U mně dobrý | Svet podľa Šimečku 

Atentát na premiéra je ranou celej spoločnosti a nedá sa ignorovať. V komentári Denníku N reaguje aj Martin Šimečka. Svoj komentár začína slovami: „Na zmierenie by sa musel zmeniť nielen jazyk politikov, ale aj politický program vládnej koalície, čo sa však nedá očakávať.“ Keby nenapísal už nič viac, aj to by stačilo. Za všetko môžu oni a oni sa musia aj zmeniť. Vina je len na jednej strane barikády a napríklad ani novinári, vrátane neho, za situáciu na Slovensku vôbec, ale vôbec nemôžu.

Pokus o vraždu premiéra nie je žiadna čierna labuť, ako tvrdí, ale do veľkej miery je to vyústenie situácie, v ktorej sa dlhodobo nachádzame. Za tu situáciu si môžeme sami, ale každý rozdielnou mierou. Je správne poukazovať a kritizovať dehonestujúce skandovanie ľudí na adresu hlavy štátu pri politickom mítingu Smeru, súčasne ale nie je možné zatvárať si oči pred dehonestujúcimi vyjadreniami o dezolátoch, spodine a podobne. Šimečkovi a podobným vadí len ten prvý prípad. Tie druhé dehonestujúce vyjadrenia nielen ignorujú, ale sami ich aj produkujú.

Ilustračná snímka: www.pixabay.com

Keď Šimečka píše, že: „Vládna koalícia by musela ustúpiť od svojho plánu demontovať liberálnu demokraciu a úplne ovládnuť štát. Musela by teda zmeniť celú svoju politickú podstatu. To by sa rovnalo zázraku, ktoré, ako vieme, sa nedejú,“ tak si ako zvyčajne vytvára vlastnú realitu. Zabúda totiž uviesť, ktoré konkrétne kroky sú tou demontážou liberálnej demokracie. Zrušenie ÚŠP alebo odvolanie Mazáka ničím takým nie sú. Zázraky sa skutočne nedejú a neuskutočnili sa ani v očakávaní, či atentát na Fica vyvolá aspoň náznak sebareflexie okrem iných aj u Šimečku. Nestalo sa.

Naopak, opodstatnené je tvrdenie, že liberálnu demokraciu u nás ohrozujú práve ľudia ako Šimečka. Súčasťou jej podstaty je totiž nielen rovnosť ľudí, ale aj rešpekt k tejto rovnosti, ktorý je veľkej časti našich bojovníkov za demokraciu cudzí. Môže človek, ktorý sa považuje za demokrata, označiť celú jednu skupinu svojich spoluobčanov za luzu alebo spodinu len preto, že volili niekoho iného? Na Slovensku je to možné a u tých samozvaných, pravých a jediných demokratických síl sa to nepovažuje za nič nepatričného, pretože sa z ich strany neozval ani jeden hlas, aby to odsúdil. Pritom nejde o nejakú sociálnu-ekonomickú charakteristiku lumpenproletariátu, ale o dehonestujúce označení veľkej skupiny ľudí na základe ich politických preferencií! Nepriamo sa znevažuje takto dosiahnutý výsledok demokratických volieb, pretože voliči jedného spektra sa označujú za menej hodnotných. Akú váhu má mandát od spodiny?

Šimečka či často vypomáha odkazom na nejakú knihu. Naše problémy môže pomôcť pochopiť kniha českého sociológa Jana Kellera s názvom Tři sociální světy: sociální struktura postindustriální společnosti. Keller rozoberá tri základné vrstvy spoločnosti: elitu, stredné vrstvy a deklasované a vo všetkých troch rozlišuje ešte vyššie a nižšiu vrstvu. Pri elite je to tzv. diskrétna elita a pomocná elita. Diskrétnu elitu tvorí relatívne nepočetná skupina bohatých ľudí, ktorí v podstate žijú vo vlastnom svete, ktorý sa nestretáva zo svetom ostatných. Pomocná elita je taktiež bohatá a poskytuje servis pre diskrétnu elitu. Patria sem najvyšší manažéri, ale napríklad aj mediálne hviezdy. Z tohto pohľadu Šimečka a spol. ako pomocné elity zlyhávajú. Politický vývoj sa nedarí usmerňovať požadovaným smerom a z toho vyplývajú aj ich reakcia na politický vývoj. Pre týchto ľudí nie je demokracia spôsob života spoločnosti, ale nástroj na to, aby spoločnosť fungovala podľa ich predstáv. Pokiaľ sa to nedarí, pokiaľ demokratické voľby nedopadnú podľa želaní, tak je zle a robia všetko preto, aby bol takýto výsledok čo najviac znevážený.

Keď Šimečka píše: „…koalícia si zmierenie predstavuje ako ukončenie jej kritiky a ukončenie protestov“, tak problém posúva do úplne inej roviny. Kritika ani protesty nie sú ničím nepatričným. Povedať napr., že nie je správne, aby Blanár rokoval s Lavrovom, je korektná forma kritiky. Hovoriť ale všeobecne, že nás koalícia ťahá do Ruska, že likviduje demokraciu a podobne, nie je kritika, ale nálepkovanie. Otázkou je formát a obsah kritiky, a to sa samozrejme týka koalície aj opozície.

To maslo má na hlave každý, niekto viac, niekto menej. Tak, ako by mal svoju rétoriku zmeniť Ľuboš Blaha a niekedy aj Robert Fico, tak aj na druhej strane je veľa ľudí, ktorí by taktiež mali prehodnotiť svoje vyjadrovanie a arogantné povýšenectvo, ktoré často dávajú najavo. Nielen Matovič, ale napríklad aj Galko, Krúpa alebo Kolíková. A samozrejme, týka sa to mnohých hviezd nášho novinárskeho mainstreamu od Bárdyho, cez Tódovú až po Vagoviča. Významnou súčasťou tohto problému sú totiž aj novinári, ktorí často pôsobia ako hnacia sila eskalácie nevraživosti a napätia. Príznačné je, že Šimečka tento aspekt problému úplne ignoruje, akoby aj mnohí novinári neboli súčasťou toho, keď píše, že: „…na spoločnosť (sa) vyliala povodeň osobnej nenávisti sýtená politikmi aj sociálnymi sieťami.“ Aj novinári sýtili, aj Denník N a aj Šimečka osobne.

(Celkovo 1 108 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter