Famózny Karol Duchoň v kontraste s jeho dehonestáciou vo filme

Nezvyknem sa vyjadrovať k filmom, pretože nie som filmový kritik. To, čo sa však v dnešnej dehumanizovanej dobe deje, je až primitívna nekultúrnosť. Hodnoty nahradil konzumný spôsob života a umenie bulvárne braky. Hádam naposledy som písal o „kultúre“ v televíznom seriáli Sľub, ktorý trápne kritizoval a znevažoval „zlý“ socializmus, aj keď s istým humorným podtónom. Viacerí tvorcovia filmov a seriálov spolu s „umelcami“ klamú a zavádzajú o živote v socializme a  primitívne ho dehonestujú. Nuž a podobne je to aj vo filme Duchoň.

Režisér Peter Bebjak vo filme Duchoň zašiel priďaleko. Zaklincoval to aj v odpovedi na otázku moderátorky počas premiéry filmu  v Senci, čo by povedal Karolovi Duchoňovi, keby ho mohol dnes stretnúť: „Povedal by som mu, aby nepil.“ To je úbohá úroveň tvorcu vyjadrená i v samotnom filme.

Na film o Duchoňovi, rodákovi z Galanty, reagoval aj nespokojný primátor mesta Galanta Peter Kolek, ktorý hovorí: „Film sa nás dotkol. Namiesto pocty sklamanie.“

Keby tvorcovia filmu nevystúpili na javisko amfiteátra v Senci pred, ale až po filme Duchoň, boli by prinajmenšom vypískaní a možno by sa im oprávnene ušli i nejaké prezreté paradajky či vajíčka. Duchoň je totiž fenomén doby, miláčik národa, a preto ho neradno znevažovať. Tvorcom filmu by som pripomenul odkaz od Andreja Sládkoviča: „Nehaňte ľud môj, že je mladý, klebetárski posmievači!“

Film Duchoň je extrémne depresívny, miestami primitívny a divák môže byť z neho šokovaný, zhrozený až smutný. Sám režisér hovorí, že Duchoň mu nebol sympatický, no neváhal ho zneužiť na svoju bezbrehú kritiku a kritiku doby (socializmu), v ktorej umelec žil. Dej filmu sa z väčšej časti odohráva v baroch, kde ilustruje alkoholické opojenie speváka, akoby nič iné nerobil. Režisér vykreslil Duchoňa ako slabocha a vyvrheľa spoločnosti. To niekoľkonásobný vrah, Mikuláš Černák, bol – naopak – vykreslený vo filme Miki len ako kontroverzný mafián, takmer ako úbohé neviniatko. Nuž, taká je naša progresívna kultúra…

Namiesto hodnotnej kultúry máme na Slovensku „umenie“, ktoré predvádza Šimečkova partnerka, máme tu Festival politickej piesne, či skôr progresívny míting zvaný Pohoda a zatracujeme skutočné spevácke umenie ľudí, ako bol Duchoň. Táto doba praje novodobým boľševikom, ktorí uznávajú len jednu pravdu, jednu kultúru – tú svoju.  

Ja som bol, dá sa povedať, vekovým súputníkom Karola Duchoňa, ktorého život  sa však skončil predčasne v 35 rokoch. Duchoňa som zažil naživo, akoby v priamom prenose, rovnako ako socializmus (i ten s ľudskou tvárou); ten systém, ktorý tu bol pre ľudí. Duchoňa som nikdy nevidel opitého a vždy svoje vystúpenia zvládal bravúrne. Preto mne i mojej generácii nebude nikto, a už vôbec nie nejakí kaviarenskí progresívni pseudoumelci, vtĺkať do hlavy samé negatíva o ňom, a ani nezmysly o socializme.

Konzervatívny denník Postoj uverejnil komentár pod názvom O filme Duchoň – Smutný príbeh, ťažká dráma, a zároveň príjemný film, ktorý sa presne hodí k letu. Tak neviem, či si autorka už v názve protirečí, alebo to myslí vážne a takto spracovaný dramatický, pochmúrny a hrubo dehonestujúci príbeh sa hodí k letu a zábave. Ja mám iné predstavy.

Sama autorka píše: „V tom čase som nebola obdivovateľkou Duchoňa, vnímala som ho ako popového estrádneho speváka s výborným hlasom, a vedela som aj to, čo bolo verejné tajomstvo, že prepíja svoj talent a že keby nepil, mohol mať kariéru ako Gott.“

Po príčinách Duchoňových pokleskov autori filmu nepátrajú, len okrajovo spomínajú otca ako násilníckeho alkoholika, obmedzujúceho hudobne nadaného syna, a nezabudli ani na príčinu, ktorú vidia v totalitnom režime a obmedzených možnostiach vycestovať. Pritom sa akosi pozabudli a uviedli viaceré západné krajiny, v ktorých Duchoň často vystupoval. Zvýraznili niektoré trápne epizódky Duchoňových vystúpení, či  ponižujúce účinkovanie na narodeninovej oslave istého potentáta. To, čo jemu vyčítajú, je dnes, žiaľ, úplne normálne a „umelci“ za peniaze vystupujú – kde-kade v baroch, aj na politických mítingoch a straníckych žúrkach. To sú však, pravda, tí dobrí, tí správni umelci.  

Najskôr obrovský potlesk po Duchoňových piesňach chytajúcich za srdce a potom trápne, až dusivé ticho po filme Duchoň. Našťastie, diváci v Senci si pred samotným filmom mali možnosť v podaní úspešných mladých interpretov vypočuť nezabudnuteľné, dnes už legendárne piesne Karola Duchoňa. Tento náš spevácky velikán spieval piesne so srdcom na dlani, spieval o láske a radosti zo života. Jeho piesne boli plné emócií, a preto sa spievali všade: na svadbách i pohreboch, na stužkových i na oslavách, spievali sa v radosti i v smútku. Netreba nám ho preto idealizovať, ale ani zatracovať. 

Áno, bol trémista, srdciar, bohém i búrlivák. Bol človek, ktorý si užíval a alkoholom zapíjal svoje trápenia i úspechy. Bol to však vo svojej podstate dobrý človek, priateľ, ktorý mal rád ľudí, mal rád život, a preto je láska mottom mnohých jeho piesní.

Hity Duchoňa prilákali do hľadiska hádam všetky vekové kategórie, a tak starí  i mladí o dušu a spontánne tlieskali. Medzi najznámejšie skladby Karola Duchoňa patria V slovenských dolinách, Cítim, Čardáš dvoch sŕdc, Smútok krásnych dievčat, Na srdci mi hraj, Elena, Mám ťa rád.  Čierna káva rozvoniava a mnohé ďalšie hity o láske. Jeho piesne vyvolávali pozitívne emócie a miestami až búrlivé ovácie. To je Duchoň, a nie alkoholik a troska, ako ho vykresľujú autori filmu. 

Ústrednou témou filmu je alkoholizmus, akoby to bolo jediné, čo charakterizovalo Duchoňa. Práve na túto tému je citlivá Duchoňova dcéra Danka, ktorá v relácii TA3 Ide o nás vyvracia, že by bol jej otec tvrdým alkoholikom a hovorí: „Veľa ľudí pilo a pije oveľa viac ako môj otec. On miloval ľudí, miloval zábavu a bol temperamentný a vždy usmiaty.“ Nemáme prečo jej neveriť, tvorcovia preháňali a spojenie Duchoňa s alkoholom nebolo až také, ako ho prezentovali. Danka dodáva: „Môj otec dal slovenskej hudbe veľa… Som naňho pyšná.“ Nie nadarmo sa zvykne hovoriť, že Karol Duchoň bol slovenský Tom Jones.

Dcéra Danka hovorila tiež o konzultáciách tvorcov s prvou manželkou Duchoňa, Elenou. No zdá sa, že podľa toho, čo je vo filme, si Elena s tvorcami filmu buď neporozumela, alebo nerešpektovali jej názory a pripomienky. Film ešte dcéra Danka pred reláciou nevidela, a tak dúfam, že zaujme razantnejší postoj k autorom. Ja by som ich osobne zažaloval za znevažovanie osobnosti a požadoval vysokú náhradu za nemajetkovú ujmu.

Z kontextu filmu Duchoň vyplýva, že najväčším negatívom Duchoňa, popri bohémskom živote, bolo jeho vystupovanie v čase socializmu. Pritom autori akosi neuviedli, kde a kedy inde mohol vystupovať, keď v tej dobe žil a tvoril. Vraj so socializmom kolaboroval, lebo spieval o láske a priateľstve a nebojoval proti vtedajšiemu systému. Vyčítali mu vystúpenie proti Charte 77, ktoré mu šéfovia zo Slovkoncertu natlačili do rúk. Mimochodom, vie niekto povedať, koľko mladých ľudí pozná, o čo išlo v Charte, alebo z novodobej histórie, aké boli a čo sa naplnilo z ideálov Novembra 89? Možno scenáristi filmu, keď už sú tak dôslední, mali spomenúť aj báseň, ktorú iniciatívne predniesol Maroš Kramár na zjazde Socialistického zväzu mládeže, či  filmové postavy Milana Kňažka, Magdy Vášáryovej a ďalších umelcov v partizánskych a budovateľských filmoch socialistického realizmu. Ale veď načo menovať, veď to sú tí naši progresívni… Stačí utopiť toho, kto sa už nemôže brániť.

Títo diskutabilní tvorcovia znevažujú úplne všetko, čo bolo a už len čakám, kedy natočia film o ďalšej významnej osobnosti našej kultúry, Jožovi Rážovi, ktorý má rád, predstavte si, kubánske cigary, whisky a dokonca v istom slova zmysle sympatizuje s Ruskom a nemá rád Ameriku. No hrôza, nie?

Popri dehonestácii a znevažovaní Duchoňa si režisér i scenáristi filmu nezabudli primitívne kopnúť do socializmu a manipulovať tak s históriou a mladými ľuďmi. Film Duchoň je tendenčný a hrubým spôsobom znevažuje človeka, ktorý niečo v umení dokázal, na rozdiel od dnešných „celebrít“, ktoré nielen doslova chľastajú, ale i užívajú drogy a sú hanbou národa, a ktorí Karolovi Duchoňovi nesiahajú ani po päty.

Autori filmu navyše film výrazne spolitizovali, snažiac sa ukázať ten „neľudský socializmus“. Na rozdiel od súčasného, často kultúrneho hnoja, sa v socializme rodili hodnotné filmy a piesne, ktoré prekonajú desaťročia a bez ktorých by bola naša kultúra chudobná.  

Niektorí umelci si nevážia nič a dokážu zatratiť všetko, čo bolo, aj to dobré. Mnohí sme zostali po filme sklamaní z jednostrannej, účelovej a úbohej degradácie človeka, umelca, ktorého dodnes, aj 40 rokov po smrti, národ obdivuje a miluje; nielen tá staršia, ale i tá súčasná generácia. 

Ťažko možno pochopiť zavádzajúci pohľad tvorcov filmu na Duchoňa. Zamerali sa takmer výlučne na jeho negatívne stránky, a tak vo filme vyznieva ako alkoholik, otrasný či žiarlivý manžel, diletant, ktorý akoby patril do bratislavského podsvetia a ktorý spolupracoval s vtedajším režimom. Najviac záberov filmu je z nočných barov, bujarých osláv a podstatne menej, ba dokonca takmer nič o jeho živote a tvorbe. Film nič nehovorí ani o jeho charizme, láske k ľuďom a možno až prílišnej dobrosrdečnosti.

Neodpustím si uviesť, že  filmoví „tvorcovia“ vykreslili Duchoňa, speváka so zvonivým hlasom, či so zlatom v hrdle, ako trosku a bezcharakterného človeka, slabocha, ktorý svoj život nezvládol. Ja dodávam – to však je len polovica pravdy i to tá menšia. Tú druhú, pozitívnu, tvorcovia vedome zamlčali. Smutné – toto si totiž Karol Duchoň nezaslúžil.

Ak by som mohol niečo odporučiť občanom, tak v rámci udržania psychického zdravia a vyhnutia sa „depke“ by nemali pozerať nielen politické diskusie, či tlačovky progresívno-liberálnych strán, ale ani primitívne depresívny až tupý  film Duchoň.

Tento rok je v slovenská  kultúra v znamení Karola Duchoňa, 75. výročia jeho narodenia a 40. výročia jeho úmrtia. Mali by sme si ho preto pripomínať dôstojne a s úctou.

Na tvorcov filmu sa rýchlo zabudne, veď aká doba, takí „umelci“. Na rozdiel od nich Duchoň ostane v našich srdciach a jeho piesne budú ešter dlho znieť… v slovenských dolinách – obrazne i doslova.

Vzdajme preto hold nášmu slávikovi Karolovi Duchoňovi. Zaslúži si to!

Snímky: www.csfd.sk, www.facebook.com/karolduchonspevak (autor Karol Dlugolinský)