Skrátka:
pamätám si ženu matku
a zároveň ženu celej epochy.
Ba aj prvé slovo som ulúpil
nie ako poctu, ako odmenu,
lež aby som z nej bezočivo pil
v akejkoľvek chvíli.
Nemyslel som vôbec na ženu,
na jej vetché sily,
čo jej sa míňali, aby vo mne žili.
A predsa: tá jej tvár,
priesvitná a ustatá,
ostávala šťastná.
Koľko úsmevov som v nej narátal,
a každý bol dar,
a každý som premrhal!
Michal Záleta: Pamäť dvora
(Celkovo 111 pozretí, 1 dnes)
