ILustrácia vytvorená AI Gemini
V médiách sa posudzujú vládne opatrenia proti suchu a európske nariadenie o nových genomických technikách (NGT), ktoré formálne vstúpilo do platnosti v júli 2026 (s platnosťou od roku 2028). Tieto dôležité témy sa podľa môjho názoru zužujú iba na spor o to, či vláda dostatočne využíva nové technológie a či správne obnovuje závlahy a vypláca kompenzácie za sucho.
Skutočný problém je hlbší. Slovensko dnes nestojí iba pred problémom, ako nahradiť úrodu, ktorú zničilo sucho. Musíme si položiť otázku, či ako budeme v budúcnosti využívať výsledky nových genomických technik, osivo, vodu a rozhodovať o samotných podmienkach poľnohospodárskej výroby. A práve tu sa stretávajú tri na prvý pohľad odlišné témy: nové genomické techniky, závlahy a vodné nádrže.
Nové genomické techniky a spoločnosť
Slovenská verejnosť a politická reprezentácia v celom spektre dlhodobo vyjadrujú zásadný odpor voči geneticky modifikovaným organizmom (GMO) a najnovšie aj voči novým genomickým technikám (NGT). Tento postoj vyvrcholil v septembri 2026, kedy Slovenská republika oficiálne podala žalobu na Súdny dvor EÚ proti európskemu nariadeniu o deregulácii NGT. Na Slovensku prevládajú silné obavy o zdravie, životné prostredie a ekonomickú suverenitu. Verejnosť sa obáva nepredvídateľných mutácií a zmien, ktoré sa môžu prejaviť až po desaťročiach. Environmentálne organizácie na Slovensku (napr. iniciatíva Slovensko bez GMO) varujú pred rizikami, ako je umelý zásah do genómu rastliny, ktorý môže u citlivých ľudí viesť k vzniku nových alergií alebo produkcii nečakaných toxínov. Obava je aj z rezistencie voči antibiotikám. Plodiny v kategórii NGT-1, ktoré sa považujú za ekvivalent konvenčných, nebudú musieť byť na potravinách označené. Slovenskí spotrebitelia a potravinári to vnímajú ako stratu slobody výberu.
V krmivách pre hospodárske zvieratá sa na Slovensku využíva GMO sója na výrobu kŕmnych zmesí. Dováža sa z Južnej a Severnej Ameriky. Podľa legislatívy EÚ mäso, mlieko ani vajcia zo zvierat kŕmených GMO nemusia byť označené ako GMO produkty. Spotrebiteľ tak na pulte obchodu nevie zistiť, čím bolo zviera kŕmené. Slovensko sa snaží presadzovať dobrovoľnú certifikáciu „Vyrobené bez GMO“. Slovenskí poľnohospodári pestujú sóju bez GMO a využíva sa vzhľadom na jej produkciu v potravinách.
Postoj vlády je jednoznačný, vyjadrený tým, že oficiálne podala žalobu na Súdny dvor EÚ proti nariadeniu o deregulácii NGT. Slovenská akadémia vied (SAV) zastáva k NGT úplne opačný názor ako vláda a väčšina domácej verejnosti. Vo svojom oficiálnom vyhlásení z 18. augusta 2026 SAV jasne a jednoznačne podporila nariadenie EÚ 2026/1388 o uvoľnení pravidiel pre NGT. Stanovisko pripravilo Centrum biológie rastlín a biodiverzity SAV, podľa ktorého je nová európska legislatíva bezpečná a vychádza z odborného posudzovania, do ktorého sa zapojili vedci z viac ako 150 inštitúcií z 25 krajín Európy. Podpredseda SAV pre výskum, vývoj a inovácie Tomáš Hromádka zdôraznil, že NGT nie sú skratkou, ale logickým vyústením desaťročí výskumu. Sú potrebné na to, aby sme stihli rýchlo vyšľachtiť plodiny odolné voči extrémnemu suchu a novým škodcom, ktoré prináša klimatická zmena, zároveň vyzýva, aby sa Slovensko aktívne zapojilo do výskumu a šľachtenia nových odrôd a neostalo len pasívnym dovozcom a kontrolórom produktov zo zahraničia.
Stanovisko SAV nezostalo bez odozvy. Koncom augusta 2026 ho ostro kritizovala medzinárodná vedecká sieť ENSSER (Európska sieť vedcov pre sociálnu a environmentálnu zodpovednosť). Tvrdí, že SAV ignoruje riziká nezamýšľaných zmien v DNA, ku ktorým môže dochádzať priamo počas technologického procesu úpravy v laboratóriu, a to bez ohľadu na to, ako bezpečne vyzerá finálny produkt.
V slovenskom kontexte tak vznikol hlboký rozpor. Kým slovenskí akademickí vedci volajú po inováciách a modernizácii poľnohospodárstva, slovenská vláda a stovky domácich signatárov (vrátane včelárov, pekárov či enviro-aktivistov) trvajú na princípe predbežnej opatrnosti a hrozbách pre spotrebiteľa.
Prijatie nariadenia o nových genomických technikách odhalilo aj hlboké názorové rozdiely medzi jednotlivými štátmi Európskej únie. Zatiaľ čo časť Európy oslavuje víťazstvo pre moderné poľnohospodárstvo, iné štáty hovoria o ohrození zdravia a spotrebiteľských práv. Novú legislatívu privítali a jednoznačne podporili Švédsko, Holandsko, Fínsko, Španielsko, Taliansko a pobaltské krajiny. Považujú ju za nevyhnutný krok na záchranu európskeho agrosektora pred klimatickou krízou. Nové NGT plodiny odolné voči suchu podľa nich pomôžu znížiť závislosť od dovozu a udržia konkurencieschopnosť voči USA či Číne.
Pri hlasovaní o NGT sa zdržali Nemecko a Francúzsko, pričom k zaujali veľmi opatrný diplomatický postoj. Skupina štátov strednej a východnej Európy, medzi ktoré patrí Slovensko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko a Cyprus, patrí k najhlasnejším kritikom schváleného nariadenia. Rakúsko a Maďarsko majú ochranu pred GMO priamo v ústave alebo v dlhodobej národnej stratégii. Vnímajú uvoľnenie pravidiel ako ohrozenie svojho silného trhu s biopotravinami a ekologickým poľnohospodárstvom. Slovensko zašlo najďalej podaním oficiálnej žaloby na Súdny dvor EÚ.
Slovensko v tomto boji nie je úplne osamotené – na pôde Rady EÚ hlasovali proti nariadeniu aj Rakúsko, Maďarsko, Chorvátsko, Slovinsko a Rumunsko. Právny krok Slovenska získal aj silnú podporu od európskej spotrebiteľskej aliancie SAFE Food Advocacy Europe. Naopak, domáca Šľachtiteľská asociácia krok vlády kritizovala a tvrdí, že štát by mal radšej investovať peniaze do vývoja vlastných technológií, aby Slovensko nestratilo konkurenčnú výhodu.
Odporcovia nariadenia o uvoľnení pravidiel pre NGT potraviny majú v slovenskej verejnosti mimoriadne silnú a dominantnú podporu. Postoj bežných občanov je v tejto otázke konzistentný a výrazne odmietavý. Podľa prieskumu agentúry Polis Slovakia, realizovaného pre organizáciu quid est VERITAS (partner iniciatívy Slovensko bez GMO) 80 % Slovákov odmieta uvoľnenie doterajších prísnych pravidiel pre nové geneticky modifikované plodiny a potraviny. A 75 % obyvateľov Slovenska schvaľuje a podporuje podanie žaloby nového európskeho nariadenia na Súdny dvor EÚ.
Téma spája ľudí naprieč politickým spektrom. Kým pri iných témach je spoločnosť polarizovaná, pri ochrane potravín a poľnohospodárstva pred GMO vládne vzácna zhoda medzi koaličnými aj opozičnými voličmi. Slovenský spotrebiteľ je dlhodobo citlivý na kvalitu potravín a akékoľvek zásahy do DNA vníma väčšina verejnosti s nedôverou, bez ohľadu na to, či ide o staré GMO alebo precíznejšie NGT. Verejnosť vníma, že proti nariadeniu nebojujú len ekologickí aktivisti, ale aj samotní slovenskí farmári, včelári a potravinári, ktorí sa boja straty trhov a závislosti od osivových korporácií. Zrušenie povinného označovania potravín na pultoch (kategória NGT-1) vnímajú tri štvrtiny občanov ako diktát a zásah do ich práva slobodne si vybrať, čo budú kupovať a jesť. V európskom kontexte patrí Slovensko spolu s Rakúskom a Maďarskom ku krajinám s vôbec najvyšším odporom verejnosti voči liberalizácii pravidiel pre geneticky modifikované organizmy.
Nie menej dôležitou otázkou na ktorú musíme odpovedať je komu budú patriť výsledky tohto šľachtenia a kto z nich bude mať prospech. To je otázka, ktorú nemožno odbaviť jednoduchým sporom medzi „modernou vedou“ a „strachom z GMO“. Moderné šľachtenie môže pomôcť vytvárať odrody odolnejšie proti suchu, chorobám či vysokým teplotám. Bolo by nerozumné zatvárať pred takýmto vedeckým pokrokom oči. Rovnako nerozumné by však bolo tvrdiť, že samotná technológia automaticky vyrieši problém sucha. V predchádzajúcom článku „Osivo nie je tovar“ som upozorňoval, že problémom je monopolizácia výsledkov šľachtenia a koncentrácia kontroly nad osivom. Môžeme byť technicky dokonalá odroda kukurice odolnejšia voči suchu. Ak však jej osivo vlastní niekoľko nadnárodných spoločností, ak je chránené patentmi a ak sa farmár stáva každoročným zákazníkom vlastníka technológie, nevyriešili sme problém potravinovej bezpečnosti. Iba sme vytvorili novú formu závislosti.
Sucho sa nedá kompenzovať
Tohtoročná situácia s úrodou, napr. kukurice, je varovaním. Ak bude jej úroda výrazne nižšia a krmivo budeme musieť dovážať, následky nepocíti iba pestovateľ. Premietnu sa do cien krmív, do ekonomiky živočíšnej výroby a napokon aj do potravinovej sebestačnosti Slovenska. Štát však nemôže svoju politiku adaptácie na klimatickú zmenu postaviť na náhrade škôd.Kompenzácia je potrebná, keď už škoda vznikla. Nie je však preventívnym opatrením. Rovnako ako pri osive sa musíme pýtať, čo zostane pod verejnou kontrolou.
Ak máme na Slovensku historicky vybudovanú rozsiahlu zavlažovaciu infraštruktúru a dnes je funkčná iba jej časť, jej obnova je logickým krokom, ale spôsob obnovy je rovnako dôležitý ako jej rozsah. Ak bude výsledkom PPP model, v ktorom súkromný investor desaťročia získava príjem z prevádzky systému a farmári budú platiť nielen za infraštruktúru, ale aj súkromným subjektom za vodu, potom treba veľmi pozorne skúmať, kto bude mať v skutočnosti kontrolu nad strategickým zdrojom.
Tak ako som tvrdil, že osivo nemožno vnímať iba ako tovar, nemožno ako obyčajný tovar chápať ani vodu potrebnú na výrobu potravín. Desaťročia je problémom výstavba vodných diel, ktoré majú zabezpečiť dostatok pitnej vody a vody aj pre poľnohospodárov. Opakujú sa nekonečné diskusie a keď jedna vláda rozhodne o výstavbe, následná rozhodnutie zruší. Taký je aj osud vodnej nádrže Tichý Potok. Nechcem tvrdiť, že každá veľká vodárenská stavba je automaticky zlá alebo že Tichý Potok je automaticky správnym riešením. Práve naopak. Pri takomto zásadnom rozhodnutí potrebujeme seriózne porovnanie a odpovedať na niekoľko podstatných otázok, napr. koľko bude stáť, ako dlho bude trvať jej výstavba, aké budú jej ekologické a sociálne dôsledky atď. To nie sú otázky proti výstavbe nádrže. Sú to otázky pred rozhodnutím o jej výstavbe. Ak má byť Tichý Potok súčasťou dlhodobej vodnej politiky Slovenska, musí byť výsledkom transparentného porovnania všetkých možností, nie politickom rozhodnutí závislým od stanovísk mimovládnych organizáciách a koalično-opozičných sporov.
Voda začína v pôde
Najväčšou chybou by bolo postaviť proti sebe závlahy a prirodzené zadržiavanie vody v krajine. Potrebujeme oboje. Závlaha môže zachrániť úrodu v období sucha. Ale ak pôda nedokáže vodu zadržať, ak sa znižuje obsah organickej hmoty, ak miznú medze, remízky a mokrade a krajina je založená na veľkých monokultúrach, budeme stále iba riešiť následky. Preto má význam podporovať také hospodárenie, ktoré zvyšuje schopnosť pôdy vodu zadržať. Rovnako treba modernizovať závlahy tak, aby sa voda nepremrhala a aby sa jej používalo iba toľko, koľko rastliny skutočne potrebujú. To je oveľa náročnejšia politika, než jednoducho vyplatiť odškodné po suchu alebo postaviť novú infraštruktúru. Ale práve taká politika môže byť dlhodobo účinná.
Potrebujeme suverenitu, nie technologický romantizmus
Debata o suchu sa dnes príliš často redukuje na dve protichodné predstavy. Jedna hovorí, technológia nás zachráni, druhá technológia je hrozba. Ani jedna z nich nestačí. Nové šľachtenie môže byť veľmi užitočným nástrojom. Potrebujeme však pravidlá, ktoré zabránia tomu, aby sa vedecký pokrok stal iba ďalším mechanizmom koncentrácie moci a vlastníctva. Závlahy môžu byť nevyhnutnou súčasťou adaptácie. Potrebujeme však také vlastnícke a prevádzkové usporiadanie, aby sa z vody nestal zdroj dlhodobej závislosti farmárov od súkromného kapitálu. Vodné nádrže môžu mať svoje miesto. Potrebujeme však najprv vedieť, či predstavujú najefektívnejšie riešenie v porovnaní s inými možnosťami. A poľnohospodárske dotácie môžu byť účinným nástrojom, iba vtedy, ak nebudú podporovať spôsob hospodárenia, ktorý zraniteľnosť krajiny voči suchu ešte zvyšuje.
Potrebujeme moderné poľnohospodárstvo, také, ktoré dokáže vodu v krajine audržať. A predovšetkým potrebujeme, aby verejný záujem zostal nadradený krátkodobému zisku. Osivo nie je iba tovar. Voda nie je iba tovar. A ani pôda, na ktorej vyrábame potraviny, nemôže byť vnímaná iba ako výrobný prostriedok.
(Ing. Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Tónko,
podnietila ma veta: klimatická zmena, zároveň vyzýva, aby sa Slovensko aktívne zapojilo do výskumu a šľachtenia nových odrôd a neostalo len pasívnym dovozcom a kontrolórom produktov zo zahraničia.
Ozaj si rozobral širokú škálu problémov. Dobre sa pamätám,, že na Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Piešťanoch malo oddelenie šľachtenia. Neviem, či ešte je. Ale práve by som očakával, že títo výskumníci sa k problému odborne vyjadria. Možno ich zobudí tento Tvoj príspevok.