Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, hokejový brankár Hudáček má v posledných dňoch niečo spoločné s dvomi stovkami trenčianskych strojárov. Tí zostali tento týždeň na dlažbe. Závod, v ktorom vyrábali hrotové sústruhy a CNC sústruhy, skrachoval.
Keďže si Hudáček pár dní po „vyhadzove“ v Kladne našiel nový angažmán v Nemecku, tak si dovolím tvrdiť, že v porovnaní so strojármi obišiel lepšie. Teda, ak si odmyslíme virtuálny lynč, ktorý bol súčasťou intenzívnej verejnej polemiky o tom, či má hokejista prichádzajúci z KHL mať len herné kvality, alebo aj uspokojivý kádrový profil. Na barikády – za Hudáčka, či proti nemu – idú nielen fanúšikovia, ale aj športovci, osobnosti či politici. Vyjadriť sa k tejto kauze znamená skočiť do víru prestížneho zápasu. A tak polemika naďalej trvá a medzičasom sa preniesla medzi bývalého špičkového hokejistu a neurotického provinčného manažéra. Dúfam, že mi Július Hudáček nebude mať za zlé, že som si jeho nelichotivou situáciou pomohol, aby som upriamil pozornosť aj na dve stovky ľudí, ktorých osud až tak verejnosť netrápi.
Z giganta v socializme k trpaslíkovi v kapitalizme
O krachu trenčianskej spoločnosti Trens SK totiž vychádzajú len strohé správy, ktoré sú väčšinou vystavané na tom, že končí torzo niekdajšej TOS Trenčín. Médiá pripomínajú najmä zašlú sláva podniku. Pravda, v porevolučnom vývoji ani niet veľmi na čo poukazovať – s podnikom to išlo dolu vodou. Z takmer 5 000 zamestnancov v polovici 80. rokov sme skončili na počte 200 zamestnancov v roku 2023.
To, čo bude s ľuďmi, ktorí v tejto strojárskej spoločnosti prežili celý svoj produktívny život – a sú tesne pred dôchodkom (čiže na trhu práce patria do mimoriadne zraniteľnej skupiny) – akosi nikoho netrápi. Anonymný jednotlivec z prepustenej masy sa so svojím oprávneným pocitom krivdy čochvíľa stratí v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Nie je zaujímavý pre nikoho. Nie je príslušníkom menšiny. Jeho krivdu nie je možné použiť v boji proti politickému súperovi. Jeho osud nebičuje emócie, a tým pádom negeneruje čítanosť a neprináša interakcie na sociálnych sieťach…
A nikoho akosi netrápi ani fakt, že Trens SK položili na lopatky najmä protiruské sankcie. Keďže veľká časť produkcie sústruhov putovala najmä na trhy v ruskojazyčných štátoch.
Zneužívaná principiálnosť
Oba prípady – Hudáček aj bývalá TOS Trenčín – sú ukážkou našej stredoeurópskej ťarbavosti v politike a ekonomike. Chceme sa zapáčiť našim priateľom zo Západu, a tak principiálne obetujeme aj prvé-posledné.
V Kladne si pustia špičkového športovca, aby ten následne zakotvil v Nemecku. A Trens SK je len jedným z mnohých prípadov, keď na našich domácich podnikoch vykonáme ekonomickú eutanáziu, aby následne ich miesto na sankcionovanom trhu prevzala konkurencia. Pričom v mnohých prípadoch je to konkurencia nielen z krajín tretieho sveta, ale častokrát aj konkurencia zo spriatelených západných štátov.
Našli by sa ľudia, ktorí by boli ochotní obhajovať tézu, že skrachované podniky a tisícky ľudí na dlažbe stoja za vyšší cieľ. V prípade protiruských sankcií je však faktom, že tento cieľ sa napĺňať nedarí. Rusko totiž malo byť dávno na kolenách – ale nie je. Je oslabené, ale na druhej strane viac sebestačné.
Stalo sa vlastne len to, že kapitál sa na celosvetovom trhu preskupil. Vyrába, predáva a kupuje sa v zásade to isté, len sa zmenilo miesto a pracovná sila výroby a predaja. A v prípadoch, ako je trenčiansky Trens SK, je poškodeným slovenský pracujúci.
Budúcnosť je vyššia sebestačnosť
Nekladiem si otázku, či máme uprednostniť politiky vopred odsúdené na neúspech pred ochranou pracovných miest, lebo v tom mám jasno. Skôr si kladiem otázku, ako a kde všade môžeme posilniť štátny sektor ekonomiky. Lebo je evidentné, že vydanie národného hospodárstva napospas nadnárodným procesom je slepá ulička. V takomto nastavení bude záujem pracujúceho človeka vždy na poslednom mieste.
Odpoveďou by mohlo byť budovanie štátnych podnikov, ktoré budú pokrývať neustály dopyt štátu: textilka a obuvná fabrika vyrábajúca uniformy a obuv pre štátnych zamestnancov (železničiari, poštári…), štátne železničné opravovne, poskytujúce servis štátnym vlakom, polygrafický podnik, pokrývajúci potreby inštitúcií štátnej a verejnej správy, ako aj samosprávy, prevzatie prímestskej dopravy pod samosprávy… a príkladmi by som mohol pokračovať ďalej.
Ak nezačneme uvažovať nad alternatívami voči súčasnému nastaveniu ekonomiky, tak Slovensko sa časom zmení na kolóniu: v jednej časti je jedna veľká montážna hala, poskytujúca nízko ohodnotenú prácu zahraničnej pracovnej sile a vo zvyšku štátu zase hladová dolina, kde dožívajú tí, ktorí nemohli za lepšie platenou prácou vycestovať do zahraničia.
Jedna odpoveď
Očakával som od predsedu strany Socialisti viac ako len konštatovanie o tom, že strojári sú na dlažbe a trochu tej povinnej histórie o výrobcovi strojov pre výrobu strojov, o strojárskom podniku TRENS a.s., ktorý ako jeden z mála v odbore presného strojárstva zdedil licenciu čs.Továren obrábacích stroju na produkciu sústruhov a výrobkov a presného rezania v mikronovej veľkosti.
Najmä ak obdržal ešte v 2017 knihu Coopindustria- podnik fungujúci na princípoch zamestnaneckej samosprávy, kde sa mohol dočítať v prípadovej štúdii o tom, ako sa dá krachujúci výrobný podnik previesť do rúk zamestnancom a ako môže vzniknúť zamestnanecká samospráva z ľudí, ktorým firma nevyplatí mzdu ( čo je ešte stále trestný čin v SR) a aký proces treba, aby družstvo zamestnancov mohlo prevziať podnik a znova ho dostať do prosperity. Asi nečítal…
Tu už nejde o jeden TRENS a cca 200 zamestnancov. Tu ide o likvidáciu presného strojárenstva na Slovensku. Ono môžu byť zainvestované nové fabriky cez cudzích investorov, zas doslova na „zelenej lúke“ a s miliónovými štátnymi dotáciami, ale to už nebude o zručnosti trenčianskych majstrov strojárov a o schopnosti dodržiavať kvalitu a udržať trhy so zákazníkmi. Raz zanikne, navždy zanikne. Ak majitelia podali návrh na bankrot v piatok, „dobre urobili“, už uplynula 48 hodinová lehota, keď mohli zamestnanci ako „prví veritelia“ za nezaplatené mzdy podať trestné oznámenie a požiadať akýkoľvek súd o predbežné opatrenie, zastaviť procesy, kým buď nedostanú vyplatené mzdy, alebo ako prvotní veritelia nedostanú od dlžníka fabriku do svojho vlastníctva. Škoda, ani ľavica to dnes už na Slovensku nevie…