Napriek tisíckam v mnohých podobách existujúcich negatívnych hodnoteniach konania právne, morálno-politicky a sociálne-ekonomicky úchylnej skupiny osôb, ktoré sa dostali k moci po voľbách vo februári 2020, s jej kritikou nemožno prestať. Každodenný život totiž prináša nové dôkazy o škodlivosti ich konania pre Slovensko vo všeobecnosti a veľkú väčšinu jeho obyvateľov zvlášť. Keby to nebolo také nebezpečné, tak by to stačilo označiť za frašku, ktorá sa raz aj tak musí skončiť a publikačnú energiu venovať iným témam.
V podmienkach zákernej politicko-mediálnej manipulácie spoločenského vedomia, ktorá má už viac línií, sme však toho názoru, že treba stále poukazovať na nové kroky, opatrenia a javy, ktorými sa snaží súčasná vláda v demisii za podpory časti poslancov udržať pri plných válovoch, pardon, moci. A ako sa dennodenne presviedčame, „nápady“, ktorými to chce dosiahnuť, sú nevyčerpateľné, pričom sa nehľadí naľavo ani napravo, neuvažuje sa o ich súlade s právom ani morálkou, je tu len a len túžba byť pri moci čo najdlhšie.
Hlavným (a možno už jediným cieľom) vlády v demisii a zvyšku koalície je prešpekulovaná snaha čo najviac oddialiť konanie predčasných volieb. Sú síce neoliberálni právnici, politológovia a iní najmä mediálno-politickí „odborníci“, čo v tom vidia racionalitu a považujú to za fenomén takej „vysokej politiky“, ktorá má právo na existenciu. Obzvlášť tí, ktorí prišli so zvrhlou koncepciou, že podľa slovenskej ústavy i z abstraktného hľadiska občianskych práv je jedným z najvyšších práv poslancov právo vykonávať mandát do nasledujúcich riadnych volieb. Nebudeme robiť právnu komparatistiku podmienok, pri ktorých sa v súčasných „liberálno-demokratických“ štátoch pripúšťajú a niekedy až vyžadujú predčasné voľby. Je však bežné, že ak vláda či vládna koalícia stratia v parlamente jednoduchú väčšinu a do určitého času (maximálne troch mesiacov) ju nevedia získať, vypíšu sa predčasné voľby. Taký cirkus, aký okolo toho urobila „hegeromatovičovláda“ a za ňou stojaci poslanci, patrí len k ďalším unikátom ich diletantského pôsobenia.
Mimoriadne aktuálny sa problém možného konania predčasných volieb stáva s blížiacim sa referendom. Viaceré kroky niekoľko dní pred ním naznačujú snahu vlády v demisii a zvyškov koalície, popr. ďalších politických síl, ktoré ich verejne či skryte podporujú, znížiť účasť na referende. Zneužívajú, že informovanosť občana-voliča v zákernej politicko-mediálnej manipulácii spoločenského vedomia je neúplná, hoci je presýtená výmyslami a klamstvami a časť obyvateľstva je dezorientovaná.
Médiá hlavného prúdu sa téme referenda vyhýbajú. Ak si pozrieme, aké marginálne slovenské témy sa dokázali v minulosti nafúknuť do veľkosti balónu globálneho problému, je tento postoj možno ťažko pochopiteľný. Ak však problém vidíme z hľadiska chaosu, vyhovujúceho neoliberálno-globalistickým vládcom súčasného sveta, do ktorého dostala Slovensko „hegeromatovičovláda“ a za ňou stojaci poslanci, máme naporúdzi aj viac hypotéz, prečo je to tak.
Hoci podpora vlády obyvateľmi je podľa prieskumov v 30-ročných dejinách samostatného Slovenska najmenšia, neznamená to automaticky, že všetci, ktorí ju takto hodnotia, pôjdu na referendum. Vyčíňanie skupiny osôb, ktoré sa dostali k moci po voľbách vo februári 2020, prispelo len k rastu znechutenia z politiky.
Účasť na parlamentných voľbách v tomto storočí bola od 58,84 % (2006) do 70,07 % (2002). Vo februári 2020 to bolo 65,80 %. Možno zjednodušene uzavrieť, že v priemere to bolo menej ako dve tretiny.
S účasťou na referendách to bolo horšie. Vyššia ako požadovaných 50 % bola len v jednom referende z ôsmich doterajších, a to v máji 2003 (otázka: „Súhlasíte s tým, aby sa SR stala členským štátom EÚ?“). V ďalších referendách v tomto storočí to bolo v apríli 2004 (otázka: „Ste za to, aby poslanci NR SR prijali ústavný zákon o skrátení III. volebného obdobia NR SR tak, aby sa voľby do NR SR konali v roku 2004?) – 35,86 %, v septembri 2010 – 22,84 % a vo februári 2015 – 21,41 %.
Vláda v demisii, zvyšky koalície a ich stúpenci môžu pasívne čakať, čo sa stane a dúfať, že ani tentokrát to nevyjde. Je tu však memento z roku 2004, keď účasť bola takmer 36 %. A to sociálno-ekonomická ani spoločenská situácia vtedy neboli také zlé a napäté ako dnes. Len na doplnenie – najmladší voliči, ktorí sa na tomto referende mohli zúčastniť, budú mať v tomto roku už 37 rokov. To, že môže prísť niečo horšie, ako bol „dzurindovský zlepenec“, si vtedy myslel málokto, či už bol alebo nebol na referende.
Veľký strach vládu v demisii a zvyšky koalície (žiadna moc v dejinách Slovenska, prinajmenšom od tej, ktorá bola zvolená v máji 1946, sa nebála tak ako táto dnešná) vedie ku krokom v dvoch smeroch. Robiť všetko preto, aby sa znížila účasť na referende, ale dosiahnuť aj to, aby sa predčasné parlamentné voľby konali čo najneskôr. A tak hoci v politike tiež pôsobí náhodnosť, to, čo sa deje v posledných dňoch, je objektívne len zúfalstvo, vedené strachom zo straty moci a „benefitov“ z nej. Možno sa k tomu pridružuje aj strach z toho, že dôjde k nevyhnutnej náprave niektorých noriem, ktoré na Slovensku zrušili právny štát a k vyvodeniu zodpovednosti voči tým, ktorí to zámerne a zištne urobili.
O konaní predsedu vlády v demisii Eduarda Hegera sa, napriek jeho proklamovanému náboženskému cíteniu, od začiatku pôsobenia v tejto funkcii nedali robiť ilúzie. Iste bol komunikačne menej konfrontačný ako jeho predchodca, ale z hľadiska dopadu to bolo, ako sa ľudovo hovorí, v jednom prípade osemnásť a v druhom dvadsať bez dvoch. Viackrát prefíkane naivne (i bolestínsky) presviedčal o ľudí o svojom altruizme, o nepoškvrnenej politickej čistote a pod., hoci to považoval za potrebné oprieť o to, že ide o súčasť boja proti Smeru a Ficovi, proti Hlasu (teda Smeru 2), fašistom a mafii. Jeho pokus o vytvorenie novej „76“ poslancov bol krokom, ktorý mal popliesť verejnosť, aby nešla na referendum, lebo vláda v demisii vo svojej „deformujúcej zmene“ ešte neskončila a do roztrhania tela bojuje za to, aby nedopustila návrat „zla“.
Realitou je však to, že Igorovi Matovičovi sa podarilo tak zanešváriť politické prostredie na Slovensku len preto, že sa k nemu zištne pridali koaliční partneri.
Prvým bol Richard Sulík so Slobodou a solidaritou, z ktorého sa stal smutný „prototyp“ politika-handry, ktorý je za podiel na moci ochotný urobiť čokoľvek. To, čo mu vykonal I. Matovič, patrí tiež k unikátom diletantského pôsobenia scvrkávajúcej sa koalície. Nakoniec R. Sulík z koalície odišiel, ale nikto nevedel, čo vlastne chce. V radoch opozície ani iných odporcov „hegeromatovičovlády“ si svojím lavírovaním v otázke predčasných volieb, ale i v ďalších prípadoch, pošramotenú (až takmer zničenú) reputáciu nenapravil. Zato vo zvyškoch koalície si vyslúžil ďalšie nelichotivé i urážlivé slová.
Druhým bola strana Andreja Kisku, ktorá neskôr získala ironické pomenovania „žalude“. Nič iné, len posmech môžu vyvolať slová jeho nástupkyne Veroniky Remišovej z posledného času o tom, že ona so svojou stranou (nech počítame, ako počítame, tak viac ako troch jej poslancov v NR SR nenájdeme) nepodporí ani referendum ani predčasné voľby. Z bábkoherečky sa zrejme rekvalifikovala na komediálnu herečku, ktorá sa teší, aké „múdrosti“ dokáže vyplodiť pre zábavu spoločnosti.
Tretím, ktorý sa dostal do koalície s výhradami a na poslednú chvíľu, bol Boris Kollár zo Sme rodinou. Ako sa ľudovo hovorí, „komu česť tomu česť, pastierovi trúba“, ale z vodcov koalície vystupoval „najmierumilovnejšie“. Prejavil snahu o rôzne kompromisy, ale na nič významné sa mu nepodarilo urobiť. Zrejme aj vzhľadom na svoju minulosť vedel špekulovať ináč ako ďalší vodcovia koalície. Nakoniec sa stal „gumový“ – v jednej chvíli dokázal vyjadriť ochotu k niečomu, ale zakrátko nemal problém poprieť to a robiť iné. Jeho slovu sa veriť tiež nedá.
Časom tu vznikla aj zvláštna skupinka poslancov, ktorí sa s koalíciou rozišli, ale zväčša pôsobili v jej prospech. Iróniou slovenskej politiky je, že dvaja z nich dostávajú v médiách priestor ako predstavitelia rôznych strán, za ktoré nekandidovali a prispievajú k zamorovaniu slovenského politického priestoru. Okrem toho sú aj traja poslanci bojujúci pod inou vlajkou, než v akej bol ich rozpadnutý opozičný klub. Ich rozhodnutia boli niekedy nejasné a koalícia, ktorá sa neštíti ničoho, sa ich snažila využiť.
Vynechať nemôžeme ani prezidentku Zuzanu Čaputovú. Jej nespokojnosť s tým, čo sa deje s vládou v demisii a zvyškami koalície, zdanlivo narastá. Napriek „citlivému vnímaniu“ problémov, ktoré je oprávnene ironizované, minimálne v troch smeroch prispela k vyhroteniu napätia v spoločnosti. Prvý súvisí s právne prešpekulovaným krokom, ktorý „zarezal“ referendum v roku 2021, pričom hlasy na jeho podporu boli zozbierané v čase núdzového stavu. Druhý spočíva v tom, že uplatňuje politiku dvojtvárnosti na spôsob „US-manierov“, keď selektívne vyberá problémy, na ktoré reaguje. Viaceré z vážnych sociálno-ekonomických a právnych problémov vyfabrikovaných vládnou koalíciou si nevšímala a radšej sa venovala marginálnym otázkam, ktorých význam pre spoločnosť preceňovala. Tretím je bezpodmienečná podpora krokov v zahraničnej a bezpečnostnej politike najmä zo strany USA a NATO, ktoré však obyvateľstvo až tak nadšene nepodporuje.
Zakončíme tým, že sa začala vytvárať atmosféra podpory uskutočnenia predčasných parlamentných volieb „najneskôr v septembri“. Tento názor zastávajú Z. Čaputová, E. Heger (ten už uviedol aj možný termín – 30. septembra) B. Kollár i R. Sulík. Hrdinsky, donkichotovsky odoláva len V. Remišová. Tento termín minimálne z dvoch dôvodov vzbudzuje podozrenie v kruhoch nespokojných s vládou v demisii. Prvý je ten, že ešte zhruba tri štvrte roka bude pokračovať jej zradné bašovanie. Druhý je ten, že účinnosť predvolebnej kampane v čase končiaceho leta je otázna a ktovie, čo za podvody a klamstvá vláda v demisii a zvyšky koalície a ich podporovatelia aj zvonku dokážu dovtedy vyfabrikovať, aby voličov ešte viac doplietli.
Z tejto zostavy, žiaľ, sa môžeme dočkať len toho najhoršieho. Jediným spoľahlivým riešením vzniknutej situácie v slovenskej politike je úspech referenda. Každý hlas je potrebný…
P.S. Autor článku patril k tým, ktorí ešte v detskom veku so vzrušením prežívali československú účasť na majstrovstvách sveta vo futbale v Čile v roku 1962. O tuposti súčasnej vlády svedčí 17. januára uverejnená informácia, že legendárnemu členovi Siene slávy slovenského futbalu Jozefovi Štibrányimu (*1940), odobrali športový dôchodok vo výške 19,90 eura, ktorý poberal ako držiteľ striebornej medaily z tohto šampionátu. Na facebooku sa vyjadril o tomto kroku vlády v demisii kriticky a uviedol, že verí, že skončí na smetisku dejín. S týmto záverom jednoznačne súhlasíme a dúfame, že to bude čo najskôr.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
