Ilustračné foto: Pixabay
Aj mojich kamarátov a známych pochytil nechutný trend, ktorý nepovažujem len za deštruktívny spoločenský mechanizmus (skutočne taký, ktorý len nivočí, nič nemení, tobôž, že by situáciu zlepšoval), ale pre mňa je rovnako nedôstojné to, že je to skrátka móda, čiže zase opičí inštinkt – efekt stáda; kde je tá individualita a toľko glorifikované kritické myslenie, hm?
Nech to spresním: si medzi kamarátmi na sociálnych sieťach či v podniku ten správny, najsprávnejší, pokrokový a „lepší“ človek (akože oproti tým druhým zlým „neľuďom“), ak neznášaš Slovensko a všetko slovenské. Zaujímavé, že k našej typickej xenofóbii sa na druhej strane prikmotril druhý extrém, xenofília. Všetko cudzie je dobré a správne, všetko naše, domáce je zlé, pokrivené. A nejde tu iba o neznášanlivosť voči vláde, čo by sa dalo pochopiť, a čo je vlastné hádam všetkým národom sveta, tu sa nenávidí národná identita. A táto sebanenávisť je pokladaná za zdravý a žiaduci jav. Pritom ide o sociálnu patológiu, a som presvedčený, že aj o osobnú psychopatológiu. Veď ľudia, ktorí vyplakávajú na verejnosti – v statusoch sociálnych sietí, videách a pod., prežívajú výsledky volieb, ako keby išlo o nukleárny holokaust, neustále sa vyhrážajú (asi sami sebe alebo komu…) urgentným, okamžitým odsťahovaním, hľadajú u psychológa pomoc, lebo nevedia žiť s Ficom (nerobím si srandu, a to s ním ani nezdieľajú spoločnú domácnosť :)), sami si preventívne naordinujú antidepresíva, lebo je to s našou societou také príšerné… nuž, takí veľmi odolní ľudia s takou mimoriadne integrovanou a autonómnou psychikou sú naozaj obyvateľstvom, čo by aj vojnu zvládlo! Alebo asi nie…
Myslel som si, že keď sa tínedžer neznáša a trpí nedostatočným pocitom vlastnej hodnoty, hodí sa mu terapia. Ale tu sú celé zástupy dospelých ľudí, paradoxne často ľudí v mladšom strednom veku, ktoré považujú takýto stav za krok k vyššiemu človečenstvu. Nevravím o kritike, tá je vhodná. Ale toto je slepá ulička, toto je sebabičovanie. A stala sa z toho móda. Asi ako keď sa emo deti rezali. Nie, nezjednodušujem, nie, nie som necitlivý, ale áno, sarkazmus v tom je. Deti pochopím, starých prdov však nie. Tí už nemajú nárok byť deťmi.
Postsedliaci… Studne mútne…
Kritika je v poriadku.
Jednostranné videnie, povýšenecké zhadzovanie našich predkov, príkro odsudzujúci pohľad na slovenskú dedinu, zjednodušovanie dejinného kontextu, dezinterpretácia udalostí či osobností s komplexnou povahou, ktoré sú simplifikované v takej miere, že je nám podávaná skôr karikatúra, náhľad cez čiernobiele okuliare (myslím si, že títo ľudia sú proste aj odchovaní na zlej fantasy literatúre ), to všetko je charakteristické pre takýto oploštený a ideotendenčný svetonázor.
Ja som rád, že som Slovák. Som hrdý na svojich rodičov, starých rodičov, prastarých rodičov… Veľmi hrdý, mnoho toho dokázali, mnoho dobrého.
A čo tu je dobrého, no čo? Okrem prírody, samozrejme…
No napríklad máme veľmi dobrú literatúru, milí moji.
A nie, nemyslím nejakú súčasnú neopostmodernu z Bratislavy, dajakú pseudonovelu, kde hlavný hrdina či hrdinka, lebo on(a) sám/a to nevie k čomu by sa priradil/a, rieši vzťah s autoritatívnym otcom a hľadá svoju rodovú identitu a vraj je to veľké umenie, ale vyzerá to ani keby to písala umelá inteligencia… ale napríklad takého Ladislava Balleka či Pavla Horova… a mnohých, mnohých ďalších. Máme naozaj skvelú literatúru! Máme výborných maliarov, máme aj výborné filmy (nemnoho, ale napríklad Boxer a smrť je jeden z mojich najmilších filmov vôbec). A kopec, kopec ďalšieho!
(Status na FB, 11. mája 2026, titulok a podtitulok Slovo)
