Pred Vianocami som chcel pôvodne napísať niečo pozitívne a povzbudivé; niet však čo. Tragédiou Slovenska je deštrukčná a neschopná opozícia, rozhádaná koalícia a slabnúca vláda neriešiaca ťažiskové problémy spoločnosti. Ešte väčšou tragédiou však je, že túto vládu nemá kto nahradiť, nemá žiadnu alternatívu. Preto budeme aj v budúcom roku 2026 len trpieť, prežívať a dúfať, že po voľbách nepríde ešte niečo oveľa horšie.
Úbohosť stavu dnešnej slovenskej spoločnosti tkvie v odtrhnutosti politických strán a ich lídrov od reálneho života a potrieb občanov. Preto je politická situácia koncom roka 2025 napätá a nachádzame sa v hlbokom marazme. Medzi koaličnými a opozičnými stranami neexistuje žiaden dialóg, konfrontácia je všadeprítomná, nenávisť, vulgarizácia politiky a dehumanizácia protivníkov trvalo stúpa. To všetko sa odráža v praktickom živote spoločnosti.
Dokumentujú to okrem iného i voličské preferencie strán a dôveryhodnosť politikov. Občania akoby nevnímali realitu a absolútnu nepripravenosť opozície na prípadné vládnutie. Zdá sa, že voliči strácajú súdnosť a pamäť, zabúdajú na naše hodnoty, na morálku a na triezvy, ak chcete, sedliacky rozum. Sú naivní a dôverčiví, sú ochotní veriť nesplniteľným sľubom a tým lídrom strán, čo ich už raz či dokonca viackrát sklamali. Politika sa už nerobí medzi ľuďmi a s ľuďmi, presunula sa do virtuálneho priestoru. Prispieva k tomu aj nadužívanie sociálnych sietí, protivládne aktivity politických mimovládok a mainstreamových médií.
Morálny úpadok strán a ich voličov sa prejavuje aj v preferenciách
Katastrofálnu úroveň politického vedomia spoločnosti odzrkadľujú aj prieskumy preferencií. Je priam šokujúce, ak voličom stačia štvavé, často vulgárne a primitívne útoky na vládu a osobitne na Roberta Fica bez toho, aby opozičné strany niečo pozitívne navrhovali. Stačí, ak organizujú nenávistné protivládne demonštrácie, nátlakové akcie, ak vyťahujú kauzy vládnych strán bez dôkazov a opozícia sa vyhrieva na výslní preferencií. Napriek tomu, že PS nie je riešením problémov Slovenska, je už dlhšie na vrchole rebríčka popularity u značnej časti verejnosti. Potvrdila to agentúra Ipsos a naposledy i NMS Market, keď PS namerali 22,6 percenta. To by sa ešte dalo pochopiť. Nepochopiteľné je však postavenie hnutia Slovensko – OĽaNO na štvrtom mieste so 7,6 a SaS so 6,3, ako i Demokratov s 5,9 percentami. Pritom ide o strany, ktoré v rokoch 2020 až 2023 takmer rozvrátili Slovensko, neskutočne ho zadlžili a v neposlednom rade obmedzovali slobodu a demokraciu občanov. Nezvládli Covid-19, nútili občanov k očkovaniu, prenasledovali antivaxerov a podporovali vojnu na Ukrajine neoprávnenými dodávkami zbraní, od protileteckej ochrany S-300 cez Migy 29 až po delostrelecké náboje a ďalšie zbraňové systémy. Napriek tomu by ich značná časť bezprizorných občanov volila a i dnes im dáva svoje preferenčné hlasy. Tieto opozičné strany preskočila okrem Smeru SSD len tretia, zatiaľ mimoparlamentná Republika s takmer 12 percentami.
Strany SaS, KDH, Demokrati sa pohybujú okolo päťpercentnej hranice zvoliteľnosti do parlamentu a blíži sa k nim i Hlas SD, pričom, ak sa nestane zázrak, tak SNS zostane hlboko pod hladinou nielen piatich, ale i troch percent.
Pravda, prieskumom nemožno úplne veriť, sú často manipulované a percentá v nich neraz kupované; napriek tomu sú trendy i pri štatistickej odchýlke pomerne jednoznačné.
Rozum zostáva stáť nad podporou opozičných strán, ktoré vedú plagiátori, psychopati, rýchlokvasení nedovzdelanci či kaviarenskí hochštapleri. Pritom sú to vo väčšine prípadov politici, ktorí už v minulosti sklamali, ktorí nehľadajú riešenia problémov a ktorých jediným cieľom je dostať sa k moci.
Jedinou stranou koalície, ktorá výraznejšie nestráca, je Smer SSD. Ten, aj pri miernom poklese preferencií, si drží druhú priečku a pohybuje sa okolo 18 percent. Oproti voľbám mu časť voličov odišla k Republike, prípadne sa zaradila medzi nevoličov. Naopak, Smer mierne získava nespokojných voličov SNS a čiastočne i Hlasu SD.
Dve koaličné strany prudko padajú ku dnu zásluhou svojej neschopnosti viesť dialóg s občanmi a nastoľovať témy, ktoré by voličov zaujímali. Hlas SD stratil od volieb takmer 2/3 voličov a v súčasnosti je pod hranicou 8 percent, pričom mu naposledy agentúra NMS namerala 6,5 percenta. Je to dôsledok amaterizmu vedenia strany, vrátane jej predsedu Matúša Šutaja Eštoka. Chcelo by to jeho výmenu, no niet za koho. V Hlase SD, tak ako i v iných stranách, niet líderských osobností. K personálnej vyprázdnenosti sa pridáva neschopnosť ísť po ťažiskových problémoch spoločnosti a absencia lojálnych a odborne pripravených poslancov Hlasu SD.
Ešte horšie je na tom SNS, ktorá sa pohybuje okolo 3-4 percent, ale dva ostatné prieskumy jej namerali len 2,2 percenta. SNS má reálne rozpadnutý poslanecký klub bez výraznejších osobností. Andrej Danko, hoci je už zopár rokov v politike, je príkladom politickej nevyzretosti a neschopnosti viesť stranu. Tvári sa, akoby bol najmúdrejší medzi múdrymi, radí prezidentovi, Hlasu SD a dokonca i Smeru SSD. Dookola opakuje svoju mantru: „Keby som ja mal tú moc, keby ľudia vedeli, čo pre nich robím, keby ma volili, tak by to vyzeralo inak.“ On vie, čo majú všetci robiť, len nevie, čo má sám robiť s vlastnou SNS.
Úpadok koalície je, okrem iného, dôsledkom trvalého vzájomného vydierania a sústavných hádok koaličných strán, slabej morálky i lojality ich poslancov a chaosu v politike, ktorý trvá od predčasných volieb 2023. Koalícia neplní predvolebné sľuby, pokiaľ ide o upokojenie spoločnosti, o vysporiadanie sa s konaním Matovičovo-Hegerovej vlády a najmä naštartovaním ekonomiky. To všetko občanov unavuje a demotivuje v snahách politicky sa angažovať. Bežní ľudia rezignovali na politiku, oprávnene neveria nikomu a ničomu, a tým sa z mnohých stávajú nevoliči.
Popri preferenciách strán je najohrozujúcejším faktorom najbližších parlamentných volieb rast nedôvery, frustrácie a skepsy voličov. Najnovšie by k volebným urnám išlo len 60 percent oprávnených voličov a do riadnych volieb, ak budú v roku 2027, sa to bude pravdepodobne ešte zhoršovať.
Dôveryhodnosť politikov odráža úroveň voličov
Agentúra Focus sa v novembri venovala prieskumu dôveryhodnosti či nedôvery politických lídrov. Odhliadnuc od prvého miesta, na ktorom je prezident Peter Pellegrini so 40-percentnou dôverou respondentov, čo je do istej miery prirodzené, je to ďalší príklad naivity voličov. Inak by nemohol byť na druhom mieste progresívny demagóg Michal Šimečka s 30 a arogantný plagiátor Branislav Gröhling s 29 percentami.
Až na štvrtom mieste je predseda vlády Robert Fico (na ktorého poľuje celá opozícia a nepomáhajú mu ani strany Hlas SD a SNS) s 27 percentami. Popri ňom je tam i Milan Uhrík, ktorý ani nie je na Slovensku, keďže pôsobí v Európskom parlamente. Až za nimi je politicky slabučký Matúš Šutaj Eštok s 25 percentami. Dokonca aj vojnový štváč Jaroslav Naď sa dostal s 23 percentami na šieste miesto dôveryhodnosti a preskočil vajatajúceho Milana Majerského s 22 percentami.
V otázke nedôveryhodnosti dlhodobo kraľuje Igor Matovič plece pri pleci s Andrejom Dankom so 77-percentnou nedôverou občanov. Napriek tomu je šokujúce, že Slovensko (OĽaNO) je v prvej päťke preferencií a SNS na úplnom konci.
O čo ide opozičným politikom?
V politike sa osvedčila ostrá rétorika, expresívne výrazy, útoky na vládu a na Roberta Fica. Politici sa tiež vyhraňujú vo vzťahu k zbrojeniu a stovkám miliárd na podporu vojny na Ukrajine. Najnovším hitom opozície sú výhrady k 13. dôchodkom, ktoré by najradšej zrušili, či k malej adresnosti energetickej pomoci občanom. Sú tu snahy dehonestovať dôchodcov ako skupinu ekonomicky neaktívnych ľudí, ktorí už nič do spoločnej kasy neprinášajú, len oberajú mladých o ich väčšie benefity. Problémy občanov sú tak pre opozíciu spravidla v úzadí a niekedy až na poslednom mieste.
Na pozadí boja o moc prebieha zápas o mladú generáciu a vyvolávanie medzigeneračného konfliktu. Tu opozícia, osobitne PS, SaS a Demokrati, zneužíva a manipuluje mládež a stavia ju proti staršej generácii, a to znevažovaním seniorov. Objavujú sa návrhy, aby sa znížil vek od ktorého môže občan voliť, na 16 rokov, inak, obrazne povedané, aby mohla voliť „kriedová“, ľahko ovplyvniteľná mládež. Protipólom sú zatiaľ len výkriky o odobratí volebného práva generácii 65+, ktorá je vraj senilná a nemá čo hovoriť do budúcnosti našej krajiny. Tieto návrhy sú, samozrejme, nezmyselné a nepriechodné, hovoria však veľa o myšlienkových pochodoch súčasnej opozície.
Zdá sa, akoby koalícia smerovala k sebazničeniu
O stave spoločnosti rozhoduje v danom čase koalícia, ktorá je pri moci. Tá súčasná sa vybíja v ideologickýchvojnách s progresivizmom a liberalizmom, nekriticky podporuje kresťanstvo a nastoľuje zástupné, pre občana nepodstatné témy. Dôsledkom napätia a vzájomného vydierania koaličných strán je najnovšie rokovanie o návrhu zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý bol síce schválený, no Národná rada SR s ním neplodnou diskusiou, a to ešte v skrátenom legislatívnom konaní, „zabila“ viac ako dva týždne. Pritom dôležité sociálne, ekonomické zákony a zákony súvisiace s Plánom obnovy stáli. Za porušovaním rokovacieho poriadku a totálnym úpadkom politickej kultúry je spravidla opozícia. Žiaľ, k anarchii v Národnej rade SR čoraz viac prispievajú i koaličné strany, ktoré sa vzájomne napádajú, blokujú a nevedia sa zhodnúť ani na základných obsahových otázkach a jednotnom postupe v parlamente. Treba otvorene povedať, že koalícia bezprecedentne porušuje rokovací poriadok a parlamentnú demokraciu, pokiaľ ide o rok trvajúce odvolávanie ministrov, ako i spôsob rokovania Národnej rady SR. Ak sa koalícia nespamätá, môže v pomerne krátkom čase skončiť…
Treba si konečne priznať, že koalícia je v hlbokej kríze a je zlepencom nesúrodých, vzájomne sa vydierajúcich strán a záujmových skupín. Jednotný postup a ťah na bránu v koalícii neexistuje. To je holá, i keď krutá realita.
Áno, vláde prechádzajú zákony v parlamente, ale vždy po dlhých naťahovačkách a s odretými ušami. Robert Fico už nemá hlasy koaličných poslancov pod kontrolou a pri každom zákone sa hľadá väčšina 78 či 79 hlasov. Vnútorné problémy v koalícii premiérovi zaberajú príliš veľa času a napriek jeho štátnickej a politickej vyspelosti mu nezostáva dostatočný priestor na riešenie problémov občanov. Vláda funguje len s maximálnym vypätím a rieši len najpálčivejšie problémy krajiny. V parlamente koalícia predkladá často nedôsledne pripravené zákony, ktoré musí následne novelizovať, dokonca i opakovane, a odkladá z mesiaca na mesiac, resp. až z roka na rok množstvo zákonov a návrhov na odvolanie už siedmich ministrov a vyslovenie nedôvery vláde Roberta Fica. Takto parlamentná demokracia nemôže dlhodobejšie fungovať.
Riešenie krízy v koalícii navrhujú predstavitelia strán s najväčšími problémami. Je to SNS, ktorá je už dávno virtuálne mimo parlamentu a jej predseda Andrej Danko, ktorý vydiera svojich koaličných partnerov a je reálne opozičným hlasom v koalícii, podobne ako Huliak s Migaľom. Šéf poslaneckého klubu Hlasu Róbert Puci v rozhovore pre Štandard hovorí, že je „možno načase spraviť menšiu rekonštrukciu vlády“. Myslí tým vlastných ministrov, alebo naráža na stabilný Smer SSD? To hovorí člen vedenia Hlasu SD, ktorému odišli prakticky už štyria poslanci a ktorého strana sa dostáva k hranici zvoliteľnosti. Problémom koalície je skladba poslancov. To je však dôsledkom toho, že jedinou podmienkou byť na kandidátke, ktorú zostavuje pravdepodobne výlučne predseda tej-ktorej strany (potom formálne potvrdzuje nejaký stranícky orgán), je (často však len domnelá) slepá poslušnosť a lojalita. Žiadna odbornosť, žiadna podpora zdola od tisícov občanov z obcí a miest. Preto nech sa lídri, a jej jedno, akej strany, nesťažujú na odchody z poslaneckých klubov a vystúpenie zo strán, prestupy do iných strán, často s opačnou orientáciou a čoraz väčší počet nezaradených poslancov, ktorí sa tvária ako nezávislí.
Koaličné strany nechápu, že si voličov nezískajú rozdávaním „darčekov“, ekonomických benefitov, ako sú napr. 13. dôchodky, ani Hlasom SD posilňovaných sociálnych programov, ani podporou SNS pre živnostníkov či športu a cestovného ruchu. Nezískajú si ani veriacich voličov, a to ani neustálymi ústupkami náboženským fundamentalistom. Ľudia všetko to pozitívne, čo prináša vláda, považujú na jednej strane za samozrejmosť, na strane druhej rýchle zabúdajú a očakávajú ďalšie a ďalšie sľuby, ďalšie výhody a benefity.
Čo s tým naším politickým marazmom
Značnej časti slovenských voličov už dávnejšie neprekáža bezobsažná politika strán, nehľadia na hodnotovú orientáciu, na obsah, ale na vonkajšiu formu. Stačí im pozlátko a populistické sľuby. Ak však hovorím o voličoch, tak hlavná chyba nie je v nich, ale v politikoch, ktorí ich zavádzajú, klamú a preťahujú im popod fúzy medové motúzy.
Problémom Slovenska je naša neschopnosť vnímať realitu, preto ak bude pokračovať trend naivity voličov a tí budú voliť deštrukčné, bezhodnotové strany, strany bez reálneho programu, budeme spoločne kráčať ku sebazničeniu. Zachrániť nás môže len pozitívna občianska angažovanosť. Tak dúfajme, že sa jej v roku 2027 dočkáme.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
6 Odpovedí
Treba vymenit Ministra Skolstva a to hned.
Kráľovstvo krivých zrkadiel je nielen navonok ale tak to je aj do vnútra politických strán. Čo je vo vnútri to už je aj navonok. V SMERe, HLASe a SNS dlhodobo veľa rokov nefungujú odborné kluby (ktoré kedysi boli podľa vzoru HZDS) a niet teda vnútornej platformy strany, kde by sa dostali šancu prejaviť a kde by sa kreovali vhodní odborníci do funkcií vo vládnom sektore . A to je zas kauzálny následok toho, že sa úzko účelovo preferovalo, že do vedenia exekutívy štátu a do parlamentu sa podosadzujú kamaráti a dobrí známi „sponzorov“ politických strán, čiže kádre, ktoré neprešli prirodzeným selektívnym sitom odborných klubov. Potom všelijakí huliaci, šalitrošovia, migaľovia sa stávajú za prekvapivých a prapodivných okolností a pofidérnych praktík ministrami a štátnymi tajomníkmi – no a podľa toho aj to vládnutie vyzerá ako rozheganý voz. Nová kvalifikácia na ministra a štátneho tajomníka je politický vydierač. tak to vyzerá zvonku, z pohľadu verejnosti. Zvnútra politických strán je to možno boj o pozície, ktoré dokážu efektívne vrátiť(zarobiť) vložené peniaze ako investície do politiky. To ale nahlas nikto nepovie, dá sa to len prečítať medzi riadkami.
— druhá časť —
A popri tom všetky tie manévre a metamorfózy okolo Trestného zákona. To nepridáva na dôveryhodnosti. O konsolidácii sa hovorilo veľa, ale furt nie dosť jasne sa vysvetlilo verejnosti, že sa zachraňujeme od najhoršieho, od Gréckej cesty, a v hodine tesne pred 12-tou, a elegantná, bezbolestná a nekonfliktná konsolidácia neexistuje, a teraz musí celá spoločnosť zaplatiť za éru naivného prostoduchého vládnutia v Matovičovom štýle. A keď si mladšie generácie voličov nevedia uvedomiť a rozlíšiť, kto koľko poškodzuje verejné financie (jední sofistikovane parazitujú a kradnú, a druhí zase používajú cudzie rozumy, takže praktický výsledok je ešte horší než domáca rozkrádačka), tak sa v ďalších voľbách dožijeme ešte väčšieho cirkusu a väčších cirkusantov. Výsledok bude ale také zadĺžovanie krajiny, že sa bude robiť len na úroky. No a to už donúti väčšinu občanov pochopiť, že politika nie je voľné a neškodné cirkusové predstavenia, zábavná šou, ale v politike ide vždy o peniaze.
— tretia časť —
Slovensko čaká buď prepad do celospoločenského chaosu a bezmyšlienkovitej a insitnej zvady (čo sa už začína pomaly diať) alebo „Nová spoločenská zmluva“, podstatou a obsahom ktorej bude nový celospoločenský úzus, že sa už prestane (lebo sa už musí prestať) parazitovať a kradnúť z verejných zdrojov, t. j. zo štátneho rozpočtu a zo štátneho majetku. K tomu treba uspôsobiť zákony a štátny aparát. A to je úlohou všetkých politických strán a politických aktivistov, aby sa zamerali na túto kardiálnu úlohu ako preliečiť totálne upadajúceho chorého pacienta. Mnohí sa zhodujú, že je to potrebná vec, ale niektorí z nich tiež hovoria, že je to neriešiteľná úloha. Prečo? Lebo ľudia, ktorí (už) za veľa rokov obsadili politiku, túto politiku fakticky kolonizujú a nedopustia zmeny. Život si však tie zmeny vynúti.
— štvrtá časť —
Dosť podobné to bolo aj v r. 1989. Staré kádre KSČ nedopustili, aby včas povolili (reformné) zmeny – slobodu slova a vierovyznania, slobodu pohybu a slobodu (malého) podnikania. Zakopali sa tak silno ako to len šlo – až to celé prasklo vo švíkoch v Novembri 1989. Dnes je to v niektorých ohľadoch podobné. Krajina potrebuje zmeny. Ale nemá ich kto ponúknuť. Koalícia sa zaoberá zachraňovaním jej niektorých sponzorov od trestných stíhaní (preto od nástupu vládnutia tie manévre a zmeny okolo Trestného zákona), a nové kádre v politike sa udomácňujú, tiež chcú niečo zarobiť a nikto nemá čas a voľnú duševnú kapacitu na pochopenie, že krajina potrebuje zmenu. Opozícia síce zmenu chce, ale nie je jasné akú ? len zhodiť súčasnú vládu a vládnu koalíciu, to ešte nie je „štátnicky program“. To je len na úrovni prostej ultimatívnej rivality – ich preč a nás dajte (znova) vládnuť (!). Ale to je na získanie celospoločenskej podpory väčšiny občanov (voličov) málo. Treba dať tomu viac.
— piata časť —
Avšak aj koalícia môže prekvapiť a predbehnúť živelný vývoj k bodu zvratu, že sa (nesebecky) pustí do „očisty“ politiky. Treba urobiť verejné gesto, dať hrubú čiaru za minulosťou a prejsť na korektné riadenie štátu podľa zákonov (ako znejú a aký je zmysel a význam) podľa autentických potrieb a záujmov krajiny. Treba sa dištancovať od 35 rokov zavedenej skrytej privatizačnej praxe diskrétne si prilepšovať na štátnych zdrojoch a na štátnom majetku. Tomu, takému pokračovaniu privatizácie zo spoločného majetku, treba urobiť koniec. Peniaze chýbajú na cestách, mostoch, železniciach, v poľnohospodárstve, potravinárstve, zdravotníctve, školstve, v sociálnej oblasti, a všade kde sa pozrieme. Jasné, ako inak a aký iný výsledok mal byť, keď sa 35 rokov privatizačne rozoberalo a parazitovalo. Ekonomika nepustí. Keď odčerpávate spoločenské zdroje a prelievate ich časť do osobného súkromia na zvýšenia svojho osobného a rodinného životného štandardu, tak krajina (spoločnosť) chudobnie a chradne. Premiér Róbert Fico to iste dobre vie (chápe), otázkou je či tento dlhodobý vnútorný trend v slovenskej politike dokáže a chce zmeniť, či by mal na to dostatok podpory u vlastných a u koaličných partnerov, alebo je duševne zmierený s tým, že keď sa to rozsype (ako komunistom rok 1989), tak on nebude tým (jediným) obetujúcim sa hrdinom a zachráncom situácie a zvolí cestu v kľude cestu odchodu do politickej penzie (podobne ako to urobil svojho času Vladimír Mečiar) – a nech sa toho, čo sa navarilo, dostane všetkým svojím i koaličným.