K 105. výročiu narodenia | 7. 2. 1920 Lednické Rovne – 5. 3. 2001 Bratislava
Dodýchal v samote stupavského domova, ktorý mu bol všeličím iným, len nie domovom. Jeho trpký koniec vo vtedajších nedôstojných priestoroch bol aj vizitkou choroby našej spoločnosti, vizitkou našej ľahostajnosti, sebeckosti, ktorá pred televíznymi kamerami obnažuje falošný úsmev takzvanej charity, velebí znudenú smotánku novodobých bezduchých aristokratov, aby prekryla vlastné svedomie, ktoré odkladá chorých, nevládnych a komerčne či ideologicky nevyužiteľných.
S menom Karola Rosenbauma je spätý celý vývin slovenskej literárnej vedy po r. 1945. Stál totiž pri všetkých významnejších literárnovedných a edičných projektoch, zohral nezanedbateľnú úlohu pri inštitucionálnych premenách v kultúrnom živote Slovenska, množstvo energie vložil do budovania česko-slovenských literárnych a kultúrnych vzťahov. Bol pracovníkom Matice slovenskej, jej dlhoročným funkcionárom, riaditeľom Ústavu slovenskej literatúry SAV, akademikom SAV. Početné funkcionárske aktivity neprekryli však jeho vedeckovýskumnú činnosť, či už ako literárneho historika, germanistu, komparatistu, editora, prekladateľa.
Po založení Slovenskej akadémie vied na základe zákona SNR vznikol r. 1953 Ústav slovenskej literatúry ako vedecké pracovisko základného výskumu. Jeho založenie vychádzalo z tradície Literárnovedného ústavu SAVU (1943 – 1951) a Ústavu dejín slovenskej literatúry SAVU (1951 – 1952). Do novozriadeného ústavu prešlo viacero pracovníkov týchto ústavov i pracovníkov Literárnohistorického odboru MS (I. Kusý, J. V. Ormis, K. Rosenbaum, J. Mišianik, V. Kochol). Prioritnou úlohou ústavu sa stala práca na nových syntetických dejinách slovenskej literatúry, ktoré mali byť postavené na ideovej báze marxizmu-leninizmu. Začiatkom 50. rokov bol výsledkom tohto úsilia projekt Náčrt dejín slovenskej literatúry (vedúci úlohy K. Rosenbaum), ktorý literárnovedná obec prijala so značnými rozpakmi. V r. 1956 preto ústav skoncipoval novú úlohu – pripraviť viaczväzkové Dejiny slovenskej literatúry. Ak je začiatok 50. rokov spätý s postupným opúšťaním moderných teoretických princípov, so stratou scientistických prístupov k textom, so schematizáciou a marxistickým historizmom, určité nesmelé pokusy o zmenu stavu badať už približne od r. 1955. Na II. zjazde čs. spisovateľov najmä J. Mukařovský upozornil na absenciu vedeckého prístupu v literárnej vede i estetike, poukázal na to, že sa literárna veda natoľko sústredila na spoločenské pôsobenie literatúry, že občas zabudla, že má pred sebou umelecký obraz, ktorý „môže pôsobiť na spoločenské dianie práve len prostredníctvom svojej umeleckej špecifickosti“. V týchto intenciách zorganizoval Ústav slovenskej literatúry SAV v januári 1960 konferenciu slovenských literárnych vedcov, ktorá sa primárne venovala koncepčným a metodologickým problémom literárnej histórie. Karol Rosenbaum ako vedúci redaktor Dejín pripomenul potrebu prehodnotenia periodizácie, zdôraznil otázku kontinuity literárneho vývinu. Rosenbaum sa dotkol aj iného problému, a to problému národnej špecifickosti a československého literárneho kontextu. Objavila sa aj myšlienka o potrebe sebareflexie literárnej vedy (B. Bálent). Diskusia totiž ukázala (Vodička, Pišút), že syntézu nemožno vybudovať na kombinácii monografických štúdií a celkových obrazov doby. Dosť dôrazne zaznelo aj konštatovanie, že sa treba sústrediť viac na vedecké spracovanie literárnohistorickej syntézy, na celostný pohľad, ktorý vyšpecifikuje základné umelecké trendy (Čepan, Bakoš).
Práca viac-menej celého kolektívu akademického pracoviska na Dejinách podnietila zároveň vznik mnohých čiastkových štúdií, ktoré boli publikované predovšetkým v novom odbornom časopise Slovenská literatúra, ktorý začal vychádzať v r. 1954. Súčasne so založením SAV vzniklo Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied (od r. 1974 vydavateľstvo VEDA), ktorého edície Pamiatky staršej slovenskej literatúry a Korešpondencia a dokumenty sprístupnili staršie texty (P. Kyrmezer, J. Jakobeus, Š. Pilárik); vydávali sa denníky, dokumenty a korešpondencie (E. M. Šoltésová, Ľ. Štúr, S. H. Vajanský) vybavené monografickými štúdiami a primeranými edičnými poznámkami a vysvetlivkami.
Do dejín slovenskej literárnej vedy sa Karol Rosenbaum zapísal nielen ako spoluautor a hlavný redaktor akademických Dejín slovenskej literatúry a neskôr Encyklopédie slovenských spisovateľov (1984), ale aj ako editor celého radu diel autorov 19. a 20. storočia (J. Kollár, P. J. Šafárik, J. Hollý, K. Kuzmány, J. G. Tajovský, L. Novomeský, A. Matuška a i.), ako autor početných monografií (M. M. Hodža, 1948, P. J. Šafárik, 1961, Podobizeň Ivana Horvátha, 1967, Poézia národného obrodenia, 1970, Priestorom literatúry, 1970, Pamäť literatúry, 1970, Vzťahy slovenskej a českej literatúry 19. a 20. storočia, 1989), zostavovateľ zborníkov, organizátor domácich a medzinárodných konferencií a sympózií, ako osobnosť, ktorá pomáhala budovať slovakistické pracoviská v zahraničí.
Karol Rosenbaum stál na čele generácie, ktorá prežila hrôzy vojny, zžila sa s budovateľskou povojnovou eufóriou, napájala sa revolučným elánom, ideologizovala, potkýnala sa a vstávala, prešla omylmi, kompromismi. Rosenbaum taktizoval, uhýbal, presadzoval, bránil, ustupoval. Vtedajší Literárnovedný ústav SAV bol jeho životom. Ako riaditeľ z neho vybudoval popredné vedecké pracovisko, ktoré sa pýšilo množstvom závažných knižných prác a vedeckovýskumných projektov, bolo to pracovisko, ktoré udávalo tón nielen v slovenskej literárnej vede. Jeho príslovečná pracovitosť ho neopúšťala ani po odchode z ústavu. Svoju poslednú knižku, monografiu o Karolovi Štúrovi (2000), si vyvzdoroval na postupujúcej chorobe.
V súčasnosti sme nezriedka svedkami toho, že sa opäť vymazávajú niektoré mená, zabúda sa na udalosti, ktorých sme boli sami svedkami i aktérmi. Často sa práca celej rosenbaumovskej generácie vníma cez prizmu novodobých ideologických floskúl, bez ohľadu na to, že seriózny vedecký výskum a myslenie vôbec je vždy o tápaniach, omyloch, hľadaniach, objavoch, radostiach i sklamaniach.
Snímky: sk.wikipedia.org
