Históriu Nemocnice Bory sledujem od jej samých začiatkov. Pozorne si všímam jej začlenenie do zdravotníckeho systému Slovenska, aj jej dopady v regióne.
Uverejnil som aj niekoľko komentárov, kde som sa netajil ani určitými obavami z toho, že táto nová nemocnica si postupne pritiahne špičkový personál regiónu. Lebo toto zdravotnícke zariadenie už na prvý pohľad presahuje úroveň všetkých nemocníc, ktoré spravuje štát. Človek, ktorý sa ocitne v priestoroch tejto nemocnice, má pocit, že konečne aj na Slovensko dorazilo 21. storočie. Zároveň je to nemá výčitka voči štátu a ministrom zdravotníctva všetkých predošlých vlád. Veď sa to dá, tak prečo to musela urobiť súkromná firma a nie štát?
Odpoveď hľadám vo vzťahu politikov k ľuďom – pacientom. Tí pojem „pacient“ často používajú ako abstraktný pojem, ktorý sa píše na billboardy, ale skutoční chorí ľudia sú pre správcov nášho štátu často len nepríjemnou záťažou. Problémom, ktorý by radšej nemuseli riešiť.
V čase súčasnej záplavy negatívnych správ som si so zmiešanými pocitmi prečítal, že tento týždeň Bratislavská Nemocnica Bory získala štatút univerzitnej nemocnice. Sedem jej pracovísk, na ktorých prebieha praktická výučba študentov Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, získalo označenie klinika.
Pani prodekanka z Lekárskej fakulty udalosť komentovala takto:
Nemocnica Bory je veľkou modernou nemocnicou s najnovším vybavením tak zdravotníckym ako aj výučbovým – simulácie. Je pre našich študentov možnosťou ako sa oboznámiť s moderne uspôsobeným interiérom, technológiami, aj nastavením zdravotnej starostlivosti. To je jeden dôvod, prečo sme už viac ako rok boli v komunikácii s vedením nemocnice a niektorými jej klinikami, ktoré môžu našim študentom nielen niečo nové ukázať, ale aj rozšíriť počet postelí, lebo Univerzitná nemocnica Bratislava ich poskytuje pre výučbu málo (je niekoľko dôvodov pre redukciu postelí na klinikách – nedostatok zdravotných sestier, presúvanie starostlivosti do domáceho prostredia, ekonomická záťaž, ale aj iné.
Ďalším dôvodom je, že do Nemocnice Bory prešli viacerí naši profesori a docenti, niektorí garantovali kvalitu štúdia na LF UK a my potrebujeme špecialistov vo výučbe pregraduálnych aj postgraduálnych študentov.
Mám priateľa, profesora gynekológie, ktorý pracuje v Nórsku a vo Švédsku, ktorý mi napísal: „V podstate sa len zazmluvnilo priestorové výúčbové zabezpečenie, nič iné.
Univerzitná nemocnica to nie je ako taká. Na to nemá infraštruktúru, pretože Bory nerobia akademickú a vedeckú činnosť, neškolia PhD. atestantov.
Ale je to krok vpred, i keď učiť štátom na súkromnej nemocnici je absolútna nekompetencia a područie so stratou kontroly nad výučbou a výskumom.“ Toľko.
Prečo sú moje pocity zmiešané?
Na jednej strane sa potvrdzujú moje obavy z toho, že najkvalitnejšia nemocnica k sebe priťahuje ten najlepší personál, ktorý potom iným nemocniciam chýba. No na druhej strane vytvorenie nových kliník pri rastúcom počte študentov za posledné roky je dobrým počinom. A je veľmi dobré, že medici majú príležitosť učiť sa v špičkovom profesionálnom prostredí, používať najlepšie technické vybavenie a takto načerpávať povedomie o tom, ako má vyzerať súčasná zdravotná starostlivosť.
Želal by som si, aby Nemocnica Bory bola v slovenskom zdravotníctve len prvou lastovičkou, ktorá predznamená príchod novej kvality do úrovne zdravotnej starostlivosti o všetkých pacientov.
Taktiež je žiadúce, aby aj naše štátne zdravotníctvo fungovalo efektívne a moderne. Hlavným faktorom musí byť kvalita riadenia a terapeutické efekty pre všetkých ľudí, ktorí to budú potrebovať.
Záverom teda: Nemocnica Bory je dobrý projekt, môžeme byť na naň oprávnene hrdí, ale dúfam, že nebude symbolom postupnej degradácie štátneho zdravotného systému SR do neefektívneho modelu.
Ja tvrdím, že vo svojej hlavnej zodpovednosti voči občanom by mal štát vlastniť podniky, ktoré poskytujú verejné služby. Mal by si sám vychovávať manažérov, lebo priority vo verejnej sfére sú úplne iné ako zarábanie peňazí. A z týchto osvedčených a skúsených manažérov by sa mali vyberať ľudia do vlády a do legislatívneho orgánu.
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008