Slovensko nežije nad pomery

„Žijeme si ako Dáni?“ – kladie otázku Radovan Ďurana (INESS) v e.dennikn.sk. Citujem: „Dostali sme sa tak do situácie, keď štát prerozdeľuje rovnako veľa zdrojov ako Dánsko a len o trochu menej ako Švédsko. Znamená to, že sme dosiahli škandinávsky štandard sociálneho štátu?“

Odpovedám – nežijeme ako Dáni! A to aj napriek tomu, že Slovensko dnes míňa na verejné služby takmer rovnaký podiel HDP ako najbohatšie severské štáty. Výsledok je však diametrálne odlišný. V roku 2024 bol HDP na Slovensku cca 142-147 mld. USD. V Českej republike cca 383 mld. USD a v Dánsku cca 459 mld. USD! Verejné výdavky dosahovali na  Slovenska približne 47 % HDP, v Dánsku okolo 46 %. Rozdiel je však dramatický: Dánsko má kvalitné verejné služby, vysoké mzdy a verejný dlh okolo 30 % HDP. Slovensko má nemocnice v rozklade, podfinancované školstvo a dlh blízko 60 % HDP. Percentá totiž klamú. Kým v Dánsku pripadá na jedného obyvateľa 25–30 tisíc eur verejných výdavkov (v parite kúpnej sily), na Slovensku je to len približne 15–18 tisíc eur. Inými slovami: podobný podiel z HDP, ale úplne iný objem peňazí. A ten sa premieta do kvality služieb aj do schopnosti štátu investovať do budúcnosti. Problémom Slovenska  je výkonnosť ekonomiky a to, kde končia zisky!

Slovenská ekonomika je otvorená a ovládaná zahraničným kapitálom

Slovenská ekonomika je vysoko otvorená a zároveň výrazne ovládaná zahraničným kapitálom. To samo osebe nemusí byt chybou. Problém nastáva vtedy, keď sa zisky systematicky presúvajú mimo krajiny a domácej ekonomike zostáva najmä mzda za vykonanú prácu. Platobná bilancia dlhodobo potvrdzuje výrazný odlev primárnych dôchodkov – dividend, úrokov a preinvestovaných ziskov, rádovo niekoľko percent HDP, ktoré odchádzajú ako kapitálové výnosy zahraničným vlastníkom miliardy eur a každoročne opúšťajú ekonomiku.

Tvrdenie, že Slovensko žije nad pomery, patrí medzi najčastejšie politické a mediálne skratky. Opakuje sa vždy, keď verejné financie narážajú na limity, keď chýbajú zdroje na zdravotníctvo, školstvo na infraštruktúru. Dáta však ukazujú iný obraz: na Slovensku nie je nadspotreba, ale neschopnosť udržať si hodnotu, ktorá sa doma vytvorí.

Príkladom môže byt bankový sektor, ktorý má vysokú ziskovosť, vyžaduje minimálne fyzické investície a veľká časť ziskov sa vypláca zahraničným materským spoločnostiam, čo významne prispieva k zápornému saldu primárnych dôchodkov Slovenska. Veľká časť ziskov slovenského bankového sektora je pravidelne vyplácaná formou dividend zahraničným vlastníkom. Pri piatich najväčších bankách na Slovensku dosahoval čistý zisk v roku 2024 vyše 880 miliónov eur, pričom 70–90 % zisku smerovalo k zahraničným materským spoločnostiam. Podobný obraz je v energetike, telekomoch, v priemysle (VW, Kia, PSA, subdodávatelia), zahraničných obchodných reťazcoch atď. Keď sa to sčíta na úrovni celej ekonomiky, dostávame sa k tvrdeniu: rádovo niekoľko percent HDP ročne odchádza ako kapitálové výnosy zahraničným vlastníkom To znamená stovky miliónov eur ročne, ktoré ekonomiku trvalo opúšťajú.

Rast HDP sa tak len obmedzene premieta do rastu národného dôchodku a životnej úrovne. Podobný mechanizmus vidno aj v poľnohospodárstve. Chov zvierat – napríklad ošípaných – sám osebe netvorí významnú pridanú hodnotu. HDP vzniká až v potravinárskom spracovaní, v balení, v distribúcii a v exporte hotových výrobkov. Krajiny ako Dánsko i Poľsko pochopili potravinárstvo ako národnú stratégiu: suroviny spracúvajú doma a vyvážajú finálne produkty s vysokou pridanou hodnotou. Slovensko naopak zostalo prevažne pri výrobe surovín. Práca sa vykoná doma, hodnota sa však zhodnotí inde. Nie je to zlyhanie farmárov ani dôkaz neefektívneho agrosektora. Je to dôsledok ekonomického modelu, ktorý nedokáže udržať posledný článok hodnotového reťazca.

Dôraz na finalizáciu výrobného reťazca

Bez silného potravinárskeho priemyslu je poľnohospodárstvo len lacným vstupom do cudzieho HDP – rovnako, ako je slovenský priemysel a bankovníctvo zdrojom ziskov, ktoré končia v zahraničí. Slovensko teda nežije nad pomery. Slovensko systematicky pracuje pre cudzie zisky. Bez optimalizácie daňového systému , bez viazania investičných stimulov na reinvestície a bez obnovy domáceho spracovateľského priemyslu sa tento model nezmení.

Kľúčovým faktorom Slovenska je produktivita práce. Dánsko dosahuje približne 125–130 % priemeru EÚ, Slovensko len 85–90 %. Bez vyššej pridanej hodnoty ekonomiky nemôže fungovať ani silný a kvalitný verejný sektor. Daňový systém tento model naďalej posilňuje. Najviac zaťažená je práca a spotreba, zatiaľ čo kapitál a dividendy sú zdaňované len minimálne. Výsledkom je ekonomika, ktorá je atraktívna pre výrobu, ale slabá v udržiavaní hodnoty doma. K tomu sa pridávajú investičné stimuly, ktoré často nie sú viazané na reinvestície, výskum či rozvoj domácich dodávateľov.

Slovensko sa desaťročia chválilo, že láka zahraničných investorov. Áno, lákalo – lacnou prácou, daňovými úľavami a stimulmi bez protihodnoty. Výsledkom je montážna ekonomika, kde sa rozhodovanie, vývoj aj zisky robia inde. Štát zaplatil infraštruktúru, úľavy, dotácie. Zisk sa po rokoch zbalil a odišiel. A keď dnes chýbajú peniaze v zdravotníctve či školstve, odpoveď znie: treba šetriť. Nie! Treba prestať rozdávať bez podmienok. Štát totiž vždy prerozdeľuje len to, čo sa v ekonomike reálne vytvorí.

Kto vlastne financuje slovenský štát? Nie kapitál. Pracujúci a spotrebitelia.

Odvody z práce a DPH tvoria jadro príjmov štátu. Kapitálové výnosy, dividendy a majetok sú zdaňované slabo. Slovensko tak trestá prácu a odmeňuje odlev ziskov. To je presný opak toho, čo robia úspešné krajiny. Znamená to mierne zdanenie dividend (5–10 %), s výnimkami pre reinvestovaný zisk. Investičné stimuly viazané na reinvestície, výskum a domácich dodávateľov. Postupný presun daňového zaťaženia z práce na kapitál. Takéto opatrenia by nezničili investičné prostredie. Existujú v Česku, Rakúsku, Holandsku. Zničili by len jeden mýtus: že Slovensko musí byť lacné, aby prežilo.

Skutočný problém nie je sociálny štát. Skutočný problém je, že Slovensko funguje ako výrobná pobočka bez nároku na zisk. A štát potom supluje dôsledky: dotuje, zadlžuje sa a vysvetľuje ľuďom, že sa musia uskromniť.

Bez zmeny daňového a investičného modelu budú všetky konsolidácie len odkladom ďalšieho problému. A ten problém má meno: *odlev hodnoty zo slovenskej ekonomiky*.

(Ing. Anton Julény senior je poľnohospodársky inžinier)