V týchto dňoch bol zverejnený, kde inde ako v Denníku N a v Topkách, článok s názvom Ostrieľané politické kádre sú opäť na scéne. Konštatuje sa tam: „Zdá sa, že slovenská politická scéna sa môže už čoskoro rozrásť o ďalšieho ľavicového hráča.“ To však nie je pravda, nejde o ľavicový či sociálnodemokratický, ale o progresívnoliberálny Reštart. Toto nové politické združenie má jasný protivládny charakter a stojí v opozícii voči dvom sociálnodemokratickým stranám – Smeru SSD a Hlasu SD.
Zatiaľ ide len o združenie, ktoré vystupuje pod názvom Reštart a jeho začiatok ohlásili známi politickí a manažérski harcovníci z verejného života. Spomínajú sa mená ako Peter Weiss, Boris Zala, Stanislav Mičev, či Daniel Rabina.
V Slove bol publikovaný príspevok po názvom The Show Must Go On, po našom Predstavenie musí pokračovať. Ide o pár poznámok k hlavným ideám občianskeho združenia Reštart, v ktorých filozof, vysokoškolský pedagóg, doc. Vladimír Manda, CSc., vysvetľuje svoj záver k politickému občianskemu, zatiaľ združeniu Reštart takto: „Vízia Reštartu je tak z môjho pohľadu cestou k úpadku našej spoločnosti a nie cestou k ,humánnej, sociálne spravodlivej a slobodnej´ spoločnosti.“
Vladimír Manda excelentne vystihol skutočné obsahové ciele vznikajúceho Reštartu a k jeho analýze zámerov Reštartu niet čo dodať. Ja sa preto skôr sústredím na praktickú stránku politických snáh a tomu, ako môžu iniciátori dopadnúť.
Kam skupinka vyslúžilcov smeruje
Skupinka sa skrýva pod pojem ľavica, no v skutočnosti má s ľavicou spoločné len niektoré pojmy, ale jej činnosť má ďaleko od ľavicovosti. Títo pseudoľavičiari neskrývajú sklamanie a nesúhlas s momentálnym vedením štátu a netaja sa tým, že dokonca podporujú aj aktuálne série protestov proti vláde. Reštart „chce ponúknuť riešenia a možnosti pre vyspelú a sebavedomú Slovenskú republiku“. To sú však samé nekonkrétne a nič nehovoriace frázy, po česky bláboly, podobajúce sa Matovičovmu výroku – dobre bude. Znovu sa formuje subjekt, ktorý vie, proti čomu a komu chce ísť, možno dokonca pomenuje problémy spoločnosti, no už nedokáže nájsť a ponúknuť relevantné riešenia prospešné pre občana.
O tom, aké majú intelektuáli Reštartu politické predstavy o ďalšom vývoji na Slovensku, najlepšie svedčí fakt, že o založení združenia Reštart informoval ako prvý Denník N, ktorý v nich evidentne vidí ďalšieho protivládneho spojenca. Hovorí sa o spolupráci skupinky s ľuďmi stojacimi na protivládnych barikádach, verných spojencov, či až lokajov USA, ako sú Juraj Rizman, druh Zuzany Čaputovej, či bývalý VPN-kár a americký propagandista Pavol Demeš.
Predstavitelia Reštartu obsahovo doslova kopírujú PS a čiastočne i SaS, a tým sú v spoločnosti nadbytoční. Potvrdzujú to aj komentáre v mainstreamových protivládnych médiách. Okrem iného o sebe vyhlasujú „ako ideoví dediči odkazu Slovenského národného povstania a Novembra 1989…“ Tu ma zarazili dve veci. Prvou je, akoby len oni boli dedičmi odkazu SNP, a druhou je spájanie SNP s politickým pravicovým prevratom v novembra 1989. Tak trošku súdnosti by im nezaškodilo…
O názoroch spomínanej trojice svedčia ich komentáre v Aktualitách, Denníku N a SME, keď už dávnejšie nepublikujú v Pravde či v Slove. Názory predstaviteľov Reštartu sa až príliš podobajú komentárom Michala Šimečku, najmä v útokoch na vládu Roberta Fica, ale i v podpore dodávok zbraní Ukrajine a sankcií proti Rusku, či slepému obdivu USA a nekritickej, bezvýhradnej oddanosti EÚ a NATO.
Perspektíva nového projektu intelektuálov je mizerná
Politológ Michal Cirner z Prešovskej univerzity je pri úspešnosti projektu Reštart odmeraný až skeptický: „Tu hovoríme často o vyslúžilých politikoch ľavicového razenia, ktorí možno už po niekoľkýkrát oživujú myšlienku sociálnej demokracie podľa ich predstáv. Boli by konkurenciou pre Hlas, Smer, ale čiastočne aj pre PS. Či by mali reálne vyhliadky zažiariť na politickej scéne, je otázne, lebo ide zväčša o intelektuálov a politických vyslúžilcov.“ Politológ Cirner pomenoval stav, no nemožno s ním úplne súhlasiť. Ide najmä o to, že tento projekt nemá žiadnu reálnu šancu presadiť sa na politickej scéne. Nebude žiadnou reálnou konkurenciou pre Smer SSD, ani pre Hlas SD, či PS. Nie je to ani ryba, ani rak. Ani zďaleka sa nepribližuje ľavici a jeho sociálnodemokratická orientácia je len deravou zásterou, snažiacou sa zakryť pravú tvár a záujmy týchto vyhoretých bývalých politikov, často odtrhnutých od reality.
Oni už dávno sklamali ľavicových voličov bývalej Strany demokratickej ľavice (SDĽ) a Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS), ktoré zanikli vstupom do Smeru SSD a ďalších ľavicovo orientovaných minisubjektov. Nik z nich ich nebude voliť rovnako, ako žiaden súčasný volič Smeru SSD a Hlasu SD. Nuž a keďže sa takmer v ničom nelíšia od progresívcov, liberálov, tak ich nebudú voliť ani voliči PS alebo SaS, ktorí majú vlastné originálne strany. Ako bývalí ľavičiari sú tiež neprijateľní pre priaznivcov KDH, Demokratov, Slovenska (OĽaNO), či Aliancie. Sami hovoria o riešení problémov mladých, ale kto z mladej generácie bude počúvať bývalých, v posledných rokoch neúspešných a vekovo už veľmi zrelých politikov? Od koho očakávajú podporu, kto ich bude voliť? V prípade, že vôbec pôjdu do najbližších parlamentných volieb, budú na smiech, napr. ako Dzurinda a získajú celkom iste menej ako dve percentá voličských hlasov.
Reštart má tak len tri možnosti, jednu horšiu ako druhú. Po prvé, založiť si vlastnú stranu a uchádzať sa o priazeň voličov, čo je však reálne nepriechodné. Druhou, pravdepodobnejšou možnosťou je splynutie Reštartu s progresívcami v PS, s ktorými majú veľa spoločného a sú jej o niečo odbornejším tieňom. Sú tam viaceré im podobné osobnosti ako Ivan Štefunko, či Michal Truban, a tak by sa mohli niektorí karieristi dostať do parlamentu. Treťou najreálnejšou možnosťou Reštartu je zostať politickým združením intelektuálov, ktoré budú hovoriť do všetkého a do ničoho, avšak bez reálneho vplyvu na vývoj spoločnosti.
Kto sú tí staro-noví bojovníci?
Viacerí politici Reštartu, ako Peter Weiss, Boris Zala, či Stanislav Mičev sú už za svojím zenitom. Ide na jednej strane o skúsených politikov, no na strane druhej ide o politikov, ktorí v priebehu posledných rokov zmenili svoje politické názory a čo je najpodstatnejšie, prešli od podpory ako-tak ľavicového Smeru SSD k jeho kritike a útokom na všetko, čo súčasná vláda robí. Pri nástupe „nových“ lídrov do politického života zohrali niektorí z nich pozitívnu úlohu, čo osobitne platí o Petrovi Weissovi. Žiaľ, práve on sklamal najviac, keď sa z člena KSS najskôr stal úspešný reformným ľavičiarom a zakladateľom SDĽ, ktorý okrem iných známych ľavičiarov dostal do politiky aj mladého Roberta Fica. Neskôr bol známy ako nekritický sociálny demokrat, aby sa následne z neho stal v ostatnom čase progresívny propagandista. To šokovalo mnohých jeho priaznivcov i mňa samotného; veď som ho svojho času nazval spasiteľom ľavice v rokoch 1990 až 1998. Tak ho vnímali mnohí ľavičiari, ale i veľká časť spoločnosti. On však všetko pravé ľavicové zahodil za hlavu.
Traja postarší „mušketieri“ sa nedávno dali na cestu deštrukcie. Peter Weiss a Stanislav Mičev sa najskôr pokúsili rozložiť protifašistickú organizáciu SZPB, o ktorej vedení môžeme mať rôzne názory a ani ja nemám žiadne ilúzie, no od chrbta sa neútočí. Zdá sa, že tam neuspeli, a tak splietajú intrigy voči svojim bývalým chlebodarcom. Peter Weiss bol veľvyslancom v Maďarsku a v Českej republike len vďaka predsedovi Smeru Robertovi Ficovi a za jeho vlád. Po skončení misie sa snažil aktívne spolupracovať s Hlasom SD v nádeji, že bude kandidátom Hlasu na prezidenta republiky, no to, ako vieme, nevyšlo.
Boris Zala je predovšetkým filozof a teoretik, ktorý v praktickej politike veľa vody nenamútil. Dopomohol k zániku vlastnej Sociálnodemokratickej strany Slovenska, ktorej bol dva roky predsedom výmenou za kariéru v Smere SSD. Stal sa dokonca členom jeho predsedníctva a podpredsedom strany, na ktorú teraz kydá. Na kandidátke Smeru sa dostal za poslanca NR SR a len vďaka Robertovi Ficovi a potrebe posilnenia sociálnodemokratickej orientácie Smeru SSD sa od roku 2009 opakovane stal europoslancom. Práve za roky výnosného miesta v Bruseli sa teraz „odvďačuje“ Ficovi a Smeru SSD bezbrehou kritikou, útokmi na všetko, čo vláda robí s podporou spolitizovaných mimovládok a mainstreamových protivládnych médií.
Stanislav Mičev je predovšetkým odborník na históriu. Jeho politické pôsobenie však nestojí za širší komentár, keď v politike nič výraznejšie nedokázal. Bol predsedom hnutia Solidarita – pracujúca chudoba, to však nedosiahlo nikdy ani jednopercentnú podporu a neskôr zaniklo. Vo funkcii generálneho riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici však mimoriadne úspešne pôsobil pätnásť rokov, pravda, aj to z väčšej časti za vlád Smeru SSD.
Všetci títo páni boli blízkymi spolupracovníkmi Roberta Fica, vďaka ktorému boli na dobre platených miestach. Teraz, keď sa sami preorientovali na druhú stranu a radikálne zmenili názor, útočia na svojho bývalého chlebodarcu a kopú do Smeru SSD i Hlasu SD. Ak niekto zmení názor, je síce chameleón, ale je to v zásade jeho vec. Ak však zabudne, odkiaľ vyšiel, a čo vo väčšej časti svojej politickej kariéry presadzoval, je to zlé a neprijateľné a nikto mu to neodpustí. Je to ťažké pochopiť, ak táto „svätá trojica“ útočí na tých, s ktorými sa podieľala na vládnej politike. Tu by som mohol dodať – to sa nerobí, do psej matere!
Čo dodať?
Politickí matadori, často dávno zabudnutí, ktorí sa asi stratili v čase, sa snažia oprášiť ľavicové myšlienky progresívnymi a liberálnymi frázami. Oháňajú sa sociálnou demokraciou, pričom na Slovensku už máme až dve silné sociálnodemokratické strany – Smer SSD a Hlas SD. Pravda, tie nie sú ani zďaleka autentické a bez chýb. To ale neznamená, že potrebujeme ešte ďalšiu, už tretiu, možno extra modernú sociálnodemokratickú stranu v podobe akéhosi Reštartu pre 21. storočie.
Na našom malom Slovensku chce mať každý stranu podľa svojho gusta, každý chce byť predsedom, alebo aspoň podpredsedom, chce byť pri moci a v parlamente. Pritom skutočných osobností máme v súčasnosti ako šafranu. Žiaľ, väčšine kádrov, po novom lídrov, nejde o občanov, ako to radi proklamujú, ale len o vlastné egá, o naplnenie svojich vlastných záujmov.
Bolo by načase, aby všetci praví i ľaví aktivisti pochopili – Slovensko nepotrebuje nové strany, ani starých politikov. Ak áno, tak by to mali byť nie falošné, ale nové autentické strany s jasným programom, orientovaným na bežných ľudí. Nuž a pokaľ ide o politikov, tak sa treba držať porekadla – starého psa novým kúskom nenaučíš. Slovensko preto ako soľ potrebuje nové charizmatické, charakterné a dôveryhodné osobnosti, ktoré nemenia kabáty a zachovajú si dlhodobo konzistentnosť názorov.
Zostáva nám len dúfať, že takéto nové strany a noví politici sa objavia na našej politickej scéne.
7 Odpovedí
Už im chýba iba Remišová – reštart 3.0.
Naša politická špička nepotrebuje ,, politikárov“, tých je tam aj teraz dosť. Tí sú materiálne i morálne stratoví. Kŕmiť ich bez zásluh vysokými platmi je nespravodlivé a nespravodlivosť je veľmi dobre viditeľná a spôsobuje protest, odpor. Politická vysušená púšť potrebuje schopnosť, pokoru,statočnosť, pracovitosť a vôbec ľudskú kultúru ako vlahu. Weis, Zala,Démeš, Rizman – sú
skompromitované fosílie naakumulované chamtivosťou, preexponovaným sebavedomím, falšou, intrigánstvom a všetkým, čo je zlé. Myslím si, že odtiaľto nebezpečie nehrozí, veď hádam aj slovenský volič rastie.
Ku komentáru, pán Benkovský, mám jednu podstatnú výhradu. Som jeden zo spoluzakladateľov Slovenského protifašistického hnutia. Určite nešlo o deštrukciu SZPB a už vôbec nie od chrbta. Štyri roky som pracoval na ústredí SZPB, bol som priamym účastníkom príprav 18. zjazdu, ktorého priebeh bol katastrofálny a taký je aj výsledok. Vedenie organizácie tak ako som, nebol som sám, predpokladal nezvládlo a nezvláda vecné a ekonomické riadenie zväzu. Zväz sa topí hlavne v ekonomických ťažkostiach a kľúčoví funkcionári situáciu nezvládajú. Bol som spolu s Vami spomínaným Petrom Weissom na rokovaní na ministerstve vnútra (boli sme tam štyria ) s jediným zámerom aby do registra štatutárov Občianskych združení nebol zapísaný súčasný predseda SZPB. Termín stretnutia sme dostali pár dní po jeho zápise. Tým sa rokovanie stalo bezpredmetným. Mám zápis z toho stretnutia. Peter Weiss mal záujem o funkciu podpredsedu pre programové otázky a medzinárodnú spoluprácu zväzu. Hovorili sme o tom na oslavách 79. výročia SNP v B. Bystrici. Neskôr ako jeden z kandidátov na funkciu predsedu SZPB tiež aj z osobného poznania sa s nim ešte z SDĽ sa mi jeho záujem páčil. Vzhľadom k jeho skúsenostiam v politike a v diplomatických službách by som po prípadnom zvolení určite súhlasil aby sa podpredsedom SZPB stal. Stanislava Mičeva prirodzene poznám z prostredia v ktorom pracoval, s Borisom Zalom som sa osobne a bližšie spoznal neskôr. Jednoznačne prehlasujem nikto z nás SZPB rozvracať nechcel! Vôbec nie od chrbta.
Pána Jozefa Ťažkého si osobne mimoriadne vážim a nedovolím si spochybňovať jeho názory. Ja som v tejto krátej časti o SZPB vychádzal z vyjadrení delegátov zjazdu SZPB, ktorí to videli tak, ako som uviedol, O snahách menovaných ľudí svedčí i pokus, neviem do akej miery životaschopný, o založenie kontra združenia bojovníkov proti fašizmu, čo sú snahy o rozkol, dnes, žiaľ, vinou terajšieho vedenia slabnúceho SZPB. Chcem tým len povedať, že personálne rozbroje oslabujú každú organizáciu, čoho dôkazom je i súčasná situácia v koaličných i opozičných politických stranách pôsobiacich v parlamente.
Ja hodnotím článok p. Benkovského ako reálne KRITICKÝ, vychádzam, len z posledných pár rokov, publikovaných článkov v SME-čku, pánov Weisa a Zalu.
Ešte by som dodal, na reakciu p. ZALU (o reformných komunistoch), Weis i Zala sú dnes presne takí, ako napr.: v r 1989 ČALFA, neskôr prezident ČR PAVEL , tiež bývalí KOMUNISTI.
(Pozn. redakcie: Zala nebol člen KSS, no dvakrát sa o členstvo uchádzal, nevzali ho…)
„REŠTART čoho? Pripadajú mi ako operetné hviezdy, ktoré nevedia, ako by ešte na seba upozornili. Namiesto uvážlivej pomoci vláde zvolenej vo voľbách, upokojenia spoločnosti, prilievajú olej do ohňa?!