Ilustrácia: Hlasovanie v europarlamente. Zdroj: europarl.europa.eu
Obsiahle uznesenie, ktoré prijal Európsky parlament koncom apríla 2026 pod názvom „Možnosti zabezpečenia udržateľnej budúcnosti pre odvetvie chovu hospodárskych zvierat v EÚ vzhľadom na potrebu zaistiť potravinovú bezpečnosť a odolnosť poľnohospodárov a na výzvy, ktoré predstavujú choroby zvierat“ (A10-0088/2026), nevzniklo náhodne. Je reakciou na vývoj, ktorý sa naplno prejavil najmä okolo roku 2023. Európske poľnohospodárstvo sa v tomto období ocitlo pod tlakom viacerých súbežných faktorov – rastu cien energií a vstupov, narušených dodávateľských reťazcov, klimatických extrémov, ale aj epidémií v chovoch zvierat. Dokument správne pomenúva strategický význam živočíšnej výroby pre potravinovú bezpečnosť, stabilitu vidieka aj zamestnanosť. Nie je to samozrejmé konštatovanie – ešte nedávno sa totiž diskusia zužovala skôr na otázku, ako produkciu obmedziť, než ako ju udržať. Najväčšie napätie však zostáva medzi environmentálnymi cieľmi a produkčnými možnosťami. Uznesenie síce hovorí o potrebe realistickej transformácie, no konkrétne nástroje, ako zosúladiť znižovanie emisií s udržaním produkcie, ostávajú nejasné. Ak sa tento rozpor nevyrieši, výsledkom nebude ekologickejšia Európa, ale presun výroby mimo jej hraníc – so všetkými dôsledkami pre kvalitu, kontrolu aj potravinovú sebestačnosť.
Silnou stránkou uznesenia je dôraz na riziká spojené s chorobami zvierat. Epidémie posledných rokov ukázali, že nejde o okrajový problém, ale o faktor, ktorý môže v krátkom čase destabilizovať celé odvetvie. Výzva na lepšiu koordináciu, prevenciu a kompenzácie je preto opodstatnená. Otázkou však zostáva, či budú členské štáty ochotné niesť finančné dôsledky takýchto opatrení v plnom rozsahu.
Rovnako dôležitý je moment, keď dokument priznáva zhoršujúcu sa ekonomickú pozíciu chovateľov. Rast vstupov, tlak obchodných reťazcov a volatilita cien vytvárajú prostredie, v ktorom sa dlhodobé investície stávajú rizikom. Bez posilnenia postavenia prvovýrobcov v reťazci ostanú aj najlepšie formulované stratégie len deklaráciou bez reálneho dopadu.
Zároveň však čísla potvrdzujú, že ide o sektor s mimoriadnou váhou. Hodnota poľnohospodárskej produkcie v EÚ dosiahla v roku 2023 približne 537 miliárd eur, pričom živočíšna výroba tvorila okolo 40 % tejto hodnoty. Tento výkon zabezpečujú milióny pracovníkov v poľnohospodárstve a potravinovom reťazci a stojí na dlhodobom technologickom rozvoji a rastúcej produktivite.
Uznesenie vysiela jasný signál: živočíšna výroba musí zostať zachovaná, no zároveň sa musí transformovať. Očakáva sa vyššia odolnosť voči krízam, lepšia biologická bezpečnosť a nižšia environmentálna záťaž. Práve tu sa však začína objavovať napätie medzi ambíciou a realitou.
V tomto kontexte nemožno obísť ani opakujúce sa krízy, najmä v sektore mlieka. Produkcia surového mlieka presiahla 160 miliónov ton ročne a Európska únia patrí medzi najvýznamnejších exportérov mliečnych výrobkov na svete. Po zrušení produkčných kvót sa výroba postupne koncentrovala do krajín s najvyššou konkurencieschopnosťou, ako sú Nemecko, Holandsko, Írsko či Poľsko, ktoré dlhodobo zvyšujú objem produkcie a sú silne orientované na export. Výsledkom nie je stabilnejší trh, ale cyklické prebytky sprevádzané poklesom cien, na ktoré najviac doplácajú samotní prvovýrobcovia. Problém pritom nespočíva len v objeme výroby, ale v absencii nástroja, ktorý by dokázal aspoň čiastočne koordinovať rovnováhu medzi ponukou a dopytom. Európska únia tak opakovane rieši dôsledky, nie príčiny.
Pozitívne možno hodnotiť dôraz na inovácie a technológie. Práve tie môžu byť cestou, ako zvýšiť efektívnosť bez drastického znižovania stavov zvierat. Skúsenosť však ukazuje, že bez dostupného financovania a stability podnikateľského prostredia zostávajú inovácie výsadou menšej časti podnikov. Treba dodať, že vyššia produktivita, digitalizácia a presné riadenie výroby sa stávajú rozhodujúcimi faktormi konkurencieschopnosti.
Do tejto situácie vstupuje aj medzinárodná konkurencia. Porovnanie so Spojenými štátmi americkými ukazuje, že rozdiel v emisiách na liter mlieka nie je zásadný – v EÚ sa pohybuje približne na úrovni 1,2 až 1,4 kg CO₂ ekvivalentu, zatiaľ čo v USA približne 0,9 až 1,2 kg. Zásadný rozdiel je však v prístupe. Kým EÚ sa opiera najmä o reguláciu, USA dosahujú výsledky predovšetkým prostredníctvom inovácií, technologického pokroku a úzkeho prepojenia výskumu s praxou.
Ďalší rozmer predstavuje obchodná politika. Dohoda medzi EÚ a Mercosurom otvára priestor pre zvýšený dovoz hovädzieho mäsa – teda komodity, ktorá je základným pilierom živočíšnej výroby. Európski chovatelia sú pritom viazaní prísnymi environmentálnymi a produkčnými štandardmi, zatiaľ čo dovoz pochádza z prostredia s odlišnými podmienkami. Vzniká tak napätie medzi cieľmi, ktoré si EÚ stanovuje, a podmienkami, ktoré vytvára na trhu.
Technologický rozvoj zostáva kľúčovým predpokladom riešenia. Práve vďaka nemu dokázala EÚ zvyšovať produkciu aj pri poklese stavov zvierat. Bez ďalších investícií do digitalizácie, genetického zlepšovania a presného riadenia výroby však nebude možné zosúladiť environmentálne požiadavky s ekonomickou realitou.
Uznesenie Európskeho parlamentu predstavuje dôležitý krok v pomenovaní problémov. Skutočná výzva však spočíva v ich riešení. Európske poľnohospodárstvo vstupuje do tohto procesu ako silný globálny hráč, no zároveň čelí vnútorným aj vonkajším tlakom, ktoré nemožno ignorovať.
Ak sa nepodarí nájsť rovnováhu medzi ambíciami a realitou, medzi reguláciou a konkurencieschopnosťou, medzi domácou produkciou a otvoreným trhom, hrozí, že deklarované ciele ostanú len na papieri. Udržateľnosť, ktorá oslabuje vlastnú produkciu, sa totiž môže rýchlo zmeniť na závislosť od dovozu.
(Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier)
