Reklama nie je lacná a neškodná kulisa

Ilustrácia: Pixabay

Žijeme v ilúzii, že reklama, ktorá nás denne obklopuje na uliciach, v rádiách či na displejoch smartfónov, je bezplatnou kulisou moderného života. Veríme mýtu, že korporácie ju platia zo svojich obrovských ziskov. Realita je však prozaickejšia a oveľa nespravodlivejšia. Každý bilbord, televízny šot či príspevok influencera je do posledného centu premietnutý do konečnej ceny tovarov a služieb. Na nablýskaný marketing nadnárodných obrov tak povinne prispieva každý jeden občan pri každej pokladni. Ako tento mechanizmus deformuje trh, prečo štát cez legislatívu dotuje vlastné znevýhodnenie a ako z tohto začarovaného kruhu von?

Žijeme v dobe, kedy sa ľudská pozornosť stala jednou z najcennejších komodít na globálnom trhu. Kamkoľvek sa pozriete, prebieha permanentný záujem o naše zmysly. Ráno zapnete rádio – namiesto správ vás často privíta hlasný blok o neopakovateľných zľavách. Vyjdete na ulicu – horizont mesta, kedysi patriaci architektúre a prírode, je zaplnený  bilbordmi, ktoré vizuálne formujú naše predstavy o životnom štýle. Otvoríte internet s cieľom prečítať si analýzu domácej politiky a text vám presekne blikajúci banner, ktorý ponúka produkty, o ktoré ste nežiadali.

Tento stav už dávno prekročil hranicu prostého informovania spotrebiteľa. Hovoríme tu o hustom vizuálnom a mentálnom smogu, o systematickom psychologickom tlaku. Moderný marketing sa často nesnaží len uspokojovať existujúce potreby; on ich umelo spoluvytvára. Podprahovo formuje pocity nedostatočnosti či sociálneho zlyhania, ak človek nevlastní najnovší model smartfónu či trendové oblečenie.

Otázne je, kde sa končí sloboda podnikania a kde sa začína právo občana na pokojný verejný priestor.

V populárnych ekonomických príručkách sa často dočítate, ako konkurenčný boj automaticky tlačí ceny nadol a ako súkromné firmy investujú do reklamy zo svojho zisku, aby oslovili zákazníka. Z hľadiska reálneho účtovníctva je to však nepresná predstava. Pravda je pragmatická: kapitál nemá vlastné externé zdroje. Každé jedno euro, ktoré korporácia investuje, musela najprv získať z predaja svojich produktov.

Keď veľký obchodný reťazec alebo technologický gigant spustí masívnu kampaň za milióny eur, tieto prostriedky nejdú na úkor čistých dividend akcionárov. Tieto milióny sú vopred kalkulované do konečnej ceny tovarov a služieb ako fixná nákladová položka.

Znamená to, že keď si bežný slovenský spotrebiteľ kupuje základné potraviny, prací prášok alebo platí faktúru za mobilné služby, nekupuje si len samotnú úžitkovú hodnotu daného produktu. Platí skrytú, no implicitne vysokú „marketingovú daň“. V cene výrobkov odvádza príspevok na prenájom reklamných plôch, honoráre pre influencerov a agentúry, ktoré hľadajú spôsoby, ako spotrebiteľa opätovne motivovať k nákupu. Z reklamy sa tak stala špecifická forma súkromnej DPH, ktorá však nekončí vo verejnom rozpočte, ale spätne financuje mechanizmus komerčného tlaku na občana.

Aby sme zostali prísne objektívni, nemôžeme reklamný priemysel vnímať len negatívne. Celé odvetvie má totiž nespochybniteľnú hospodársku váhu. Slovenský reklamný trh dosahuje ročný objem takmer 771 miliónov eur. Širší kultúrny a kreatívny priemysel navyše tvorí približne 1,6 % nášho HDP a dáva prácu bezmála 66-tisíc slovenským občanom – od grafikov, režisérov a copywriterov až po programátorov. Títo ľudia odvádzajú zo svojich miezd dane, agentúry tvoria zisk a mediálne domy by bez inzertných príjmov len ťažko zabezpečovali svoju prevádzku. Reklama stimuluje spotrebu a tým udržiava dynamiku trhovej ekonomiky.

Systémový paradox však leží v nastavení pravidiel. Problém nastáva v momente, kedy legislatíva uznáva výdavky podľa platných noriem ako daňovo uznateľný náklad.

Ak nadnárodná korporácia preinvestuje milióny eur do masívnej kampane, štát jej umožní tieto milióny plne odpočítať zo základu dane z príjmu. Firma legálne deklaruje, že išlo o náklady na zabezpečenie príjmov. Výsledný čistý zisk korporácie sa zníži, a tým pádom zaplatí štátu nižšiu daň. O čo menej však zaplatia korporácie vďaka svojim nafúknutým marketingovým rozpočtom, o to väčší tlak vzniká na príjmovú časť verejných financií. Tento výpadok sa potom často kompenzuje nepriamym daňovým zaťažením obyčajných ľudí. Štát sa tak v mene podpory ekonomiky pozerá, ako verejný rozpočet prichádza o zdroje, ktoré by inak mohli smerovať do infraštruktúry či sociálnych služieb.

Reklama nie je iba skrytým nákladom, ktorý sa premieta do ceny výrobku. Je súčasťou nášho každodenného života, vstupuje do súkromia, formuje verejnú mienku a čoraz výraznejšie ovplyvňuje aj politiku. To, čo sa v obchodnom prostredí používa na presviedčanie zákazníka, sa v podobnej podobe uplatňuje aj pri získavaní voličov.

Politické strany preto čoraz častejšie využívajú služby profesionálnych reklamných agentúr, marketingových odborníkov a špecialistov na komunikáciu. Kandidáti sa predstavujú prostredníctvom reklamných kampaní, televíznych vystúpení, sociálnych sietí, verejných zhromaždení či kultúrnych a spoločenských podujatí. Aj tu sa pracuje s obrazom, emóciami, opakovaním posolstiev a výberom tém, ktoré majú osloviť čo najväčší počet ľudí. Politický kandidát sa tak v mnohom prezentuje podobne ako značka alebo výrobok.

Rozsah finančných prostriedkov, ktoré sa vynakladajú na politickú reklamu, ukázali aj voľby do amerického Kongresu v novembri 2026. Podľa údajov spoločnosti AdImpact dosiahli výdavky na politickú reklamu približne 11,87 miliardy dolárov. Z toho 5,45 miliardy pripadalo na Republikánsku stranu, 5,02 miliardy na demokratov a ďalších 1,40 miliardy na nezávislé skupiny. Išlo o rekordnú sumu v doterajších amerických volebných kampaniach.

Výsledok volieb však ukázal, že ani výrazná finančná prevaha nemusí zabezpečiť politické víťazstvo. Demokrati získali väčšinu v Snemovni reprezentantov aj v Senáte, hoci Republikánska strana a jej podporovatelia vynaložili na reklamu viac peňazí. Osobitnú pozornosť vzbudila angažovanosť Elona Muska, ktorý podľa povolebných odhadov podporil republikánskych kandidátov a organizácie sumou presahujúcou 445 miliónov dolárov. Napriek tomu väčšina ním podporovaných republikánskych kandidátov vo voľbách neuspela.

Zaujímavý je pohľad aj na slovenskú politickú scénu. Parlamentné voľby na Slovensku v roku 2023 stáli politické subjekty podľa záverečných správ približne 26,93 milióna eur. Najvyššie celkové výdavky vykázala koalícia OĽaNO, Kresťanská únia a Za ľudí – približne 4,34 milióna eur. Spomedzi samostatných strán mal najvyššie výdavky Smer-SD, takmer 2,95 milióna eur. Za pozornosť stojí zistenie Transparency International Slovensko, podľa ktorého približne 57 percent nákladov kampaní pochádzalo zo súkromných zdrojov a 43 percent zo štátnych zdrojov.

Uvedené príklady neznamenajú, že peniaze a reklama nemajú na výsledok volieb vplyv. Majú veľký význam, pretože umožňujú kandidátom získať priestor v médiách, osloviť voličov a opakovane presadzovať svoje posolstvá. Nezaručujú však dôveru verejnosti ani úspech vo voľbách. O výsledku rozhoduje aj hospodárska a spoločenská situácia, dôveryhodnosť kandidátov, ich doterajšie výsledky a napokon úsudok samotných voličov.

Práve tu sa ukazuje podstatná súvislosť medzi reklamou na trhu a politickým marketingom. V oboch prípadoch majú finančne silnejší aktéri väčšie možnosti ovplyvňovať pozornosť verejnosti. Preto je dôležité nielen sledovať, čo nám reklama ponúka, ale aj zaujímať sa o to, kto ju financuje a aký záujem za ňou stojí. V politike je táto otázka zvlášť dôležitá, pretože nejde iba o rozhodnutie pri nákupe, ale o rozhodnutie, komu zveríme správu verejných vecí.

Moderná reklama na internete nežije z pekných obrázkov, ale z našej pozornosti. Algoritmy sociálnych sietí rýchlo zistili, že najviac pozornosti priťahujú negatívne emócie. Marketingové kampane preto často zámerne pracujú s hnevom, hrubosťou a vyvolávaním nenávisti. Výsledkom sú organizované útoky, polarizácia a digitálny lynč oponentov, ktoré slúžia len ako cynický nástroj na zvýšenie dosahu a politických bodov.

Reklama neurčuje len to, čo si kúpime, ale aj to, čo považujeme za dôležité, moderné alebo naopak neprijateľné. Cez platenú distribúciu obsahu dokáže pretlačiť do popredia témy, ktoré by prirodzene takú pozornosť nezískali, a umelo tak meniť spoločenskú náladu.

Platením za tovar v obchode tak nedobrovoľne udržiavame pri živote obrovský mechanizmus, ktorý má moc meniť politickú mapu krajiny, meniť verejnú mienku a hlboko zasahovať do našich každodenných životov bez toho, aby sme si to plne uvedomovali.

Tento pokrivený model má ešte jedného tichého porazeného – začínajúcich, lokálnych a drobných slovenských podnikateľov. Teória hovorí, že trh je otvorený pre každého, kto prichádza s inováciou. Realita v tieni bilbordov nadnárodných reťazcov je však odlišná.

Veľké obchodné domy a potravinové koncerny používajú reklamu ako efektívnu bariéru vstupu na trh. Predstavte si začínajúceho slovenského farmára, rodinnú pekáreň alebo lokálneho výrobcu. Môžu mať akokoľvek kvalitný produkt, na trhu sa nepresadia, chýba im kapitál na zaplatenie nákladného vysielacieho času v televíziách či na distribúciu miliónov letákov.

Masívna reklama nadnárodných hráčov do určitej miery preformátovala nákupné správanie. Vytvorila vzorec, v ktorom to, čo nie je mediálne propagované, akoby pre masového spotrebiteľa neexistovalo. Malý domáci podnikateľ je tak znevýhodnený nie preto, že by ponúkal nekvalitné služby, ale preto, že nedokáže konkurovať marketingu financovanému z globálneho kapitálu. Spotrebiteľ, ovplyvnený kampaňou, necháva svoje peniaze v reťazcoch, čím spätne financuje ďalšie kampane, ktoré prehlbujú dominanciu veľkých hráčov na úkor lokálnej suverenity.

Popri produktových kampaniach sa rozmohol trend takzvanej spoločenskej zodpovednosti firiem. Z médií sa na nás usmievajú logá bánk či korporácií, ktoré sa hrdia tým, ako podporujú šport, zachraňujú pamiatky alebo nakupujú prístroje do nemocníc.

Pre nezaujatého pozorovateľa to vyzerá ako prejav filantropie súkromného kapitálu. V optike ekonomických tokov však ide skôr o premyslenú marketingovú stratégiu. Musíme si položiť pragmatickú otázku. Vzdali by sa manažéri svojich bonusov alebo akcionári svojich ziskov v prospech charity? Spravidla nie. Tieto prostriedky boli opäť raz zahrnuté do marží a poplatkov, ktoré zaplatili zákazníci.

Skutočným sponzorom športovca či nemocnice je radový občan, ktorý produkty danej firmy denne nakupuje. Korporácia v tomto procese vystupuje ako správca týchto zdrojov, ktorý ich preženie cez svoje marketingové oddelenie a následne odovzdá vybranej inštitúcii pod svojou vlastnou hlavičkou. Za peniaze občanov si tak buduje pozitívny spoločenský status. Ide o legitímnu, no pragmatickú stratégiu, kde spotrebiteľ nevedomky financuje budovanie dobrého mena firmy, ktorá tie peniaze predtým vybrala z jeho peňaženky.

Ako môže v tomto prostredí marketingového gigantizmu obstáť štát a jeho inštitúcie? Verejný sektor – či už ide o štátne strategické podniky, poštu alebo štátne zdravotníctvo – z princípu nemôže a nemal by súťažiť v masívnych reklamných kampaniach. Úlohou štátu nie je emočná manipulácia občanov, ale poskytovanie stabilných, dostupných a kvalitných verejných služieb.

Keď však súkromné subjekty využívajú silný marketingový tlak na vytláčanie verejnej alternatívy, štát musí reagovať systémovo. Nemá zmysel, aby štát hral hru podľa pravidiel korporácií. Štát má silu tieto pravidlá kultivovať a upraviť.

Prvým racionálnym krokom je úprava daňovej legislatívy. Ak uznávame prínos kreatívneho priemyslu pre zamestnanosť, neznamená to, že výdavky na reklamu musia byť bezbrehé. Riešením by mohlo byť zavedenie rozumného stropu na daňovo uznateľné výdavky na marketing, napríklad vo väzbe na pevne stanovené percento z obratu spoločnosti (podobne ako štát reguluje iné typy luxusných či reprezentatívnych nákladov). Všetko nad tento rámec by firmy museli financovať zo svojho čistého zisku po zdanení. Tým by sa obmedzil priestor na daňovú optimalizáciu a narovnalo by sa prostredie pre začínajúce subjekty.

Druhým krokom je regulatívna ochrana verejného priestoru. Samosprávy a štát by mali dôslednejšie regulovať vizuálny smog. Striktné obmedzenie bilbordov v historických, prírodných či obytných zónach pomôže nielen estetike našich miest, ale zníži aj jednostrannú výhodu veľkého kapitálu.

Štát v tejto súťaži nebude úspešný vtedy, ak sa pokúsi byť agresívnejším marketérom. Obstojí vtedy, ak bude garantom spravodlivých pravidiel, transparentného prostredia a ochrany záujmov svojich občanov. Reklama by nemala byť vnímaná len ako neškodná kulisa. Je to reálna nákladová položka, ktorú platíme pri každom nákupe. Je načase, aby sme namiesto predimenzovaného marketingu začali preferovať funkčné verejné služby a kultivovaný životný priestor.

Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier

(Celkovo 50 pozretí, 8 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525