Potrebuje Slovensko tradície a národnú výchovu?

Vedúci detského folklórneho súboru Magdalénka z Modry ma oslovili ako jedného zo zakladateľov tohto súboru, či by som z príležitosti dvadsiateho výročia jeho založenia neprispel spomienkou na okolnosti jeho vzniku do pripravovanej publikácie.
Z tohto zamyslenia vznikol aj názov článku i pokus nájsť naň odpoveď.
Zaspomínať si na samé začiatky súboru, na okolnosti jeho vzniku ma však nútilo, aby som šiel ešte do vzdialenejšej minulosti. Je to aj preto, že ja sám, bohužiaľ, nie som žiaden folklorista. Moja chabá znalosť folklóru bola a je aj prvou príčinou, prečo tento súbor vznikol.
Po zmenách v roku 1989 a osobnom vstupu do podnikania sa mi naskytla prvýkrát príležitosť, ako splatiť osobný dlh voči môjmu otcovi, pretože som neprevzal jeho prebohatý repertoár piesní, ktorým oživoval nielen našu kuchyňu, ale i mnohé ďalšie domy a pivnice.
V roku 1993 som sa od svojho priateľa dozvedel, že folklórnemu súboru Gymnik hrozí ukončenie činnosti, pretože Fakulta telesnej výchovy a športu UK už nemala v nových podmienkach financie na jeho prevádzku.
Presvedčil som mojich partnerov v cukrovaroch, že toto by sme nemali dopustiť a pomohli sme jedným miliónom korún, aby prežili najhoršie obdobie. Aj našou krátkou pomocou sa nám podarilo zachrániť tento súbor.
Ďalšia príležitosť sa mi naskytla v roku 2006 pri stretnutí s riaditeľom Strednej umeleckej školy v Modre s pánom Vilom, s ktorým sme sa dohodli, že naše mesto Modra by si zaslúžilo mať aj detský folklórny súbor.
Vtedajší primátor mesta pán Medlen uvítal tento nápad a dnes sa môžeme pripojiť ku gratulantom a zaželať detskému folklórnemu súboru, cez ktorý prešlo za dvadsať rokov viac ako tisíc detí, aby minimálne ešte ďalších 20 rokov povznášal naše duše a srdcia k radosti a láske k tejto krajine.

Neexistencia patriotickej výchovy na dnešných školách má významné praktické, ale negatívne dôsledky, a to najmä v tom, že slovenský moderný občan nemá dôvod kúpiť si slovenský výrobok, keď vedľa neho leží lacnejší poľský alebo nemecký…
Slovensko sa vzdalo svojej minulosti i histórie a ako moderná krajina chce iba súťažiť s najlacnejšími cenami tovarov a služieb na jednotnom európskom trhu.
Záujem štátnych inštitúcií sa dnes vyčerpáva iba hľadaním IT kádrov a lacných zahraničných pracovníkov.
Samozrejme, na vine nie je len americká pop kultúra, ktorá sa stala dominantnou, ale v prvom rade my sami.
To, čo podporujú rodičia a ďalší sponzori pri oživovaní tradícií, to by mal však robiť štát!
Rovnako škola by mala mať zákonnú povinnosť venovať sa osvojeniu nášho kultúrneho dedičstva.
Ak však máme ministerku kultúry, ktorá je pripravená zrušiť v Slovenskom rozhlase všetky obmedzenia pre anglickú hudbu, akoby nám odkazovala, aby sme skončili s tým starinárskym patriotizmom.
Je tragédiou, ak v Slovenskom rozhlase, ktorý je financovaný z daní slovenských občanov, takmer už nepočuť slovenskú či českú pieseň. Obrana šéfov rozhlasu, že Slovensko nemá kvalitných interpretov, a preto ich nevysielajú, je zároveň aj odkazom, že treba rátať s tým, že v budúcnosti už ani žiadna slovenská hudba nebude. Argument, že mládež má záujem iba o kvalitnú anglickú muziku, by mal viesť našich interpretov nielen k tomu, aby spievali v angličtine, ale aby boli aj lepšími napodobovateľmi tejto hudby.
Slovensko podľa ministerky kultúry fakticky už nepotrebuje ani vlastnú kultúru.
Patrím medzi povojnovú generáciu, ktorá bola vychovávaná na ideologickej konfrontácii starého s novým, kde folklór, patriotizmus, láska k vlasti, k tradícii predstavovali nebezpečný návrat k feudálnym a buržoáznym nástrojom ohlupovania mladej generácie.
Ponúkaná alternatíva v podobe revolučných častušiek, partizánskych piesní či modernejších prevedení, zábavnej hudby typu Podmoskovské večery či Dobrý den majore Gagarine… sa nemohli stať pevnou oporou internacionálnej výchovy a v konfrontácii s anglo-americkou hudobnou scénou nemali šancu uspieť.
Útok na národné tradície z Východu i zo Západu znamenal tak pre nás prehru takmer 2 : 0!
Folklór sa stal pre väčšinu mladých ľudí čímsi prežitým, nepotrebným a smiešnym.
Škola, štát, ľudové tradície používali iba ako dekórum vznikajúceho nového sveta a šťastnej budúcnosti.
V takomto svete som vyrastal i ja a drvivá väčšina mojich spolužiakov a priateľov.
Líšil som sa možno od ostatných tým, že mal som možnosť vidieť, počuť i zažiť, čo spev znamenal pre mojich rodičov, známych a najmä môjho otca, ktorý keby žil, bol by sa v tomto roku dožil 104 rokov. Spomínam to preto, že osobne považujem za duchovného otca a tým i zakladateľa DFS Magdalénka môjho otca.
Môj otec bol chýrny spevák a bol vítaný nielen na chóre v katolíckom kostole, ale i na svadbách, pohreboch a na všetkých zoskupeniach Modranov, ktorí sa chceli vyžalovať z ich ťažkého vinohradníckeho života, z lások ako aj z radostí zo života, ktorú bolo možné vyvolať najmä spevom a dobrým vínom.
Môj obdiv slovenského folklóru vychádzal z dlhých večerných spevov v našej kuchyni alebo pivnici.
Samozrejme, spev a povznášanie sa duší nešlo bez produktu, ktorý je charakteristický pre mestá a dediny na úbočiach Malých Karpát. Spev a víno a víno a spev tvorili jednotu, ktorá sa miešala v hlasoch s dobrou chuťou vína a ktoré dalo zabudnúť na všetko zlé.
Každému, kto dokázal zatiahnuť tú jeho, spolu s textom umožnilo precítiť staré príbehy a opätovne ich prežívať v speve v spoločnosti priateľov.
Po takýchto večeroch sa vinohradníci s optimizmom a chuťou vracali do svojich viníc, v ktorých sa lopotili po celý svoj život.
Myslím si, že bez toho spevu, bez tej radosti z práce by sa stali iba obyčajnými nádenníkmi či otrokmi. Dôstojnosť, vážnosť a zdravé sebavedomie boli výsledkom ich spevu pri najlepších vínach z Karpát!
Môj otec ovládal nielen slovenský folklór z rôznych slovenských dolín, ale i český mestský pivný folklór, ktorý načerpal na prácach v uránových baniach v Jáchymove.
Stačila mu iba prvá veta, niekedy iba prvé slovo a už zaťahoval a každý sa mohol pridať a oprieť o jeho hlas a znalosť textu.
Otec bol dušou vinohradník. Sám vysadil Starú horu, Lazare, Malú i Veľkú Záhumnicu a aj Retl. Víno ho nielen aktivovalo k spevu, ale bola to aj jeho odmena za ťažkú prácu vo vinici. Nepamätám si, že by som niekedy bol videl piť otca vodu. Vždy iba víno! V zime varené, na jar už iba robáky z kvasníc, keďže už okolo Vianoc mu došlo vlastné víno z desaťárového družstevného záhumienku. A v lete bolo často potrebné skočiť do potravín po  fľašu vína za 11, či 13 korún.
Napriek silnej väzbe k vínu musím povedať, že som otca nikdy nevidel opitého! Jedine podľa čoho sa dalo usudzovať, že neprichádza z kostola, ale z nejakej pivnice,  od rodiny či známych bolo to, že začal spievať. A keďže to vedel, bol váženým človekom a ľudia jeho spoločnosť vyhľadávali.
Toto je pozadie môjho obdivu a úcty k folklóru k jeho emocionálnej sile, ktorá dodávala radosť z práce a zo života pracujúcim ľuďom.
O všetko toto som prišiel aj ja! I ja sám som podľahol ošiaľu z Beatles, z Beatmenov, z Deža Ursínyho a z Doda Šuhajdu z The Buttons…
Musím sa tak priznať, že anglo-americký nový svet v boji o naše duše vyhral. Nový socialistický poriadok, ktorý sa zavádzal v meste na čele s miestnym JRD s podozrievaním všetkého národného a propagovaním budúcich internacionálnych úspechov na celom svete v boji o duše a srdcia socialistických občanov, neuspel. Možno z personálnych dôvodov a z neschopnosti riadiť celý svet, alebo možno iba z nedostatku marketingu…
Folklór spolu s miestnymi dychovkami sa stal pre mladú povojnovú generáciu niečím z minulého sveta, čo nemá silu konfrontovať sa so západnou hudbou.
Večerné prechádzky mladých ľudí v Modre koncom šesťdesiatych rokov po trase od kina k Štúrovi s tranzistormi v rukách bol aj formou rebélie, ale i potvrdením, že nový svet, a to bez ohľadu na to, či ten sovietsky alebo americký, nepotrebuje už žiadnu ľudovú pieseň, žiaden folklór.
Takto som i ja prišiel o osvojenie si významnej kolektívnej a duchovnej hodnoty, akou bol a aj je slovenský folklór.
Zdá sa mi, že väčšina dnešnej mladej generácie, ktorá žije vo svojich sociálnych bublinách, je na tom ešte horšie. Význam folklóru už ani nechápe, a tak je definitívne stratená pre oživenie slovenského pokladu, t.j. slovenskej ľudovej piesne a tanca. Nechápe už ani rozdiel medzi počúvaním, t.j. byť divákom, konzumentom, a osobným angažovaním sa v speve a v tanci. Aj v biblii sa píše, kto spieva, akoby sa modlil dvakrát.
To, čo zanedbala škola, štát, to sa dalo v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch nahradiť viechami, kde sa dalo spievať a kde sme sa mohli pridať k tých starším a doučiť sa tomu, čo škola zanedbala.
Dnes však klasické podzemné viechy už neexistujú, a tak sme stratili posledné možnosti, kde sa dalo spievať.
Zostali nám iba svadby, pohreby a rodinné oslavy, z ktorých sa spev vytráca, pretože ľudia už zabudli spievať.
Viechy nahradili dnes reštaurácie a namiesto živej hudby je počuť zvuky z rozvešaných obrazoviek, z ktorých kričí MTV či nejaké európske futbalové derby.
Svet sa zmenil a zmenili sme sa i my!
Z 33 000 hektárov slovenských viníc z konca osemdesiatych rokov nám zostalo niečo cez 5 000 hektárov. Slovenský zväz vinohradníkov a vinárov volá o pomoc pre vinohradníkov, pretože ak im štát nepomôže, tak prídeme o ďalších 2 000 hektárov…
Víno sme zaradili medzi ostatné alkoholické nápoje a na rozdiel od Francúzov, ktorí ho stále považujú za potravinu, vedie našich občanov k tomu, že dávajú prednosť nákupu vín z dovozu a pri jeho kúpe sa riadia iba podľa ceny… Aj v mene nového typu racionality premieňame víno – svätý nápoj – už iba na kalórie, čo bude nutné uvádzať na etiketách.
Útok na naše emócie je taký generálny!
Má to vôbec zmysel byť ešte dnes nejakým Slovákom? Komu na tom záleží? Štátu, škole, občanom?
Nie je lepšie chodiť radšej do Rakúska na práce do viníc, alebo robiť sociálnu opateru starým ľuďom v Nemecku, pretože tam platia lepšie ako na Slovensku?
Máme vôbec dnes nejaké záväzky voči našim predkom, našej histórii a tradícii, alebo sú to už iba „žvásty“ nejakých nacionalistov, ktorí sa vzpierajú stať sa čistými občanmi EÚ? Mal by byť našim vzorom občan EÚ, ktorý zabudol odkiaľ je?
Nakoniec, progresívny Brusel a jeho funkcionári už dávno rezignovali na európske záujmy a svoju minulosť a ochotne sa nechávajú organizovať a viesť, ako to vyhovuje USA. Už nepotrebujeme ani svoj jazyk, svoju kultúru a dokonca ani svoju armádu.
Zdá sa, že ideálny občan EÚ je vlastne identický s občanom USA!
Zbavený vlastnej minulosti a s americkou perspektívou sme prijali, že pre našu existenciu je platné iba jedno kritérium, a tým je hospodársky rast, ktorý je možné udržať iba konzumom nových a najnovších tovarov a služieb.
Politickí a obchodní marketéri sľubujú nové zážitky, o ktoré nesmie prísť žiaden európsky občan. Dnes si môžeme všetko kúpiť, ale po väčšine na úver, na leasing a na hypotéku.
Konzumenti, resp. diváci všetkých politických hier a zápasov sú však čoraz viac a viac znudení starými televíznymi seriálmi, rovnako ako aj novými sitkomami.
Zúfalá honba všetkých za novými produktami je akoby vyvolaná strachom, čo ak nám príroda klepne raz po prstoch a povie „tak už bolo dosť drancovania“.
Dnes sa však do popredia dostávajú politici pre ktorých riešením všetkých našich civilizačných problémov je iba tretia svetová vojna…
Keby sme si mohli aspoň spoločne zaspievať.
Ale už nevieme…
Nech je nám však malou nádejou, že náš modranský detský súbor Magdalénka existuje a šíri radosť a možno sa nám podarí ho udržať aj o ďalších dvadsať rokov.