského a maďarského národa v Uhorskom kráľovstve, zaniknutom pred sto rokmi a nekončiac zneužívaním menšinovej otázky. Autor poukazuje na to, že Slovensko a Maďarsko má k dispozícii právne a politické rámce pre spoluprácu vo všetkých oblastiach, napriek tomu Budapešť „rieši“ svoje záujmy vo vzťahu k SR, jej územiu a jej občanom vlastnými jednostrannými opatreniami rôzneho druhu.

Na záver – pri prezentácii slovenského príbehu v zahraničí s obľubou vravievam, že získaním samostatnosti Slovenskej republiky, po mnohých storočiach vykročil slovenský národ z tieňa väčších susedných národov. Pre naše publikum dodávam, že nemenej dôležité pre úspech tohto príbehu je to, aby sme vystúpili aj z vlastného tieňa. Toto sa udeje až vtedy, keď sa my sami zamyslíme nad našou minulosťou a vyhodnotíme si ju vo všetkých jej odtieňoch. Hlasy druhých si so záujmom a rešpektom vypočujme, avšak naša reflexia vlastného historického svedomia musí byť nezastupiteľná a v lepšom prípade určujúca. Môžeme si vypomôcť aj vyššie uvedeným konštatovaním historika, že po studenej vojne je samozodpovednosť elít najvyššia. Pre budúcnosť ďalších generácií bude dôležitá dnešná osobná/autentická výpoveď slovenských aktérov našich dejinných procesov. Z tohto pohľadu Peter Weiss svoju úlohu dôstojne plní aj touto zbierkou.

(Celkovo 550 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter