Pred osemdesiatimi rokmi hitlerovskí nacisti ruka v ruke so slovenskými kolaborantmi i domácimi Nemcami rozpútali proti civilnému obyvateľstvu na strednom Slovensku beštiálne represálie porovnateľné s vojnovými zločinmi, ktoré páchali na východnom fronte v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine.

Takmer 130 dedín a mestečiek čiastočne alebo úplne ľahli popolom. Stovky ich občanov bolo zavraždených, mučených či odvezených do koncentračných táborov. Iba preto, lebo podali chlieb alebo inak pomohli partizánom. Pri tejto príležitosti sa v obciach konajú spomienkové zhromaždenia. Z priamych svedkov krvavých udalostí sa na nich zúčastňujú už iba tí, čo ich prežili ako malé deti.
Gardisti v Nemeckej nerobili iba asistentov
V areáli Pamätníka umučeným obetiam v Slovenskom národnom povstaní pri Nemeckej (okres Brezno), kde kedysi stála vápenka, si 10. januára pripomenuli okrúhle výročie masových popráv. Nemeckí nacisti a členovia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) tam od 4. do 11. januára 1945 brutálne zlikvidovali stovky ľudí. Ide ojednu z najväčších tragédií slovenských dejín. Vápenku v Nemeckej niekedy označujú za 47. pec Auschwitzu.
Keďže telá obetí spálili v peci na vápno a hrdlorezi neviedli štatistiku, počet zavraždených sa odhaduje ťažko. Podľa odborníkov tu surovým spôsobom zabili 500 až 900 partizánov (aj francúzskych), povstaleckých vojakov, členov vojenských misií Spojencov i civilných obyvateľov, ženy, deti, rasovo prenasledovaných Židov, Rómov… Strieľali ich od tyla a telá následne hádzali do pece. Popol potom odvážali do neďalekého Hrona.

S nápadom využiť vápenku na masové popravy prišli slovenskí kolaboranti. Vykonávali ich príslušníci Einsatzkommanda 14 pod velením šéfa banskobystrického oporného bodu EK 14 SS-Obersturmführera Kurta Herberta Deffnera a členovia POHG z Považskej Bystrice na čele s nadzbrojníkom Vojtechom Horom. Ten na sklonku druhej svetovej vojny ušiel na Západ, a tak sa vyhol spravodlivého súdu.
Nenávisť nesmie diktovať naše kroky
Stovky obetí nacistických represálií v Nemeckej dnes pripomína pamätník v správe Múzea SNP. Jeho súčasťou je expozícia Múzea SNP zameraná na vyčíňanie nacistov a členov POHG na Slovensku v rokoch 1944 až 1945. Socha kľačiacej ženy na pomníku Plameň pochádza z dielne akademickej sochárky Kláry Patakiovej. Nie je to tak dávno, čo „zberači farebných kovov“ odpílili bronzovej žene ruky.
Pietny akt otvoril starosta obce Nemecká Branislav Čižmárik. Medzi hosťami privítali predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Ondreja Luntera, predsedu Oblastného výboru SZPB v Brezne Jaroslava Demiana, primátora Brezna Tomáša Abela a ďalších zástupcov okolitých samospráv. S hlavným prejavom vystúpil prezident Peter Pellegrini.

„Mám pocit, že stále počujem ozvenu náreku nevinných obetí. Civilisti, ženy a deti končili svoj život v plameňoch tunajšej pece. Niektorí po výstrele do hlavy, iných tam hodili zaživa,“ pripomenul a pokračoval: „Ak bude nenávisť diktovať naše kroky, skôr či neskôr opäť prekročíme hranice, ktoré sme považovali za neprekročiteľné. A preto vyzývam všetkých, aby sme zastavili akúkoľvek mieru podpory nenávisti voči niekomu alebo voči niečomu, pretože sa raz môžeme zobudiť do takých strašných dní, aké pred 80 rokmi zažívali ľudia v Nemeckej.“
Krvavá nedeľa v Kľakovskej doline
Pietne zhromaždenia sa v dvoch obciach pod Vtáčnikom, v Ostrom Grúni a Kľaku, konali v nedeľu 19. januára tiež za účasti prezidenta SR. Celkovo v Kľakovskej doline príslušníci nacistických jednotiek v nedeľu 21. januára 1945 zmasakrovali 148 miestnych obyvateľov.

Schválne nepíšeme len o „nemeckých“ nacistoch, lebo v protipartizánskej ozbrojenej zložke Edelweiss a v ďalších okrem Nemcov z hitlerovskej ríše boli aj kolaboranti – sovietski vojaci zo zajateckých táborov, Slováci z POHG a členovia domobrany Heimatschutz z neďalekých dedín Píla a Veľké Pole, v ktorých vtedy žila výrazná nemecká menšina. Práve ich znalosti miestneho terénu (aj slovenčiny) mali umožniť bezproblémové obkľúčenie obcí a zamedziť úteku partizánov do okolitých lesov.
Nie množstvom obetí, ale za spôsob vykonania sú tieto tragické udalosti považované za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska počas 2. svetovej vojny. Možno ste o nich už často počuli a čítali, videli čierno-biele fotografie skazy, no predsa len, keď sa ocitnete na mieste (zlo)činu… V miestnej časti Ostrého Grúňa, Dolných Dvoroch, stál dom Izidora Debnára. Beštiálne v ňom zabili 64 obyvateľov: 26 mužov, 26 žien a 12 detí. Najmladší Filipko Debnár nemal ani 14 mesiacov, zastrelili ho na rukách jeho 11-ročnej sestričky.
Najstrašnejšia chvíľa v živote pani Emílie Šurianskej
Teraz na pľaci, kde stál kedysi dom Debnárovcov, v areáli Pomníka umučených, sedeli štyria obyvatelia, ktorí si, ako deti, iba čiastočne spomínajú na krvavú nedeľu. Traja starší muži a Emília Šurianska.
„Najstrašnejšou chvíľou môjho života bolo,“ hovorí, „keď sa domov vrátil otec so zakrvaveným krkom a šepce mi: Už nemáš mamičku ani sestričku Rozáliu.“ Ich dom bol na dolnom konci dediny. Vtrhlo k nim komando a po prehliadke rodičov a najstaršiu dcéru nahnali tak ako ostatných k Debnárovcov. Emíliu s jej mladšou sestrou Annou nechali doma. Ľudské jatky akoby zázrakom prežil len ich otec Ján Tuska. Spolu s niekoľkými ďalšími pozostalými ušli do hôr. Dobre urobili, po troch dňoch sa jednotky Edelweiss vrátili, zvyšných 112 domov vyrabovali a podpálili.

Autormi pietneho areálu z roku 1964 so Súsoším matky brániacej dieťa sú architekt Jozef Chrobák a akademická sochárka Jarmila Podzimková-Mráčková.
Bol to krásny zimný deň…
V nedeľu 21. januára 1945, paradoxne, v krásny slnečný deň, spustošili nacisti i Kľak. Už zrána vypálili 132 domov a hospodárskych stavieb, fyziky zlikvidovali 84 ľudí, z toho 16 žien a 36 detí, viacerí zaživa uhoreli.
Zavraždili napr. aj matku so všetkými jej šiestimi deťmi, horárovu manželku Helenu Rettingerovú, ktorá sa po siedmich rokoch v siedmom mesiaci tehotenstva tešila na svoje prvé bábätko, či trojmesačnú Jozefínku Haringovú… V dome Jána Kotrlu našli matku, ktorá kúpala svoje dieťa. Esesák jej vytrhol dievčatko z rúk a hodil ho o stenu. Plačúcu ženu vrah zasiahol zbraňou a jej mŕtve telo zakrylo nehybné skrvavené dieťatko.
Našli pritom troch zranených partizánov. Petra Boroša, ktorý mal 27 rokov, a o rok mladšieho Jána Jakaba čakal po bití a mučení ponižujúci koniec. Pred očami ľudí Jakaba zaživa upálili, Boroša priviazali k obrnenému vozu a ťahali za sebou, až kým nevydýchol naposledy.
Martin Herko, 21-ročný partizán, mal omrzliny na nohách, nemohol chodiť. A tak ho do centra obce, kde sústredili Kľakovčanov, priviezli na saniach. Už aj tak vydesení dedinčania, vrátane detí, sa museli pozerať na takmer dve hodiny trvajúcu verejnú popravu. Rozrezali mu chodidlá, na viacerých miestach stiahli kožu z tela, odrezali uši, nos, jazyk, vyklali oči a napokon ho ešte živého hodili do plameňov horiaceho baraku.
Na vraždenie sa museli pozerať aj deti
Pred ostatných obyvateľov postavili tri guľomety so zámerom všetkých postrieľať. Miestnemu farárovi Rudolfovi Kluchovi sa podarilo presvedčiť veliteľa Nemcov, aby sa mohli veriaci pomodliť. Oddialil tým popravu, až prišla motospojka s rozkazom nestrieľať, ale dedinu vyrabovať a občanov evakuovať.
Po oslobodení Kľaku a Ostrého Grúňa v marci 1945 nebolo potravín ani stavebného materiálu. Svojou troškou prispela medzinárodná organizácia pre obnovu vojnou poškodených dedín a miest. No vzácnejšia pomoc prišla z Moravy, z mestečka Napajedla. Jeho predstaviteľov zo vďačnosti privítali na oboch tohtoročných zhromaždeniach. To v Ostrom Grúni otvoril starosta obce Ján Adamov, to v Kľaku starosta Ľuboš Haring.

V Kľaku sa uskutočnilo v areáli Pamätníka so spoločným hrobom povraždených a so Súsoším matky s dieťaťom od akademického sochára Jána Hučka z roku 1959. Na oboch podujatiach sa o. i. zúčastnil prezident SR Peter Pellegrini, 1. štátna tajomníčka Ministerstva vnútra SR Lucia Kurilovská, europoslanec Branislav Ondruš, veliteľ Vzdušných síl OS SR, brigádny generál Martin Kuterka, podpredseda banskobystrického samosprávneho kraja Ján Beljak, starostovia z okolitých obcí, ako aj delegácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov z viacerých okresov.
Nebezpečná hra s ohňom
„Na týchto udalostiach je obzvlášť desivý fakt, že nešlo o konanie vyšinutého jednotlivca, ale o dômyselne a chladnokrvne organizované zlo,“ zdôraznil v prejave prezident Pellegrini. „V slovenskej spoločnosti, ale aj v celosvetovom meradle, pozorujeme jasnú recidívu nenávisti, teda tej najzhubnejšej emócie, ktorá bola hybnou silou vtedajšej vojnovej mašinérie.“
Prezident upozornil, že tento rok oslávime 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny: „Žiaľ, pripomenieme si ho vo chvíľach, keď opäť zúri vojna za našimi východnými hranicami a keď je naša spoločnosť opäť presýtená nenávisťou. Varujem z tohto miesta všetkých, ktorí vyvolávanie nenávisti pochopili ako nástroj na vlastnú politickú moc. Hráte sa s ohňom, ktorý sa nezastaví ani na takých miestach, ako bol Ostrý Grúň či Kľak…
Je našou morálnou povinnosťou a záväzkom voči obetiam a ich blízkym urobiť všetko pre to, aby sa krvavá história neopakovala. Aby sa medzi ľuďmi nerozmohla nenávisť, ktorá ich zbaví ľudskosti a dovolí, či priamo prikáže im konať také zlo, akého boli schopní pred osemdesiatimi rokmi.“
Snímky: Autor a Milan Pivovarči