Obrazne i doslovne. Doma i v Bruseli. Súcitné médiá prižmúrili oči aj nad členmi nedávnej vládnej garnitúry, resp. nad ich gazdovaním od deviatich k piatim. Nespomínajú ani ich talianske manželstvo, ktoré prezentovali publiku ako úprimnú, otvorenú a nekabinetnú politiku. Posiveného svedka len prekvapilo, že ostrieľaní parlamentní klasici prepustili opozičnú taktovku parlamentnému debutantovi s názorovou fistulkou. Že by zavážila jej mediálna prenikavosť? Na druhej strane ho udivilo, ako ľahko a zbytočne sa vládna koalícia vyhodila opozícii na smeč! Namiesto toho, aby sme o Andrejovi Dankovi už počúvali ako o bývalom podpredsedovi Národnej rady SR, bývalom kandidátovi na poslanca Európskeho parlamentu či bývalom kandidátovi na post prezidenta SR, počúvame, kto ho podporuje. Jeho dôstojný odchod by osvetlil napríklad otázku, ako sa Ján Hrubala mohol stať predsedom Špecializovaného trestného súdu. „V júni 2005 spôsobil nehodu v Žiari nad Hronom, po ktorej sa odmietol podrobiť dychovej i krvnej skúške. Vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic pre neho žiadal pokutu 15-tisíc korún, trojmesačné zrážky z platu a dvojročný zákaz šoférovania… Aj v roku 2001 ho polícia prichytila za volantom opitého a prišiel o vodičský preukaz.“ (plus7dni.pluska.sk, 14. 1. 2024)
Výčitka na adresu povolebných straníckych nominácií nad barikádou dlho neplápolala. Zrejme preto, že aj prezidentka porušila prikázanie o apolitickosti, presnejšie, riadila sa heslom: niekedy tak, niekedy inak. „Ak Národná rada SR zvolí do funkcie špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, prezidentka SR Zuzana Čaputová bude takúto voľbu rešpektovať. Prezidentka v minulosti vzhľadom na politickú minulosť Daniela Lipšica verejne avizovala, že by ho v prípade zvolenia do funkcie generálneho prokurátora nevymenovala.“ (sita.sk, 7. 12. 2020)
Navyše v týchto dňoch pocítila v sebe krv rodnej strany a teda aj smútok nad prehrou Progresívneho Slovenska v septembrovom všeľudovom hlasovaní. Jej spolustraníci a opoziční druhovia bojovali proti novele trestného zákona statočne, len zavše nechtiac vyvolali úsmev. Ako bývalý policajný prezident a bezpečnostný expert PS Jaroslav Spišiak: „Bez nezákonných benefitov a bez nezákonného donucovania sa v praxi reálne nebudú môcť kajúcnici absolútne použiť.“ (hlavnydennik.sk, 16. 1. 2024) Tak nie div, že sa z ničoho nič rozbehla do parlamentu s prejavom, k čomu ju nevyburcovala ani jedna Matovičova či Hegerova „atómovka“. Pred prezidentkiným svätým hnevom ich chránila správna geopolitická orientácia, ktorá dnes posiveného svedka podkúša otázkou, či prezidentka vyčíta Ficovi naozaj to, čo mu vyčítala pred poslancami. Veď ktovie, čo spojenci očakávajú od Slovenska, keď „Nemecko nevylučuje, že Rusko v budúcnosti vojensky zaútočí na niektorú členskú krajinu NATO.“ (TA3, bežiace písmenká, 18. 1. 2024) Pripomínala prezidenta Michala Kováča pri parlamentnej kritike Vladimíra Mečiara, ale keby aj jej išlo iba o demokraciu a právny štát, museli by ju znepokojiť mnohé transparenty a výkriky nad opozičnými zhromaždeniami. Dokonca za prítomnosti možného budúceho nadstraníckeho prezidenta Ivana Korčoka… Ak prezidentka a vrchná veliteľka ozbrojených síl nabudúce požiada o mimoriadne vystúpenie v Európskom parlamente, nebude to už pozývací list? Isteže, len a len na záchranu demokracie a slobody. Mainstreamové médiá ho už vopred označia za archívnu perlu Ústavu na skúmanie demokratických režimov.
„Víťaz nemôže všetko,“ zasvietil titulok v jednom denníku. No aj podľa toho, čo naše skúpe médiá prinášajú o povolebnom Poľsku, posivený svedok je presvedčený, že môže. Nezachytil totiž, že by europoslanci spisovali niečo proti geopoliticky priam vzorovo nasmerovanému premiérovi Donaldovi Tuskovi. Dajme tomu za jeho kádrový a organizačný prístup k verejno-právnym vysielateľom…
