Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Richard Takáč potvrdil v minulých dňoch výskyt slintačky a krívačky v troch, respektíve štyroch chovoch hovädzieho dobytka v okresoch Komárno a Dunajská Streda. Slovensko sa dostalo do vážnej situácie, ktorá nemá obdobu od roku 1973. Toto vysoko nákazlivé ochorenie ohrozuje nielen hospodárske zvieratá, ale aj stabilitu celého agrosektora a budúcnosť chovu hospodárskych zvierat.
Slovensko po roku 1989 zažilo najväčší pokles stavov hospodárskych zvierat a je odkázané na dovoz mäsa a potravinárskych výrobkov z celého sveta. Tisíce kamiónov s hospodárskymi zvieratami denne brázdia cesty po Slovensku a celej Európe a je len otázkou času, kedy podobné choroby zasiahnu ten-ktorý región, nielen Slovensko.
V roku 1970 sme chovali 1 330 tisíc kusov hovädzieho dobytka, z toho 578 tisíc kráv. Celkový počet ošípaných bol 2 107 tisíc. Po viac ako päťdesiatich rokoch chováme (31. 12. 2023) 429 721 kusov hovädzieho dobytka, z toho 188 342 kráv. Počet ošípaných – 386 209. Strata cca 100 tisíc ošípaných v roku 1973 bola značná, ale vážne neohrozila chovy, ktoré už v roku 1975 zaznamenali zvýšenie cca 300 tis. kusov. Zatiaľ čo v roku 1973 bol ohrozený chov ošípaných, v tomto roku je to predovšetkým chov hovädzieho dobytka, u ktorého sa strata bude ťažšie obnovovať.
Pre slovenských chovateľov by takáto strata bola ekonomicky veľmi citeľná. Vzhľadom na to, že prístup vládnych orgánov k opatreniam na boj proti slintačke a krívačke Európska komisia zhodnotila pozitívne, a boli prijaté načas, niektoré boli dokonca nad rámec požiadaviek EÚ, máme vyššiu šancu na získanie európskych zdrojov na boj s nákazou aj na odškodňovanie farmárov.
Straty utratených zvierat v žiadnom prípade neznamenajú, že v obchodoch by chýbalo mäso alebo mlieko – len sa zvýši dovoz zo zahraničia a trh bude plne zásobený.
Ako spomína MVDr. Ivan Babík na udalosti v roku 1973
Aj po päťdesiatich rokoch mi zostali spomienky, ktoré sa natrvalo zapísali do môjho povedomia. V tom čase som bol obvodným veterinárnym lekárom na veterinárnom stredisku v Hanušovciach/Topľou, ktoré bolo delimitované od Prešova po vytvorení okresu Vranov/Topľou. Na stredisko som dochádzal denne z Prešova, kde som býval. Asi 19. marca 1973 o 16.30 hodine ma zastihol telefonicky riaditeľ okresného veterinárneho zariadenia MVDr. Paľuš v jazdeckom klube. Odkaz bol jednoznačný, teba a ešte tvojich dvoch kolegov veterinárna služba nevyhnutne potrebuje, lebo na Slovensku vypukla slintačka a krívačka. O 20.00 hodine sa budeš hlásiť u riaditeľa OVZ Galanta MVDr. M. Szaboa, on vás poverí úlohami a určí, ako dlho tam budete. Kolegov zoberieš so sebou! Nuž ale čakajú nás veľkonočné sviatky pokúsil som sa argumentovať. Budete tam tak dlho, koľko bude nevyhnutné. Postarajú sa o vás.
Cestou do Galanty sme zistili, že v ohrozených a postihnutých okresoch medzi obcami mizne asfalt v dĺžke asi 10 – 12 metrov, bližšie ku Galante to už boli funkčné dezinfekčné bazény s roztokom luhu sodného. Každý výjazd z obce bol zabezpečený dezinfekciou, ale aj pod dozorom VB alebo vojakov. Obyvateľstvo podľa potreby a nevyhnutnosti mohlo alebo nesmelo ísť do práce (riziká prenosu virózy) či do susednej obce. Okresný veterinárny lekár nás informoval, že niektorí z nás budú „akční“ a iní „ochrancovia“. V tom čase poľnohospodárske podniky boli jednotné roľnícke družstvá alebo štátne majetky. Ako si spomínam, bol som určený do obci Hájske. My ochrancovia sme boli pridelení na dvory bez nákazy a odišli sme až po veľkonočných sviatkoch, keď bol vyhlásený koniec nákazy. Dostával som stravu z reštaurácie do obedárovej súpravy na lavičku pred bránou dvora, lebo sme sa nesmeli s nikým stretnúť. Spoločnosť vo dvore mi robilo asi 120 dojníc, teľatá a 13 ľudí – správca dvora s manželkou a dcérou, 9 ošetrovateliek, ktoré kŕmili, ošetrovali a dojili a jeden muž, ktorý mi bol k dispozícii pri fixovaní alebo vyšetrovaní zvierat. Mal som súkromie v izbičke, zrejme zriadenej z prevádzkovej kancelárie. K tomuto dvoru patril ešte objekt asi 500 metrov od dvora po poľnej ceste, kde boli ustajnené býčky. Mojou úlohou bolo najmenej dvakrát denne zmerať teplotu dojniciam, prehliadnuť ich mulce a paznechty. Keďže som mal 10 teplomerov, nebol problém všetkým zmerať teplotu. Býčky zabrali viac času, ale zhotovili sme si uličku, kde sme si ich fixovali aj pomocou šrotu. Veľmi ma zaujímalo, čo robia moji „akční“ kolegovia na postihnutých dvoroch, zvlášť, keď sa tam stále dymilo. Smerom na Sereď som dovidel ďalekohľadom z rebríka alebo šopy kravína a zistil som, že sú tam vykopané 4 – 5 metrov hlboké jamy, ku ktorým privádzajú nakazené dojnice, porážkovou pištoľou ich usmrtia a keď ich je v jame viac, polejú ich z bandasiek naftou a nechajú to do rána horieť. Na druhý deň, ak na popole je ešte priestorová rezerva pre ďalšie dojnice, proces sa zopakuje, ak nie, buldozér hlinou jamu uzatvorí a bager vykope ďalšiu jamu. Toto sa vtedy muselo vykonávať, lebo o prevoze kadáverov postihnutých vysokoinfekčnou nákazou nemal nikto odvahu rozhodnúť. Asanačné vozidlá boli technicky vybavené na zvoz len bežných kadáverov a obligátnych konfiškátov. Autá boli síce pojazdné, ale prevádzkovo opotrebované a styčné plochy uzáverov netesné.
Napokon prišiel deň, kedy sme mohli ísť domov, už sme zabudli, že sme veľkonočné sviatky strávili so slintačkou a že sme troška prispeli k tomu, že sa tá nákaza zlikvidovala pomerne rýchlo a dôsledne. Dnes viem, že pri takejto výnimočnej nákaze môžu vzniknúť nesmierne škody nielen pre chovateľov vnímavých párnokopytníkov, predovšetkým pre chovateľov tak potrebných dojníc, ale i pre celý poľnohospodársky rezort, ba zatrasie to i s celým štátom. Pri likvidácii slintačky vznikli vtedy mnohomiliónové škody, ktorým sa nedalo zabrániť, ale dôslednosťou našej práce sme zabránili oveľa väčším škodám.
Touto hroznou chorobou bola postihnutá aj Veľká Británia, ktorá, bohužiaľ, zo začiatku veľmi laxne pristúpila k jej likvidácii. Epidémia prešla z juhu na sever a zo severu na juh, bolo utratených viac ako 6 miliónov kusov hovädzieho dobytka a škoda predstavovala bezmála 13 miliárd libier. Z následkov slintačky a krívačky sa spamätávali asi päť rokov. Veľmi si prajem, aby sa nám podarilo utlmiť túto ekonomicky likvidujúcu nákazu čo najskôr a aby škody boli znesiteľné. Mali by sme si z vírusových nákaz zobrať ponaučenie, že treba starostlivo vybrať metodiku tlmenia choroby a potom ju dôsledne uplatňovať aj u obyvateľstva.
Záver
Slintačka a krívačka je závažná, vysoko nákazlivá horúčkovitá vírusová choroba hospodárskych zvierat s významnými ekonomickými dosahmi. Postihuje hovädzí dobytok, ošípané, ovce, kozy a ostatné raticové prežúvavce. Nikto nemôže zaručiť, že sa nevyskytne opakovane. Už začiatkom tohto roka, v prvej polovici januára, zaznamenali toto mimoriadne nákazlivé ochorenie hospodárskych zvierat v Nemecku v čriede byvolov na farme v meste Hönow neďaleko Berlína. Začiatkom marca sa objavila nákaza na farme chovu hovädzieho dobytka pri maďarskom Kisbajcsi, asi 2,5 kilometra od hraníc so Slovenskom. Choroba sa okrem priameho prenosu vírusu kontaktom chorého zvieraťa so zdravým šíri najmä nepriamym prenosom, napríklad krmivom, podstielkou, hnojom, močovkou, dopravnými prostriedkami či prachom. Liečba na ňu nejestvuje, všetky postihnuté zvieratá treba utratiť a neškodne zlikvidovať.
Orgány veterinárnej správy vykonávajú potrebné opatrenia, analyzujú situáciu a popritom riadia proces likvidácie vírusu v ohniskách slintačky a krívačky, v ochranných pásmach aj v pásmach dohľadu. Všetky aktivity orgánov veterinárnej správy a ostatných povolaných zložiek štátu sú na pravidelnej báze kontrolované vládou aj krízovým štábom. Ak porovnáme situáciu v roku 1973 a dnes, v roku 1973 bola nákaza v 173 ohniskách, zatiaľ sú zistené prípady v štyroch lokalitách. Doba priniesla zvýšený pohyb ľudí, zvierat a produktov živočíšneho pôvodu, ako aj vyššiu koncentráciu zvierat a ich intenzívny chov. Napr. v roku 1973 bola priemerná dojivosť na Slovensku na kravu 2 500 l/rok, zatiaľ čo popredný chov v Bake pri počte cca 1 000 kráv dosahoval dojivosť nad desaťtisíc l/rok! Zmenilo sa aj technické zázemie spracovania kadáverov a obligátnych konfiškátov. V roku 1973 boli kafilérie v Senci, Nitre, Lieskovci, Žiline a Drienove. Dnes máme napriek protestom odborníkov len kafilériu v Žiline, ktorá nedokáže spracovať uhynuté zvieratá. Potom nám nezostáva nič iné ako ich zakopávať. Bohužiaľ! Postupná obnova chovu je možná len po dodržaní presných legislatívnych požiadaviek. Vyžadovaná je mimoriadne rozsiahla dezinfekcia, po nej sa najskôr ustajnia iba menšie počty zvierat, ktoré sú prísne sledované. Až keď na farmách neochorejú, dovážajú sa väčšie stáda. Celý proces obnovy tak môže trvať aj niekoľko mesiacov. Potešiteľné je, že chovatelia budú odškodnení za predpokladu dodržania všetkých legislatívnych a nariadených veterinárnych opatrení v zmysle garancií poskytovaných vládou. Tento týždeň boli prijaté opatrenia, ktoré uvoľňujú za definovaných podmienok prepravu a prevoz hospodárskych zvierat aj z iných štátov na Slovensko na schválené bitúnky. Dobrou správou je, že chovatelia, aj keď to nebude jednoduché, chcú chovy obnoviť.
Veľmi negatívne vnímam, myslím, že nie som sám, vytĺkanie politického kapitálu opozíciou v čase, keď potrebujeme jednotu. Z tohto pohľadu si vážim stanovisko Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR ako vysoko odbornej inštitúcie, ktorá sa nemieni vyjadrovať sa k politickým témam.
(Autor Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier)
8 Odpovedí
Časť I.
Veď to! Mysleli si naši „z elity“ zrodení, že trhová ekonomika vyrieši „fšetko“! Ešte aj infraštruktúrne služobné štátne objekty ako kafilérie nechali sprivatizovať. Do dnešných dní prežila iba kafilérna stanica Mojšova Lúčka pri Žiline.Aj to preto, lebo bola v tom čase najmodernejšia, ucelená s likvidáciou pachu, s čističkou odpadových vôd: V časoch ČSSR slúžila podniku zahraničného obchodu TECHNOPOL ako „referenčný vzor“ kam sme vodili zákazníkov pre kúpu technológií kafilérie i celých investičných celkov. Pracoval som tam v v roku 1985 bolo kontrahovaných 155 takých liniek len do ZSSR! Výrobca TMS Pardubice, závod Holice dodával deštruktory, teda technológiu vysoko tlakových nádob kde za vysokého tlaku a vysokých teplôt menili kadavéry a vyvhrnuté časti zvierat na atomizovanú hmotu, z ktorej sa dekantérmi odstreďoval tuk ( na surovinu pre kozmetický a farmaceutický priemysel) a vyrábali sa pelety mäsokostnej múčky pre skrmovanie. NIE JE PRAVDA TO O PRIÓNOCH! …že boli z kafilérií
časť II.
V časoch BSE v Británii vtery ešte žijúci doc.Famfule , ktorý skúmal a viedol vedcov okolo kafilérnických procesov, sa vyjadril, že to nevznikalo z kafilérnych procesov, ale z hamižnosti podnikateľov v kafilériách, ktorí zámerne znižovali teploty a tlak v deštrukčných autoklávach, lebo šetrili energie ( aká lacná produkcia!). A tak pripustili, že „priony“ sa vyskytli nezničené…
U nás v piatich kafilérnych prevádzkach na Slovensku sa predpisy dodržiavali a žiadne priony sa nevyskytli.
Lenže aj u nás sa kafilérie sprivatizovali a biznis doviedol podnikavcov do krachu – kafilérna služba je hygienicko-kultúrnou infraštruktúrou a nie biznisom.
Zakopávanie kadavérov i keď hlboko do jám je skok späť do STREDOVEKU! Tých päť kafilérií pokrylo celé Slovensko a nebol problém…ale za socializmu. I s tým počtom chovov.
Keď proti tejto chorobe niet lieku, nebolo by možné likvidovať len uhynuté zvieratá z uzavretého chovu a počkať, či nejaké kusy prežijú? A ich DNA, RNA, MRNa,a chromozómov a vôbec všetkých tých tajomných zložiek vo vnútri „živej formy hmoty“ – ktorá prežije chorobu!!! – vyrobiť liek na posilnenie odolnosti ostatných kraviek a teliatok?
Vážená pani Marta,
príroda si niekedy vyžiada veľkú daň a medzi takéto prípady patrí aj SLAK. Postihuje zvieratá aj chovateľov . Napriek úsiliu vedcov sa nepodarilo zatiaľ vytvoriť spoľahlivú ochranu zvierat pred touto chorobou.Treba veriť, že budúcnosť bude pre nás priaznivejšia..
1 časť
Vážený pán Peter Zajac-Vanka
predovšetkým ďakujem za kvalifikované doplnenie môjho príspevku. Tak ako celé poľnohospodárstvo aj veterinárna služba, ktorej súčasťou sú aj kafilérie po roku 1989 prešla veľkými zmenami. Nie len, že sme neuvážené aj proti názoru odborníkov zlikvidovali štyri kafilérie ale štát rozhodol že kafilérie bude hospodári na báze platených služieb.Štát sa rozhodol v roku 2019 opäť dotovať služby kafilérie. Na likvidáciu kadáverov prispeje cez Poľnohospodársku agentúru napr. v roku 2022 celkovo sumou 2 milióny eur. Po dotácii bude zo strany štátu uhrádzaných do 100 percent na prepravu alebo odvoz a odstránenie kadáveru a do 75 percent zo spracovateľských nákladov. Pri nákazách to bude 100 percent pri oboch zložkách ceny,“ Dá sa predpokladať, že po novom by cena mohla byť asi 30 eur na tonu, oproti doteraz platnej 300 eur na tonu, čím aspoň čiastočne napravil predchádzajúce chyby.
časť 2
Vážený pán Peter Zajac-Vanka
Ceskoslovensko patrilo do roku 1989 medzi štáty s najvyššou úrovňou veterinárnej a asanačnej činnosti vo svete. Len pripomenutie.Likvidácia brucelózy HD, bola na území Slovenska úspešne skončila už v novembri roku 1964. Likvidácia tuberkulózy skončila vo všetkých okresoch k 15.decembru 1967 bola,svojím výsledkom najúspešnejším opatrením v chove hospodárskych zvierat..Takými výsledkami sa mohlo pochváliť len málo štátov na svete Slintačka a krívačka.Tak ako v minulosti, aj teraz bola slintačka a krívačka (SLAK) najobávanejšou nákazou párnokopytníkov. Jej najväčší výskyt sa na území ČSR zaznamenal v roku 1952, kedy v rámci celej republiky postihla vyše 5900 obcí a podarilo sa ju zlikvidovať až v nasledujúcom roku. Je zaujímavé,že od zdolania SLAKu v rokoch 1952 – 1953 sa vykonávalo ochranné očkovanie proti typu A a O. Na území Slovenska sa očkoval HD v pohraničnom pásme so ZSSR, Maďarskom a Rakúskom v šírke 20 km od hraníc. Vo vnútrozemí sa očkovali všetky plemenné a kmeňové chovy HD, chovy v okruhu 10 km. Každoročne sa týmto spôsobom zaočkovalo asi 600 tisíc kusov HD.
Nikto ani po rokoch nevie zaručiť opakovanie výskytu SLAKu čo priznáva aj EÚ, napriek tomu že na skúmanie choroby sa venuje značná finančná podpora. Čo môžeme spraviť je vybudovať v štátnej réžii kafilériu, ktorá môže byt ako studená rezerva a nemuseli by sme zakopávať kadávery ako v stredoveku.
Veľmi pekne ďakujem, pán Julény. Poteší, že vieme zdokladovať tú našu historickú skúsenosť a úspechy, ja to už tak nazývam, SOCIALISTICKEJ CIVILIZÁCIE na Slovensku a v Čechách oproti „vyspelému Západu“ už vtedy.
Zarmúti, že sme si to sami nechali „vziať“, či skôr zrušili sme si to v nadšení na tým, že „trh všetko vyrieši“. A že už takmer nič z toho neexistuje a nefunguje.
Tie kafilérie sme exportovali ešte v rokoch 1983-1987 cez PZO Technopol, boli to technologické linky skladané v Továrnach mlýnských stroju Pardubice, časť zo Závodov Vítězného Února Hradec Králové, deštruktorné jednotky boli z TMS závod Holice v Čechách, len odstredivky na tuky sme importovali z Nemecka. Sám som sa zúčastnil dodávania liniek do Bieloruského Slucka, do Estónskeho Vychma mäsokombinátu a pri mojom odchode bolo zmluvne dohodnutých 155 liniek len na územie ZSSR. Do projektu Agrokombinátov boli zahrnuté celé investičné celky, aj vrátane kafilérnych liniek. Tak sa starali socialistickí hospodári o zabezpečenie veterinárnych služieb.
Hm, 115 liniek, prekecol mi to „škriatok“. …ale keď už píšem, porovnajme to s horiacimi vatrami kráv a býkov vo Veľkej Británii po 2001. Fuj. To je úroveň…