Stanislav Jurčišin,
makroekonóm, nezávislý výskumník a autor konceptu kooperativizmu – systémovej alternatívy.
Absolvoval vysokoškolské štúdium ekonómie na EU v Bratislave, pričom dlhodobo pôsobil v oblasti služieb a manuálnych povolaní (gastronómia, stavebníctvo, poľnohospodárstvo, cestovný ruch), ale aj ako projektový manažér či športovec. Tieto skúsenosti sa stali základom jeho empirického a praktického pozorovania ekonomických a spoločenských javov, ktoré vyústilo do návrhu modelu kooperativizmu ako alternatívy k súčasnému ekonomickému systému.
Je zakladateľom vedeckého think-tanku ISREP – Institute for Systemic Research in Economics and Psychology. ISREP sa snaží dostať do verejného priestoru ekonómie a skupinovej psychológie vedecky validovateľné riešenia, pričom základy v podobe novej makroekonomickej architektúry už vedeckou validáciou prešli. Tento článok je pritom len zhrnutím širšej štúdie, ktorá tiež prešla prísnym recenzným procesom renomovaného časopisu IRAE (Link na článok). Tento fakt predstavuje na trhu alternatívnych makroekonomických architektúr unikát.
ORCID: https://orcid.org/0009-0006-7927-2317
Kľúčové slová: kooperativizmus; ekonomická demokracia; menová reforma; štátna bezúročná mena; systémové alternatívy; postkapitalizmus.
Úvod
Spoločnosť dvadsiateho prvého storočia čelí zásadným výzvam, ktoré už zjavne nemožno riešiť v rámci doteraz dominujúcich ideologických paradigiem. Kapitalizmus – v jeho sociálno-trhových aj neoliberálnych variantoch – vykazuje znaky systémovej nestability, ekologickej neudržateľnosti a rastúcej sociálnej polarizácie. Napriek vysokej produktivite, ktorú priniesol, nedokáže zabezpečiť spravodlivé rozdelenie zdrojov ani dlhodobú rovnováhu medzi ekonomikou, spoločnosťou a prírodou.
Socializmus v podobe, v akej bol realizovaný v krajinách bývalého východného bloku, preukázal vlastné štrukturálne nedostatky, ktoré viedli k demotivácii a neefektívnemu využívaniu zdrojov.
Cieľom tohto článku však nie je morálne hodnotenie existujúcich systémov, ale predstavenie konštruktívneho modelu, ktorý vychádza z objektívnych údajov, empirickej analýzy a ekonomickej racionality. Predstavuje koncept kooperativizmu ako realistickú a dlhodobo udržateľnú alternatívu k súčasným paradigmám.
Článok predstavuje teoreticko-analytickú časť širšieho výskumu, ktorého empirické a kvantitatívne výsledky, ako aj trhová cesta k tomuto modelu, sú spracované v samostatných monografiách autora, alebo budú publikované v pripravovanej následnej práci.
Technické ciele a nástroje konceptu
Základné technické ciele projektu kooperativizmu možno formulovať nasledovne:
- presmerovanie ekonomických zdrojov k skutočným tvorcom hodnôt,
- demokratizácia rozhodovania o spoločenskej hierarchii s elimináciou absolútnej moci,
- a zavedenie udržateľného princípu zásluhovosti.
Tieto ciele sa majú dosahovať prostredníctvom trhového mechanizmu, založeného na prirodzenej súťaživosti, motivácii a transparentných pravidlách. Práve absencia tohto prvku bola jednou z hlavných príčin zlyhania predchádzajúcich pokusov o systémovú reformu kapitalizmu, vrátane socialistického modelu, ktorý nedokázal zabezpečiť dlhodobú rovnováhu medzi zásluhovosťou, motiváciou a efektivitou.
V rámci koncepcie kooperativizmu sa trh chápe ako integrovaný systém – zahŕňajúci trh statkov a služieb, práce, kapitálu i peňazí. Kľúčovým predpokladom jeho fungovania je stabilný a transparentný menový systém, ktorý eliminuje únik zdrojov a špekulatívnu expanziu finančného sektora. Bez jeho stabilizácie totiž nemožno dosiahnuť rovnováhu ani v ostatných oblastiach hospodárskeho života. Teda bez správne fungujúceho trhu peňazí nie je možné dospieť ani k fungovaniu iných trhov. Čo nám už ukázal samotný kapitalizmus.
Kooperativizmus preto predstavuje pokus o redefiníciu trhu – nie jeho negáciu, ale jeho transformáciu v súlade s pôvodnými princípmi, ktoré načrtol Adam Smith ako tvorca tejto teórie v 18. storočí, a zároveň s poznatkami modernej ekonomiky, charakterizovanej vysokou produktivitou, komplexnými vzťahmi a globálnou prepojenosťou. Trhový mechanizmus sa totižto v rámci kapitalizmu začal deformovať v dôsledku rastúcej koncentrácie kapitálu, vzniku monopolov a štrukturálnych únikov zdrojov z reálnej ekonomiky.
Dva základné body kooperativizmu
Koncepcia stojí na dvoch zásadných pilieroch:
- Bezúročná mena vydávaná štátom, ktorá eliminuje špekulatívnu úverovú expanziu a zabezpečuje stabilitu peňažného obehu.
- Implementácia kooperatív a ich partnerstvo so štátom, ktoré umožňuje demokratizáciu vlastníctva, participáciu zamestnancov a spravodlivé rozdeľovanie výnosov.
Tieto dve opatrenia, uplatnené spoločne, predstavujú systémovú alternatívu k súčasnému kapitalistickému modelu. Spájajú menovú stabilitu so sociálnou participáciou a tvoria základ pre spravodlivú, efektívnu a dlhodobo udržateľnú spoločnosť. Nasledujúce časti článku sa preto zameriavajú na ich historické východiská, logiku fungovania a implementačné predpoklady.
Bezúročná mena vydávaná štátom
Menový vývoj v dlhodobom kontexte možno zhrnúť do jednej vety: od využívania zlata a zlatých mincí sa postupne prešlo k zlatému štandardu, rozvoju bankovníctva a napokon k systému tzv. frakčného bankovníctva.
Systém frakčných rezerv znamená, že banky môžu poskytovať úvery vo väčšom objeme, než majú reálne k dispozícii vo forme rezerv. Tento princíp sa v určitej miere uplatňoval už počas éry zlatého štandardu – banky ho praktizovali napriek tomu, že oficiálne nebol povolený. Jeho dôsledky sa naplno prejavili počas finančných kríz a tzv. behov na banky, keď finančné inštitúcie nedisponovali dostatkom prostriedkov na vyplatenie vkladov.
Frakčné bankovníctvo má teda dlhú históriu, aj keď nie vždy bolo zákonom dovolené. Ilustruje to prípad z roku 1360, keď bol v Katalánsku bankár Francesco Castelo popravený pred vlastnou bankou za to, že počas masového výberu vkladov nedokázal vyplatiť všetky záväzky. Podľa miestneho zákona z roku 1321 boli bankári v prípade insolventnosti považovaní za vinných a čelili trestu smrti.
Definitívny prechod na plne nekryté meny v kapitalistickom svete možno datovať do roku 1971, keď prezident Richard Nixon zrušil vymeniteľnosť dolára za zlato. Išlo však o vyvrcholenie dlhodobejšieho procesu, ktorý sa začal už počas 1. svetovej vojny.
Milton Friedman vo svojej práci A Monetary History of the United States, 1867–1960 (1963) dospel k záveru, že trvalý hospodársky rast v kapitalistickej ekonomike si vyžaduje stabilný a predvídateľný rast ponuky peňazí. Teoreticky prispel k ukotveniu frakčného bankovníctva. Reforma finančného systému v smere frakčného bankovníctva bola v rámci kapitalizmu nevyhnutná pre jeho prežitie, no zároveň odhalila aj jeho vnútorné limity – ukázalo sa, že bez pružného menového režimu nie je možné zachovať dlhodobý rast ani stabilitu.
Z mechanizmu, ktorý bol kedysi považovaný za nebezpečný a za ktorý sa stínali hlavy, sa postupne stal základ moderného finančného systému. Jeho zraniteľnosť sa naplno prejavila počas finančnej krízy v roku 2008 – podľa odhadov by už výber približne 12 % vkladov mohol viesť k systémovému kolapsu. Na takto krehkej štruktúre dnes stojí celý globálny hospodársky systém.
Inflácia a verejné dlhy
Z historických údajov vyplýva, že od roku 1066 do roku 1601 sa anglická mena znehodnotila približne o 30 %, čo zodpovedá priemernej inflácii okolo 0,08 % ročne. Medzi rokmi 1791 a 1933 dosahovala priemerná inflácia v USA asi 0,3 % ročne. Po roku 1971, keď sa definitívne upustilo od zlatého krytia a zaviedol sa čisto frakčný systém, narástla priemerná inflácia na približne 3,8 % ročne.
V súčasnosti je bankový systém postavený takmer výlučne na princípe peňazí ako dlhu voči bankám, ktorý musí byť splatený aj s úrokom. Tento mechanizmus prirodzene vedie aj k rastu verejných dlhov. Štát si v zásade musí neustále požičiavať, aby v systéme udržiaval dostatočný objem peňažnej zásoby a likvidity, čím zabezpečuje plynulý chod ekonomiky. Ak by túto úlohu neplnil štát, museli by ju prevziať iné subjekty, čo by pravdepodobne viedlo k ešte väčšej systémovej nestabilite. Globálny verejný dlh dosahoval v roku 2010 približne 80 % svetového HDP, kým v roku 2021 už približne 99 %. Tento vývoj potvrdzuje štrukturálnu závislosť súčasného systému od neustáleho zadlžovania.
Ak teda tento systém nemá mechanizmus priebežnej redistribúcie alebo odpúšťania dlhov, dostáva sa do tzv. dlhovej pasce (debt trap), v ktorej sa nové pôžičky využívajú len na splácanie predchádzajúcich.
Ambíciou kooperativizmu je vytvoriť ekonomiku v rovnováhe – takú, v ktorej nebude nevyhnutná inflácia ani trvalé zvyšovanie dlhu, a kde bude zároveň zabezpečená plná zamestnanosť. Viaceré štúdie potvrdzujú, že aj tento cieľ je v rámci kooperativizmu objektívne dosiahnuteľný.
Odpoveď na najdôležitejšiu otázku
Z historického hľadiska možno za najstabilnejší menový systém priemyselnej éry považovať socialistický model. Bol založený na štátom vydávaných, bezúročných peniazoch, uplatňovaných v hospodárstve zameranom na rozvoj a mier. Systém sa vyznačoval vysokou stabilitou a absenciou vnútorného rizika kolapsu, ktoré je typické pre dnešné trhové ekonomiky. Jeho slabiny spočívali skôr v nedostatočnom využití trhových mechanizmov než v menovom režime samotnom.
Na rozdiel od kapitalizmu sa v tomto systéme nevyskytovali úniky zdrojov cez zisky, korupciu či daňové raje. Navrhovaný model kooperativizmu tieto slabiny odstraňuje – zisky sa prerozdeľujú medzi ľudí alebo reinvestujú, korupcia sa minimalizuje, keďže štát obchoduje s kooperatívami, a finančné toky sú verejne kontrolované. Systém zachováva trhové prvky, no štát má kontrolu nad emisiou meny.
Mena je vydávaná štátom bezúročne prostredníctvom výdavkov, jej množstvo sa prispôsobuje hospodárskemu rastu. Banky fungujú len ako sprostredkovatelia medzi sporiteľmi a investormi, pričom účty sú vedené aj v centrálnej banke – v prípade zlyhania teda nie sú ohrozené vklady ani stabilita systému.
Reforma kooperativizmu nadväzuje na návrhy Hubera a Robertsona (2000). Podobné myšlienky obsahoval aj Chicago Plan (Fisher, 1936), neskôr revitalizovaný Benesom a Kumhofom (2012) pre Medzinárodný menový fond. Komplexne ju rozpracovala aj iniciatíva Positive Money (Jackson & Dyson, 2013), ktorá dostala menší priestor aj v britskom parlamente. Viac ju však prakticky preskúmal Island, kde vznikla parlamentná správa navrhujúca presun tvorby peňazí výlučne do rúk centrálnej banky. Návrh však neprešiel do legislatívy pre politickú opatrnosť. tlak finančného sektora či strachu z odlevu investícií.
Najširšiu odbornú diskusiu doteraz prinieslo švajčiarske referendum o tzv. suverénnych peniazoch (Vollgeld-Initiative, 2018), na ktorom sa podieľal profesor Joseph Huber. Hoci návrh neprešiel, poskytol dôležité poznatky využiteľné aj pre koncept kooperativizmu.
Prakticky jedinou alternatívou k štátom vydávanej mene v akademickom diskurze pri snahách o stabilizáciu finančného systému je koncepcia voľnej súťaže mien. Chýba jej však empirické aj teoretické zdôvodnenie a skúsenosti z obdobia free banking era (1837 – 1863) ukazujú, že voľná emisia súkromných mien viedla k nestabilite, panikám a bankrotom. Väčšina uznávaných ekonómov – vrátane Miltona Friedmana (1960), Josepha Stiglitza (2010) a Josepha Hubera (2017) – dlhodobo upozorňuje na riziká spojené s deregulovanou emisiou peňazí a absenciou menovej zodpovednosti.
Aj z tejto perspektívy sú preto varovania pred nutnosťou zásadnej systémovej reformy plne opodstatnené, keďže neriešenie tohto problému môže viesť k opakovaniu podobných krízových scenárov – ak už neberieme do úvahy hrozbu kolapsu celého finančného systému či dôsledky, ktoré z neho pre ekonomické prostredie neustále vyplývajú. Ako je rast nerovností či celková deformácia trhového prostredia.
Reforma finančného systému je nevyhnutná a koncept štátom vydávanej bezúročnej meny predstavuje najrealistickejší rámec, o ktorom má zmysel uvažovať či diskutovať. Zostáva len otázkou, ako zabezpečiť jej dlhodobú funkčnosť a spoločenskú stabilitu.
Mena ako jeden z dôvodov jedinečnosti kooperativizmu ako systémovej alternatívy
Vízie postkapitalistického sveta sprevádzajú moderné dejiny od čias priemyselnej revolúcie. Autori týchto koncepcií sa zhodujú, že kapitalizmus vytvára mocenskú nerovnováhu a sociálnu nespravodlivosť, no rozchádzajú sa v názoroch na spôsob, ako túto nerovnováhu prekonať. Väčšina prístupov sa neusiluje o zásadnú transformáciu systému, ale o jeho humanizáciu – posilnenie sociálneho štátu a podporu družstevných foriem podnikania. Ide o pokusy hľadať rovnováhu medzi trhovou efektívnosťou a sociálnou spravodlivosťou, ktoré zároveň oživili diskusiu o hraniciach kapitalizmu.
Najrozvinutejším pokusom o filozoficko-ekonomickú alternatívu v rámci intelektuálneho a akademického prostredia, najviac približujúcou sa kooperativizmu, je model ekonomickej demokracie Davida Schweickarta (After Capitalism, 2002/2011). Spája samosprávne vlastníctvo podnikov s demokratickou kontrolou investícií prostredníctvom verejných fondov. Na rozdiel od predchádzajúcich prístupov nejde iba o etické doplnenie kapitalizmu, ale o pokus presmerovať zisky z bankového a investičného sektora v prospech celej spoločnosti, čím sa eliminuje súkromné hromadenie kapitálu. Schweickart rieši otázku zisku a vlastníctva, no zachováva peňažnú architektúru, v ktorej peniaze zostávajú formou dlhu. Jeho návrh preto predstavuje modifikovaný kapitalistický rámec, nie zásadnú menovú reformu.
Kooperativizmus sa od týchto koncepcií odlišuje práve v menovej otázke, ktorú považuje za základný predpoklad demokratického a stabilného hospodárstva.
Na Slovensku možno spomenúť Ľuboša Blahu, ktorý upozorňuje na neoliberálne deformácie a podobne ako mnohí iní žiada obnovu sociálneho štátu spojeného s kooperatívnym vlastníctvom – doplnenú o vlastný filozofický rámec. Jeho prístup je prevažne marxisticko-filozofický a rovnako nerieši menové mechanizmy ani makroekonomické pravidlá potrebné pre dlhodobú stabilitu systému.
Úvod do druhej kľúčovej zložky kooperativizmu
Aj jednotlivci s vysokými morálnymi zásadami môžu podľahnúť korupcii, ak sú dlhodobo vystavení moci – potvrdili to psychológovia zo Švajčiarskej univerzity v Lausanne po viac než storočí výskumu v oblasti psychológie moci. Profesor John Antonakis, uznávaný odborník na psychológiu vedenia, sa pýta: „Prečo mocní lídri nerobia viac dobrého? Je to kvôli moci samotnej?“ Jeho výskum ukazuje, že moc narúša morálne rozhodovanie aj u eticky vyspelých jednotlivcov. Čím väčšiu má vodca moc a podporu, tým častejšie prijíma rozhodnutia poškodzujúce kolektívny záujem. Antonakis to vystihol slovami: „Moc je pre lídra tým, čím je krv pre upíra – raz ochutnaná, stáva sa nezadržateľnou.“
Predstava, že kapitalistické prostredie založené na princípoch absolútnej moci dokáže vyprodukovať lídrov konajúcich v prospech spoločnosti, je neudržateľná. Nejde o morálne zlyhanie jednotlivcov, ale o štrukturálny problém usporiadania moci.
Thomas Piketty vo svojej práci Capital in the Twenty-First Century (2014) ukazuje, že dlhodobý trend dedenia majetku a koncentrácie kapitálu vedie k obnovovaniu foriem pripomínajúcich predindustriálny feudalizmus, kde sa bohatstvo i moc sústreďujú v rukách úzkej vrstvy. Navrhuje globálnu daň z kapitálu, ktorú však prakticky nemožno uskutočniť – čím nepriamo naznačuje, že udržateľné riešenie v rámci kapitalizmu je čoraz menej realistické.
Zavedenie demokratických princípov do podnikovej sféry je teda nevyhnutné z mnohých dôvodov. Bez demokratizácie firiem nemožno systémovo obmedziť korupciu, zabezpečiť transparentné rozdeľovanie zdrojov ani zabrániť koncentrácii moci. Demokratické podniky zisk rozdeľujú medzi všetkých členov a nestávajú sa nástrojom osobného obohatenia. Tento princíp je kľúčový aj pre dôveryhodnosť a realizovateľnosť menovej reformy. Obe základné zložky kooperativizmu – menová reforma a demokratické riadenie firiem – sú vzájomne podmienené.
Kooperatíva nie je jediná, ale predsa je cieľom
Spôsoby uplatňovania ekonomickej demokracie sú rozmanité. Odborná literatúra rozlišuje viacero foriem: zamestnanecké akciové spoločnosti, kde sú akcionármi pracovníci; štátne podniky so samosprávou; model spoločenského vlastníctva (napríklad Titov model v bývalej Juhoslávii) a napokon kooperatívy – najčistejší a najtransparentnejší príklad ekonomickej demokracie.
V kooperatíve má každý člen rovnaký podiel i hlasovacie právo. Základom je princíp „jeden člen, jeden hlas“, ktorý dopĺňa osobná zodpovednosť a účasť na výsledkoch. Bez nej sa ekonomická demokracia stáva nestabilnou, čo potvrdzuje história.
Zavádzanie ekonomickej demokracie do praxe malo rôzne podoby. V kapitalistických krajinách je najúspešnejším celoplošným modelom nemecká kodeterminácia. Išlo len o participáciu zamestnancov na riadení, ale bolo to aspoň zavedené do praxe. Vo Švédsku sa o zavedenie kooperatív pokúsili v 70. rokoch, no plán zastavil nástup neoliberálnej éry. V socialistickom prostredí najďalej pokročil Titov model samosprávneho socializmu, ktorý zlyhal práve pre slabú osobnú zodpovednosť zamestnancov či slabú menovú disciplínu. Napriek rozdielom všetky doterajšie celoplošné experimenty potvrdzujú, že demokratizácia riadenia zvyšuje produktivitu.
Korene ekonomickej demokracie však siahajú až do 19. storočia. Fourier a Owen ju chápali ako alternatívu kapitalizmu, no ich pokusy podľa historikov stroskotali pre chýbajúcu politickú oporu. Z dnešného pohľadu im chýbali aj menová reforma, komplexný systémový návrh a demokratické princípy umožňujúce praktickú realizáciu. Spoločnosť na takú zmenu ešte nebola pripravená.
Samotné kooperatívy napriek pôsobeniu mocenských tlakov preukázali svoju životaschopnosť a vysokú efektívnosť. Najúspešnejším príkladom je Mondragón v Španielsku, no podobné modely fungujú aj v USA či v Argentíne. Spájajú ich dôkazy, že sú efektívnejšie, stabilnejšie a odolnejšie voči krízam než bežné kapitalistické firmy. Ako aj to, že môžu fungovať v akejkoľvek oblasti.
Rozvoj kooperatív logicky brzdí nastavenie kapitalistického systému, ktorý zvýhodňuje kapitál pred prácou. Napriek tomu si dokázali udržať miesto na trhu. V prípade Mondragónu zohrali dôležitú úlohu spoločenské okolnosti: podporu poskytla baskická kultúra s kolektivistickými črtami i katolícka cirkev, ktorá im dala morálny rámec prežitia počas frankistického režimu. Ich zakladateľom bol katolícky kňaz.
Historické skúsenosti aj vďaka takýmto okolnostiam potvrdzujú, že kooperatívy sú nielen teoreticky, ale aj prakticky uskutočniteľným základom konceptu kooperativizmu.
Záver a riešenie otvorených otázok menovej reformy
Návrh menovej architektúry, ktorý tento koncept predpokladá, sa objavuje naprieč historickými obdobiami aj krajinami a v neúplných formách bol už viackrát prakticky zavedený. Okrem socialistických experimentov sa jeho prvky uplatnili napríklad počas americkej občianskej vojny (tzv. greenbacks) či v rámci riadeného hospodárstva Nemecka počas druhej svetovej vojny. Skúsenosť ukazuje, že menový systém, ktorý sám o sebe nedeštruuje spoločnosť, sa vo vyspelom západnom svete mohol reálne uplatniť iba v špecifických a časovo obmedzených historických etapách.
V modernej ére sa téma znovu dostala do popredia najmä vďaka švajčiarskemu referendu o tzv. suverénnych peniazoch z roku 2018, ktoré už bolo spomenuté. Táto iniciatíva otvorila odbornú diskusiu o možnostiach zavedenia modelu plne štátom emitovanej meny v trhových a mierových podmienkach. Zároveň poskytla cennú empirickú skúsenosť a argumentačný základ pre uvažovanie o realistickej reforme finančného systému, akú navrhuje aj koncept kooperativizmu.
Cieľom tejto iniciatívy (Vollgeld-Initiative) bolo odobrať komerčným bankám možnosť vytvárať peniaze prostredníctvom úverov a zveriť emisnú právomoc výlučne Švajčiarskej národnej banke (SNB).
Napriek širokej verejnej diskusii a podpore viacerých akademikov a ekonómov referendum úspešné nebolo.
Argumenty, ktoré návrh dokázali potlačiť
Centrálni bankári sa stali hlavnými oponentmi reformy, čím potvrdili zásadný význam témy menovej suverenity. Ich postoj bol rozhodujúci. Najvážnejšou námietkou bola otázka: „Odkiaľ budú pochádzať zdroje na dlhodobé investície v systéme bez frakčného bankovníctva?“ .
Otázka sa dotýkala životaschopnosti reálnej ekonomiky po reforme. Ak by sa úverová expanzia zastavila, hrozilo by obmedzenie prístupu podnikov a domácností k financovaniu, čo by mohlo viesť k stagnácii až k hospodárskemu poklesu. Ďalšie výhrady – ako technická implementácia, riziko nedostatku likvidity, obavy zo silnej centrálnej banky či nepochopenie verejnosťou – mali skôr sekundárny charakter.
Bez udržateľného riešenia otázky dlhodobého financovania investícií sa aj najlepšie navrhnutý emisný mechanizmus stáva z makroekonomického hľadiska vysoko diskutabilným z pohľadu svojej funkčnosti.
Prečo vie koncept kooperativizmu odstrániť aj túto poslednú slabinu?
Porovnanie mechanizmov dlhodobého financovania
Základom menovej reformy je zásadná zmena procesu tvorby peňazí: banky by už nemohli vytvárať nové peniaze pri úveroch, ale požičiavali by len existujúce vklady. Dlhodobé úvery by teda museli byť kryté dlhodobými vkladmi – princíp spoločný pre Vollgeld aj kooperativizmus.
Model kooperativizmu však rieši investície komplexnejšie:
- Recyklácia ziskov: všetky zisky zostávajú v systéme a vytvárajú fondy pre investície a úvery.
- Koeficienty pre dlhodobé úvery: regulačné parametre umožňujú bankám vyčleniť časť zdrojov aj na dlhodobé financovanie, aj keď nie sú kryté dlhodobými vkladmi.
- Stabilizačná úloha štátu: štát podporuje investície cez kooperatívy a koordinuje prechodové obdobie. Takto bude mať možnosť koordinovať a riešiť vznikajúce problémy bez zásadného rizika kolapsu hospodárstva. Neefektívne podniky však zaniknú prirodzene, bez rizika menovej expanzie, akú poznal Titov socializmus. V pláne sú verejné stabilizačné fondy na riešenie takýchto výpadkov.
- Odlev kapitálu: systém na základe uvedených argumentov rieši obavy známe z islandskej reformy v podobe úniku kapitálu.
- Trh s nehnuteľnosťami: ceny budú odrážať výrobné náklady, čím sa odstráni špekulatívny charakter sektora. Toto nám už ukázala socialistická skúsenosť. S rastom reálnych miezd sa skráti doba splácania hypoték, ktoré podľa údajov IMF (2021) tvoria 60 – 70 % všetkých dlhodobých úverov súkromného sektora. Takto a výrazne sa zníži potreba dlhodobých úverov (podľa prepočtov o 30 – 55 %).
Zatiaľ čo návrh Vollgeld narážal na absenciu realistického modelu dlhodobého úverovania, kooperativizmus túto medzeru vypĺňa tým, že spája emisný a investičný mechanizmus do jedného funkčného, uzavretého systému – a to bez potreby obmedzovať trhové prostredie, ktoré sa na riešení týchto otázok podieľa svojimi vlastnými nástrojmi.
Aj Huberov model počítal s určitými výnimkami pri poskytovaní dlhodobých úverov, aby pre ne existovali dostatočné zdroje. Riziká kolapsu takejto ekonomiky však zostávali nezodpovedané. Kapitalistickej ekonomike napokon nestačil ani zlatý štandard – na zachovanie jej chodu bolo nutné spustiť menovú expanziu, ktorá mala zapĺňať diery spôsobené únikmi zdrojov a ďalšími dôsledkami systému.
Obavy zo zavedenia novej meny bez hlbšej ekonomickej transformácie sú preto oprávnené. História aj súčasné diskusie potvrdzujú, že trvalé riešenie v rámci kapitalistického systému nie je možné. Napriek tomu je zrejmé, že reforma je nevyhnutná – stojíme na historickej hranici, kde čiastočné opatrenia nestačia. Ak sa chceme vyhnúť opakovaniu kríz a spoločenských otrasov, kooperativizmus sa javí ako jediná komplexná a realistická odpoveď.
Analytické modely založené na umelej inteligencii, ktoré spracúvali texty publikácií predstavujúcich tento návrh, naznačujú, že s vysokou mierou pravdepodobnosti práve koncept kooperativizmu smeruje k cieľu, ktorý ekonómovia hľadajú celé storočie – k syntéze demokratickej ekonomiky a stabilnej menovej architektúry.
Prepojenie empirických dát, umelej inteligencie a systémovej ekonomickej teórie tak otvára nový priestor pre hlbší a presnejší výskum realistických alternatív hospodárskeho usporiadania. Zostáva len otázkou, do akej miery sa tieto predpoklady moderných analytických technológií potvrdia aj v praxi.
Základné zdroje:
Blaha, Ľ. (2012). Späť k Marxovi. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.
Huber, J., & Robertson, J. (2000). Creating New Money: A Monetary Reform for the Information Age. London: New Economics Foundation.
Jurčišin, S. (2024). Odborná argumentácia kooperativizmu. Bratislava: vlastné vydanie.
Karpiš, J. (2015). Zlé peniaze: Sprievodca krízou. Bratislava: INESS.
Piketty, T. (2015). Kapitál v 21. storočí. Bratislava: Premedia.
