Slovensko sa tvári ako sekulárny štát, ktorý sa v zmysle Ústavy SR „neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ pri súčasnom zaručení úplnej náboženskej slobody veriacich. Pokiaľ druhá časť je naplnená do dôsledkov, prvá sa zásadným spôsobom a trvale porušuje, a to zasahovaním klerikálov v politických stranách a cirkví do chodu štátu. Náboženskí fundamentalisti si užívajú, a preto si možno položiť otázku, dokedy budeme trpieť flagrantné porušovanie nášho základného zákona, Ústavy SR?
Vzťahom cirkví a štátu som sa opakovane v Slove zaoberal v príspevkoch Peripetie odluky cirkvi od štátu (1. časť, 2. časť), Otázniky, ktoré vyvoláva návšteva pápeža Františka a Smeruje Slovensko ku klerikálnemu štátu?! Po voľbách v roku 2020 i v roku 2023 sme v novej situácii, keď klerikáli znovu a znovu „vystrkujú rožky“ a politici na to nereagujú. Preto treba o tomto probléme otvorene hovoriť. Často sa vyťahuje a oslavuje politický a ekonomický prevrat z novembra 1989, ktorého 35. výročie sme si nedávno pripomenuli, ale zabúda sa na jeho nenaplnené sľuby; medzi inými – nevstúpime do žiadneho vojenského paktu a vyvinieme snahu o odluku cirkví od štátu.
Pokiaľ ide o tému odluky, na Slovensku je hrobové ticho a nevidieť ani len svetielko na konci tunela. Uvedomujem si, že táto téma je veľmi citlivá a rozdeľuje spoločnosť na dva tábory. Zároveň je pri našich celospoločenských vážnych problémoch otázne, do akej miery odluka cirkví od štátu trápi občanov a s akou naliehavosťou ju treba riešiť. Skôr či neskôr sa však s cirkvami budeme musieť vysporiadať.
Pri moci sú sociálno-demokratické strany, ktoré túto tému paradoxne obchádzajú. Prirodzene tu nechcú mať kultúrne vojny, boja sa reakcie voličov a jej riešenie – ba čo i len otvorenie diskusie o financovaní cirkví – donekonečna odkladajú. Pravda, máme iné problémy ako sú verejné financie, kolabujúce zdravotníctvo, klesajúca úroveň školstva, či vojna na Ukrajine, a teraz i vážna kríza v koalícii. Problémy vždy boli aj budú, kedy teda bude ten správny čas? Čakajú azda vládni sociálni demokrati, že to za nich vyriešia progresívci alebo liberáli? A nie je to hanba?
Malý návrat do nedávnej hanebnej minulosti
Do slovenskej politiky sa dostáva najmä od roku 2020 čoraz viac neoľudákov, klerikálov a náboženských fanatikov. Najviac ich bolo počas Matovičovo-Hegerovej vlády, kde vynikal predseda vlády, tváriaci sa ako „spasiteľ“ Igor Matovič, ktorého neskôr nahradil Eduard Heger, ktorý bol dokonca kazateľom. Boli tam však i bývalí ministri zdravotníctva Marek Krajčí, sociálnych vecí Milan Krajniak, či školstva Ján Horecký. V parlamente to bol jeho predseda a zároveň multiotecko Boris Kollár, náboženská fanatička Anna Záborská a mnohí ďalší. Došlo tak k stavu, keď na Slovensku náboženskí fundamentalisti riadili štát.
Typickým príkladom tej doby boli výroky bývalého ministra zdravotníctva Krajčího ako „Satan ako „Satan chce mať moc“, a preto riešením podľa neho je, aby „božie deti prevzali zodpovednosť za krajinu“. Práve on opakovane vyhlásil križiacku vojnu všetkým, nielen neveriacim, ale i nekresťanom. Krajčí namiesto riešenia problémov v zdravotníctve sa podľa jeho slov zaň modlí a prosí boha o zmiernenie koronakrízy. Odvolával ľudí z funkcií a vyberal na ich miesta tých, čo sú, ako sám hovorí, „osvietení duchom svätým“. Nuž, a tak potom to naše zdravotníctvo aj vyzeralo.
Aby som neboli len kritický, tak v minulej vláde uvažovala SaS o preskúmaní Vatikánskej zmluvy Ústavným súdom SR. V roku 2022 chcela tiež problematiku nevýhodnej Vatikánskej zmluvy, odluky cirkvi od štátu a reformu financovania cirkví otvoriť v parlamente. Ako sa dalo čakať, Matovičovi, Hegerovi i Kollárovi kresťanskí fundamentalisti tento návrh hneď v zárodku zablokovali a doteraz sa k tomu nik nevracia.
Obrovské majetky cirkví a ich financovanie štátom
Počet veriacich, hlásiacich sa k niektorej cirkvi, postupne klesá, ich financovanie štátom sa však zvyšuje. Čoraz viac občanov odmieta finančne prispievať cirkvám cez svoje dane a prikláňa sa k modelu daňových asignácií, čo znamená financovanie jednotlivých cirkví len cez dane veriacich. Napriek tomu sme pri riešení tohto problému opatrní a bojazliví. Ak sa pritom pozrieme do okolitých, zväčša katolíckych štátov, tak tam problém s financovaním cirkví úspešne riešia. V nepopierateľne katolíckejšom Poľsku sa nebáli v roku 2014 prijať zákon, podľa ktorého si veriaci svoju cirkev financujú sami. Poľská vláda dokázala to, čo je na Slovensku utópiou, a to odstrihnúť cirkev od štátneho rozpočtu zavedením asignačnej cirkevnej dane.
Viac či menej podobne to riešia i ďalšie vyspelé demokracie EÚ, napr. Francúzsko, Taliansko, Írsko, Rakúsko, Nemecko, i ďalšie katolícky silné štáty, Španielsko a Portugalsko. Ako vidieť, v mnohých štátoch to bez problémov funguje, to len my sme pápežskejší ako pápež a neberieme si príklad z vyspelejších demokracií.
Za posledných vyše 15 rokov sa posilnila predstava, že cirkvi a náboženské spoločnosti by mali žiť iba z vlastných majetkov a z ich výnosov, milodarov, kostolných zbierok či poplatkov za krsty, sobáše a pohreby.
Miliardové majetky cirkví nemožno presne vyčísliť, vie sa však, že na Slovensku vlastnia okolo 10-tisíc nehnuteľností (sakrálne stavby a iné kultúrne pamiatky) a približne 120-tisíc hektárov ornej a lesnej pôdy. Tri najväčšie cirkvi disponujú majetkom okolo 800 miliónov eur.
Počet veriacich postupne z roka na rok klesá, no paradoxne, výška štátnych dotácií rastie. Katolícka cirkev žije v blahobyte, evanjelická prežíva a malé cirkvi živoria a sú v úpadku. Jedným z hlavných dôvodov, ktoré vedú občanov k názoru o samofinancovaní, sú obrovské majetky cirkví získané v dvoch kolách reštitúcií po roku 1989.
Štát prostredníctvom štátneho rozpočtu dotuje registrované cirkvi napriek ich bohatstvu stále štedrejšie. Kým v roku 2023 to bolo viac ako 57 milióna eur, v 2024 už 62 a v roku 2025 to má vzrásť v zmysle zákona, ktorý je teraz v parlamente, na 67 miliónov a v roku 2026 až na 72 miliónov eur! To znamená nárast za tri roky o 15 miliónov eur! Tieto financie idú prevažne na platy duchovných, ktorých tak financujú všetci občania bez rozdielu, či sú, alebo nie sú veriaci.
Najbohatšia, Rímskokatolícka cirkev na Slovensku, má majetok v hodnote okolo 660 miliónov eur s ročným výnosom 80 miliónov eur. To by hádam mohlo stačiť na jej samofinancovanie.
Na Slovensku sa pri financovaní cirkvi stále zohľadňuje názor náboženských fundamentalistov a nerešpektujú sa oprávnené požiadavky takmer tretiny neveriacich a ateistov. Tí sú nútení financovať duchovnú činnosť, ktorá je v rozpore s ich svetonázorom.
V súčasnosti pri nutnosti konsolidácie verejných financií je na stole i otázka, či máme financovať cirkvi, alebo i politické mimovládky, ale občania si majú uťahovať opasky.
Problematická Vatikánska zmluva
Reálne riešenie odluky cirkvi od štátu v značnej miere blokuje Vatikánska zmluva, presnejšie Základná zmluva medzi SR a Svätou stolicu. Presadila ju prvá vláda Mikuláša Dzurindu vďaka iniciatíve KDH. Táto zmluva obmedzuje suverenitu Slovenskej republiky najmä v prijímaní zákonov, ktoré akýmkoľvek spôsobom súvisia s cirkvami a náboženstvom, čoho typickým príkladom je najmä oblasť školstva a zdravotníctva.
Odtrhnúť financovanie cirkví od štátneho rozpočtu nie je celkom možné, keďže nám v tom bráni Vatikánska zmluva, ktorá je vraj nevypovedateľná. Žiaľ, či je to aj právne nepriestrelné, tak tým sa nik nezaoberá. Bolo by však potrebné expertne to posúdiť Ústavným súdom SR a aspoň vyvinúť snahu o obmedzenie vplyvu Vatikánskej zmluvy na náš právny systém a našu spoločnosť.
Čo o vzťahu občanov k cirkvám hovoria prieskumy
V posledných rokoch sa uskutočnilo viacero prieskumov na tému odluky cirkvi od štátu, vzťahu občanov k cirkvám a ich financovaniu. Môžeme ich vnímať rôznym spôsobom, no nájdeme v nich základné trendy vývoja v spoločnosti. Ten najpodstatnejší je, že rastie podiel obyvateľov, ktorí chcú úplnú, alebo aspoň finančnú odluku cirkví od štátu.
Jeden z významnejších prieskumov uskutočnila agentúra NMS Market pred predčasnými voľbami 2023, keď za odluku cirkví od štátu, myslelo sa tým finančnú, bolo až 61 percent respondentov a za ponechanie súčasného modelu financovania cirkví 19 percent opýtaných. Za odluku cirkví je najviac respondentov v Bratislavskom kraji, až 70 percent, v Banskobystrickom kraji takmer 65 percent opýtaných a najmenej, ako sa dalo očakávať, na východe Slovenska.
K tejto téme bola i anketa Pravdy, do ktorej sa zapojilo viac ako 42-tisíc hlasujúcich, ktorí si ukončenie financovania cirkví štátom, to jest všetkými občanmi, prialo takmer 60 percent opýtaných.
Najnovší je reprezentatívny výskum Generácie a viera 2024, ktorý pre SAV a Univerzitu Komenského realizovala agentúra Focus v apríli 2024. Výskum konštatuje, že aktuálne sa 70 percent respondentov v prieskume považuje za veriacich, a to aj tých pasívnych, čo nepraktizujú vieru, len sa tak cítia. Za neveriacich sa označilo 21 percent opýtaných a za presvedčených ateistov 6,4 percenta. Najviac, až 3,6 milióna veriacich, sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi a k evanjelickej cirkvi 316-tisíc. K ďalším cirkvám z 18 pôsobiacich na Slovensku sa však hlási výrazne menej občanov.
Ak hovoríme o dlhodobých trendoch, tak výrazne vzrástol počet ľudí, ktorí sú za úplnú odluku cirkví od štátu. Tí tvoria viac ako 42 percent opýtaných, kým v roku 2014 to bolo len 31 percent, čo je viac ako 10-percentný nárast. Medzi rokmi 2014 až 2024 došlo k výraznému nárastu podielu tých, pre ktorých je najlepším modelom vzťahu štátu a cirkví úplná odluka.
Súčasné snahy o klerikalizáciu spoločnosti
Pokiaľ ide o zastúpenie neoľudákov a náboženských fundamentalistov v parlamente a vo vláde, tak dnes je to rovnako zlé, ak nie ešte horšie, ako za Hegera. V parlamente vedie jeho podpredseda a predseda SNS Andrej Danko a s ním dnes extrémne problémový Rudolf Huliak z Národnej koalície, a stále tam prežíva i Anna Záborská, Richard Vašečka či Marek Krajčí. Vo vláde je to Tomáš Taraba zo strany Život – NS a osobitne fanatickí fundamentalisti, štátni tajomníci Štefan a Filip Kuffovci.
Predseda potápajúcej sa SNS Andrej Danko opakovane hovorí o súčasnej vláde Róberta Fica ako o národnej a kresťanskej, pričom vláda má takýto charakter ani nie z jednej pätiny. Vláda je z viac ako troch štvrtín sociálno-demokratická, pravda, neraz v rozpore so svojím ideologickým základom nadbieha v záujme popularity u voličov cirkvám, najmä tej katolíckej.
Možno pripomenúť, že Andrej Danko, tváriaci sa ako veľký kresťan, ponúkal pred voľbami 2023 spoluprácu a spojenectvo KSS, čo zablokoval Taraba, i Socialistom.sk, ktorí ho odmietli. Očividne mu bolo jedno, s kým spolupracuje, chce sa len za každých okolností dostať do Národnej rady SR a potom do vlády. Preto sú mu teraz dobrí aj sociálni demokrati a Fico, ktorému sa chce zavďačiť a vychvaľuje ho do nebies.
Práve Danko mal na svojej kandidátke katolíckych fundamentalistov ako je Huliak s jeho skupinkou, o niečo miernejší Taraba s jeho stranou Život – NS, štátnych tajomníkov Kuffovcov, ktorí sú katolícki fanatici.
Predseda KDH Milan Majerský, o ktorom som si myslel, že je síce farizej, ale triezvo uvažujúci človek, hovoril v relácii TA3 V politike o konzervatívnom, kresťanskom a pravicovom Slovensku, čo v súčasnosti už nie je realitou. On, veľký kresťan, chce zjednotiť národné, kresťanské a konzervatívne strany a dokonca má ambíciu zostavovať takúto vládu, k čomu vyzval aj Andreja Danka. Majerský len potvrdil svoje odtrhnutie od reality – veď KDH je len mierne nad hranicou zvoliteľnosti so šiestimi-siedmimi percentami podpory. Mimo parlamentu by zostala národná, konzervatívno-kresťanská strana SNS a Slovensko (OĽaNO) podobného charakteru s približne štyrmi percentami. Ďalšie národné kresťanské ministrany majú marginálny charakter, keď Huliakova Národná koalícia, Tarabov Život – NS, Záborskej Kresťanská únia nedosahujú ani dve percentá preferencií.
KDH v spojení so všetkými jej podobnými stranami by vo voľbách nedosiahlo viac ako 10 percent, jej prípadní súputníci by zostali mimo parlamentu, a tak by KDH zostalo spojenectvo a spolupráca len s Republikou, ktorá má fašistický nádych.
Zdá sa, že v opozícii nevie počítať nielen Remišová, ale ani Majerský, ktorý nevidí realitu v podobe 22-percentných strán Smeru SSD a PS, ako i 14-percentného Hlasu SD a strany SaS pohybujúcej sa na úrovni sedem percentného KDH.
V Národnej rade SR pokračujú i snahy katolíckej fanatičky Anny Záborskej o obmedzenie práv žien a sprísnenie či dokonca zákaz interrupcií, ktoré na Slovensku nie sú problémom. V rokoch 2020 až 2023 predložila šesť takýchto návrhov a hoci jej v parlamente neprešli, otravuje s nimi politické ovzdušie i teraz.
Záverom
Najvyšší ústavní činitelia a väčšina lídrov strán si uvedomujú, že potrebujú hlasy veriacich voličov, a tak nekriticky nadbiehajú cirkvám, osobitne tej katolíckej, pričom porušujú Ústavu a zákony SR.
Na odluku cirkví od štátu zatiaľ chýba politická vôľa. Nemá podporu politických strán ani katolíckej a evanjelickej cirkvi. Napriek tomu je potrebné začať o tejto téme širokú diskusiu, ktorá by mala viesť k návrhu jej riešenia.
SÚVISIACE:
Roman Hradecký: Ďalšie kabinetne dohodnuté zvyšovanie štátneho príspevku pre cirkev
2 Responses
„Najbohatšia, Rímskokatolícka cirkev na Slovensku, má majetok v hodnote okolo 660 miliónov eur s ročným výnosom 80 miliónov eur. To by hádam mohlo stačiť na jej samofinancovanie.“
K tomu trochu polemiky nezaškodí. Ono to je všetko zložitejšie a aj komplexnejšie. K Výnosom prislúchajú ešte nejaké Náklady a ak je rozdiel kladný, objaví sa zisk. Ale zisk je (vlastným) zdrojom pre akumuláciu Investícií. A RKC ale j iné „tradičné“ cirkvi majú aj nejaký historický majetok stavby a pozemky. Ale o tie s treba starať a aj ich „obhospodarovať“. To vyžaduje aj investičné náklady na opravy stavieb. Oprava kostolov, kláštorov, kúrií alebo mestských domov je finančne náročná záležitosť. Všetko to je súčasťou aj kultúrno-historického dedičstva krajiny. V niektorých budovách sa sa prevádzkujú hospice (ako dôchodcovské zariadenia). Isteže primárne sú určené pre kňazov a sestry na dôchodku, ale prax je aj taká, že ak zostáva voľná kapacita, tak sa prijímajú aj iný dôchodcovia (t. j. občania). Plní sa teda aj určitá verejná spoločensky pozitívna funkcia cirkevných majetkov. Je však namieste, aby väčšinovým konsenzom sa (demokraticky) rozhodovalo, či a koľko je možné vyčleňovať na podporu náboženských cirkví. Určitá finančná podpora štátu by však mala byť aspoň (minimálne) berúc ohľad na určité kultúrno-historické dedičstvo a na podporu správu a udržiavanie historických pamiatok. Nemali by sme vec posudzovať subtílne len cez prizmu ideológie alebo politiky. Ide aj o určitý morálno- axiologický odkaz a určitý (pozitívny) vplyv aj na mládež. Súbor 10 Božích prikázaní je určitý historický a tradicionalizačný morálno-hodnotový , sociálne cennostný odkaz, ktorý je lepšie, keď je (existuje) v povedomý generácií než keby mal byť vytlačený na okraj spoločnosti, ktorá pod vplyvom ultra-modernistickej doby má veľký problém s morálkou a životnými hodnotami (ich deficitom, ba až rozpadom). To predsa vidíme, že sa deje (odohráva) denno-denne pred našimi očami. Len sekulárny ateizmus nie je adekvátnou náhradou. To už tiež história ukázala.
Reagujem na komentár pána Vlada Spišského. Z viacerými vysvetleniami, či doplneniami pokiaľ ide o majetok cirkví a stým súvisiace otázky možno v princípe súhlasiť. Chcelo by to však samostatnú ekonomickú analýzu a vysvetlenie vzťahu výšky majetku k výnosom, nákladom a zisku.
Pravda, mojím primárnym cieľom nebol ekonomický rozbor hospodárenia cirkví, ale politická otázka odluky cirkvi od štátu a zúžene i finančná odluka s ktorou súhlasí nadpolovičná väčšina občanov, ktorí sa k tejto téme vyjadrili. O financiách cirkvi píše vo svojom príspevku v Slove podrobnejšie Roman Hradecký.
Viacerí pravicoví ekonómovia hovoria o štáte, ako o zlom vlastníkovi neschopnom efektívne riadiť podniky. Možno o tom polemizovať, ale čo je jednoznačné je to, že to do dôsledkov platí o cirkvi. Tá objektívne nemá odborníkov, ekonómov a so svojím majetkom nakladá neefektívne. Práve to dokazuje neraz nízke zhodnotenie majetku a zanedbateľné zisky. Neschopnosť najmä cirkví celkom iste nemá sanovať štát a nemajú to platiť občania zo svojich daní. Cirkev má okrem majetku aj iné nemalé prijmi, ktoré môže využiť na samofinancovanie. Pokiaľ ide o historické kultúrne pamiatky, tak o tie sa tak či tak, viac či menej dobre stará štát.
V ďalšej časti sa pán Spišský dotýka vplyvu cirkvi na morálku mladých. Hovorí, netreba cirkev „posudzovať subtílne len cez prizmu ideológie alebo politiky“, no následne tak robí on sám, keď uvádza „Len sekulárny ateizmus nie je adekvátnou náhradou“, mysliac tým cirkvi.
Preto s ním v tomto nemôžem súhlasiť. V kapitalistickom spoločenskom systéme je uznávaná jediná hodnota a to sú peniaze a majetok. Morálka mnohých, nie len mladých ľudí je na úplnom dne a 10 Božích prikázaní má vplyv len na istú, žiaľ menšiu časť mladej generácie. Takže nie moderná doba, ale terajší systém plodí zlo a tomu by mali spoločne zabrániť veriaci i neveriaci. Len tak bude spoločnosť morálne zdravšia.