Už dlhodobejšie sme svedkami úpadku našej ekonomiky, ktorý sa začal nástupom Matovičovo-Hegerovej vlády v roku 2020 a ktorého dôsledky musí naša spoločnosť ešte stále riešiť. Bývalá vláda zložená z OĽaNO, Sme rodina, SaS, neskôr za prispenia Ódorovej úradníckej vlády spôsobila totálny rozvrat verejných financií a zvýšila zadlženosť Slovenska zo 48 miliárd v roku 2019 na približne 64 miliárd eur v roku 2023. Ak sa niekto pýta, prečo konsolidovať, tak tu je jasná odpoveď. S konsolidáciou začala Ficova vláda už v roku 2024, no tá postupuje pomerne chaoticky, nejde po podstate, nešetrí na vláde, ale na ľuďoch. Chýbajú efektívne a rázne ekonomické zásahy najmä na strane vládnych výdavkov.
Prezident Peter Pellegrini vo svojej správe o stave republiky hovoril pekne, múdro i kriticky. Odvoláva sa na správu NKÚ SR, ako by nemal svoj názor. Nevedno však, či sa konštatovania o „absencii dlhodobej vízie a Slovenska smerujúceho k úpadku“ vzťahovali na jeho dlhoročné pôsobenie vo vládnych funkciách vrátane predsedu vlády a či to smerovalo k „vlastnej“ koalícii. V prejave chýbala odvaha povedať niečo tvrdšie na adresu opozície šíriacej nenávisť, prezident nespomenul ani stav korupcie a negatívne pôsobenie politických mimovládok a mainstreamových médií, ktoré si asi nechcel rozhnevať. Čo však najviac chýbalo, boli východiská z nášho slovenského marazmu.
Všetci vieme, že treba šetriť, no vládne strany sa zaoberajú nezmyselnými návrhmi, ktoré chcú zakotviť do Ústavy SR a pripravujú zmeny v zákone o politických stranách, ktoré ekonomike ani občanom v ničom nepomôžu.
Pokiaľ ide o samotnú konsolidáciu: zaujímavý je prístup zainteresovaných členov vlády, opozície, podnikateľov i odborov, keď každý ukazuje na toho druhého, aby šetril, no takmer žiadny návrh nesmeruje ku konsolidácii vo vlastnej kompetencii. Týka sa to nielen vlády, ale i samospráv a podnikateľských subjektov. Republiková únia zamestnávateľov (RÚZ) napr. navrhuje škrtnúť dva štátne sviatky, čo sa, samozrejme, týka najmä zamestnancov, ale vrcholom je jej návrh na zrušenie 13. dôchodkov, s čím zamestnávatelia nemajú spoločné už vôbec nič.
V čom je problém, kde by sa dalo šetriť a znižovať výdaje?
K tejto téme by sa mohli kvalifikovane vyjadriť makroekonómovia a národohospodári, z môjho pohľadu napríklad Brigita Schmögnerová, bývalá ministerka financií, výkonná tajomníčka Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve a viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj.
Ja si dovolím len niekoľko poznámok k vybraným možnostiam konsolidácie a šetrenia verejných financií. Základnou otázkou je, kto a na čom by mal šetriť?
Vláda by mala znižovať najmä svoje výdavky a šetriť sama na sebe. Bolo by vhodné znížiť evidentnú prezamestnanosť na ministerstvách a ďalších úradoch štátnej správy až po okresy, a to minimálne o 20 percent. Pri znížení počtov zamestnancov by nemalo ísť o takzvané neobsadené miesta, ale o reálne funkčné miesta rezortov a úradov. K tomu netreba žiadne personálne audity, keďže je verejným tajomstvom, že na mnohých úradoch sa pracovníci potkýnajú sami o seba. Znížili by sa tým mzdové náklady, pravda, nie tak, aby sa ušetrené prostriedky ponechali ministerstvám a premietli do platov spravidla vedúcich pracovníkov. Zníženie počtu pracovníkov by malo i ďalší pozitívny efekt, keď by sa tým znížila byrokracia pre občanov i podnikateľov, ktorú produkujú sami úradníci. Takýto prístup by mal byť v čase informatizácie spoločnosti úplnou samozrejmosťou.
Poslanci Národnej rady SR by si mali počas konsolidačných rokov zmraziť platy, čo by sa priamo týkalo i ministrov a ďalších predstaviteľov úradov, ktorých platy sa odvodzujú práve od platov poslancov parlamentu.
Je tiež najvyšší čas zrušiť, prípadne aspoň zdaniť paušálne náhrady poslancov a ďalších „papalášov“. Dopravu a ďalšie benefity majú totiž i tak zadarmo a kde k tomu prídu pracujúci, ktorí si musia všetky výdavky platiť sami, a to ešte spravidla zo svojich mizerných miezd?!
Obdobne by malo dôjsť k zrušeniu asistentov poslancov a poslaneckých kancelárií, ktoré sú zväčša využívané pre stranícke účely. Poslanec by mal byť schopný naštudovať si predkladané zákony a v čase informatizácie získať potrebné podklady. Takýmto spôsobom by sa ušetrili desiatky až stovky miliónov eur ročne.
Čo so štátnymi sviatkami a dňami pracovného pokoja? Na Slovensku máme najviac štátnych i cirkevných sviatkov a dní pracovného pokoja spomedzi všetkých krajín EÚ. Tento stav má značne negatívny dopad na našu ekonomiku. Je všeobecne známe, že väčšinu sviatkov využívajú pracujúci na oddych, rekreáciu, ale i na prácu okolo domu a v záhrade. Tieto sviatky si môže pripomenúť každý podľa ľubovôle, niekto osláviť Deň vzniku Slovenskej republiky, 1. máj, Deň víťazstva nad fašizmom, SNP a niekto sa pomodlí pri množstve cirkevných sviatkov.
Pri porovnaní štyroch štátnych sviatkov spojených s dňom pracovného pokoja, čo je menej ako jedna tretina a cirkevných desať sviatkov – teda dvoch tretín, by sa žiadalo zrušiť jeden občiansky sviatok. Vláda navrhuje 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu, spojený s Medzinárodným dňom študentstva a dva cirkevné sviatky, napríklad 6. január – Zjavenie Pána a 15. september – Sedembolestná Panna Mária. Ak sa tak nestane, bude to ďalší ústupok cirkvám a oslabenie sekulárneho charakteru štátu.
Bráni tomu však zbabelosť politikov vládnej koalície i opozície. Museli by sa totiž riešiť tiež problémy s Vatikánskou zmluvou, ktorá obmedzuje suverenitu Slovenska. Ak Robert Fico navrhuje zakotviť do Ústavy SR za klauzulu „Právne záväzné akty EÚ..“ formuláciu „To neplatí, ak sú tieto právne záväzné akty v rozpore s touto ústavou“, pričom sa myslí najmä na kultúrno-etické otázky, mal by sa rovnako tvrdo zasadiť za zrušenie, či obmedzenie nadradenosti medzinárodnej zmluvy so Svätou stolicou nad našimi zákonmi. O tom sa však pokrytecky mlčí.
Pri týchto návrhoch by išlo len o zrušenie dňa pracovného pokoja, a nie o zrušenie sviatkov ako takých. Mimochodom, všetky spomínané sviatky nasledujú krátko po iných, a tak voľna na oddych by bolo ešte stále dosť a vytvoril by sa lepší priestor aj na výučbu žiakov a študentov. Takýmto spôsobom by sa ušetrilo minimálne 300 miliónov eur ročne.
Najpálčivejšie sú však 13. dôchodky. Viem, že mnohým mojim rovesníkom sa to nebude páčiť, ale ak žiadame od všetkých, od vlády, od podnikateľov a pracujúcich, aby šetrili, tak by sa mali uskromniť aj dôchodcovia.Tu môžem začať od seba, keďže som sám dôchodca. Súčasný systém je nielen spravodlivý, ale najmä solidárny, čo však spochybňuje progresívna a liberálna opozícia. Rovnakú výšku 13. dôchodku, čo je nateraz 667,30 eur, dostávajú seniori s dôchodkom napríklad 400 eur, čo je viac ako o polovicu nad ich dôchodkom, ako i tí s dôchodkom 1 300 a viac eur, čo je menej ako polovica. Takýto systém je síce solidárny, ale v rokoch konsolidácie neudržateľný. Seniori s dôchodkom nad tisíc eur dokážu prežiť, no ohrozené sú nízkopríjmové skupiny občanov, osamelé matky a časť mladých rodín.
Bolo by vhodné, aby došlo počas konsolidácie verejných financií k zásadnej zmene a 13. dôchodky by dostávali len tí, ktorí majú dôchodok napríklad nižší ako 600 eur a v tejto výške by sa im aj pomohlo. Pomohlo by sa tým najohrozenejším seniorom a zároveň by sa ušetrilo okolo 400 miliónov eur ročne.
V čom je konsolidačný problém
Ťarchu konsolidácie by nemali niesť len občania, ale v rovnakej miere i vláda, podnikatelia, banky, energetické monopoly, obchodné reťazce, jednoducho všetky subjekty pôsobiace na Slovensku. Malo by čo najskôr dôjsť k dohode na výraznom obmedzení vládnych výdavkov, kde by sa nielen ušetrili stovky miliónov eur, ale bol by to i prejav dobrej vôle a spoluúčasti vlády na šetrení. Konečne by sa mala zaviesť adresnosť vo všetkých sociálnych dávkach, vrátane 13. dôchodkov a v energetickej pomoci občanom. Stále sa váha so zavedením skutočnej milionárskej dane, kde by mali prísť s iniciatívou sociálnodemokratické strany, ak, pravda, nimi vôbec sú. Umožnilo by to nezvyšovať daňové zaťaženie bežných občanov.
Vláda by mala zároveň v čase konsolidácie výrazne utlmiť výdavky na zbrojenie tak, aby nepresiahli dve percentá HDP. Toto percento pritom nedosahujú viaceré členské štáty aliancie a Mark Rutte, generálny tajomník NATO, napriek tomu pripravuje extrémne zvýšenie výdavkov na obranu, a to až na päť percent. Tento zámer zvyšovania výdavkov na zbrojenie dokonca podporil aj prezident Peter Pellegrini, ktorý zabudol, odkiaľ vyšiel, i keď by to mal byť postupný rast ročne o 0,2 percenta. Slovensko by sa malo snažiť, aby časť výdavkov na obranu išla namiesto na zbrane na civilné účely, a to najmä na infraštruktúru, dopravu a zdravotníctvo spojené s obranou Slovenska. Jediné pozitívne pri týchto úvahách je, že sa zvažuje možnosť použiť z plánovaného rozpočtu tri pätiny priamo na obranu a zvyšné dve pätiny na duálne projekty, čo je však slabá útecha. Extrémne zvyšovanie výdavkov na zbrojenie je jasná podpora vojny a ohrozenie mieru.
Kto bude mať odvahu veci riešiť
Ekonomické opatrenia smerujúce k ozdraveniu a stabilizácii verejných financií a k ich konsolidácii nemá kto navrhnúť, a najmä presadiť. Máme vládu sociálnej demokracie na čele so Smerom SSD a upadajúcim Hlasom SD, ktorá je viac národná, konzervatívna, resp. dokonca kresťanská, ako ľavicová. Popri nej sa tu hrá na obhajcu národa a kresťanstva už dnes marginálna SNS, ktorej sekundujú zmätení Migaľovci a Huliakovci.
K súčasnej vláde však niet alternatívy. Ešte horšie je to totiž v opozícii, kde pôsobí protislovensky pôsobiaca „úderka“ v PS a SaS, farizejské KDH a deštruktívne, chaotické Slovensko. Od tejto parlamentnej zostavy preto nemožno čakať nič dobré. Bolo by preto vhodné pokúsiť sa o formovanie novej, jasne orientovanej, revolučnej ľavicovej strany, čo je však vízia a práca na niekoľko rokov, ak nie na desaťročie.
Pokiaľ sa neprestane politikárčiť o výsostne odborných, ekonomických témach, Slovensko bude stagnovať a nepohne sa dopredu. Žiaľ, musíme si počkať, no ani perspektíva po predčasných či riadnych voľbách nevyzerá ružovo. Nám občanom nezostáva nič iné, len vydržať a pokúsiť sa ešte oveľa intenzívnejšie ovplyvňovať veci verejné. Ak rezignujeme, bude tak, ako je doteraz. Alebo horšie.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Jedna odpoveď
Šetriť sa dá aj inde , ako na dôchodkoch. Máme tu generálov ako hadov, policajtov, ich výsluhové dôchodky za sedenie v kancelárii, štátnu a verejnú správu, ako keby sme mali 59 miliónov obyvateľov. 2700 obecných úradov, 8 krajov, 78 okresov, špecializovanú štátnu správu, tam idú miliardy. Brať dôchodcom, ktorí celý život robili? A dávať napríklad priemerné dôchodky ľuďom, ktorí v živote na prácu nesiahli? A nezdanené banky, nezdanená vyvezená nadhodnota…