Ako ďalej, RTVS?

Nie, nemienim sa zapájať do (neraz) jalovej diskusie o tzv. verejnoprávnosti RTVS. Len chcem pripomenúť niektoré „maličkosti“, na ktoré sa v tejto diskusii zabúda, resp. nevenuje sa im náležitá pozornosť.

V prvom rade musím pripomenúť, že činnosť RTVS nevymedzuje len zákon o Rozhlase a televízii Slovenska, ale aj zákon o vysielaní a retransmisii z roku 2000 v znení neskorších predpisov. Zatiaľ čo ten prvý sa viac zaoberá jej inštitucionálnym rámcom, druhý sa viac venuje jej pôsobeniu v celom mediálnom priestore. A na tomto zákone sa nič meniť nebude. Otázka teda nestojí tak, či treba prijímať nový zákon o RTVS, ale či táto inštitúcia v dostatočnej miere plní úlohy, ktoré jej tieto dva zákony ukladajú.

Zákon o vysielaní v paragrafe 16, odsek 3 hovorí, že vysielateľ je povinný:
a) zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby,
b) zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

Nemenej dôležitý je paragraf 18 a jeho prvý odsek, ktorý stanovuje, že vysielateľ na základe zákona je povinný zabezpečiť rôznorodú skladbu programov, najmä väčšinový podiel programov vo verejnom záujme, a to v každej ním vysielanej programovej službe.

Nemienim sa zaoberať otázkou, či a do akej miery je v RTVS zabezpečená všestrannosť informácií a názorová pluralita, objektívnosť a nestrannosť spravodajstva, pretože sú to pojmové kategórie, ktoré sa empiricky dokazujú veľmi ťažko. O objektívnosti možno diskutovať donekonečna, ale k nejakému konkrétnemu výsledku sa sotva dopracujeme.

Trochu konkrétnejšia je povinnosť zabezpečiť väčšinový podiel programov vo verejnom záujme. Program vo verejnom záujme je program, zameraný na uspokojovanie informačných a kultúrnych potrieb poslucháčov alebo divákov na území, ktoré vysielateľ svojím signálom pokrýva; je to najmä:
1. program pre maloletých zameraný na vzdelávacie, výchovné a informačné účely,
2. spravodajstvo,
3. program zameraný na vzdelávanie a výcvik, vedu a výskum,
4. program, ktorý poskytuje právne a iné informácie, podporuje zdravý životný štýl, ochranu prírody, ochranu životného prostredia, ochranu života, zdravia a majetku a bezpečnosť na cestách,
5. program, ktorý prezentuje kultúru s dôrazom na slovenskú národnú kultúru a kultúru národnostných menšín a etnických skupín, ich život a názory,
6. program, ktorý prezentuje náboženskú činnosť,
7. program, ktorý je určený skupinám osôb v nepriaznivej sociálnej situácii.

Nemenej dôležitý z tohto hľadiska je paragraf 31, ktorý hovorí o prístupe verejnosti k významným podujatiam. Zákon hovorí:
(1) Významné podujatie je politické, spoločenské, kultúrne alebo športové podujatie, ktoré spĺňa najmenej dve z týchto podmienok:
a) jeho výsledok má osobitný a všeobecný ohlas a je predmetom záujmu aj tej časti verejnosti, ktorá podujatia takého charakteru zvyčajne
b) má neopakovateľný kultúrny význam pre obyvateľov a osobitne sa v ňom prejavujú prvky ich kultúrnej identity,
c) je významným medzinárodným podujatím a zúčastňuje sa na ňom štátna reprezentácia.
(2) Prístup verejnosti k významným podujatiam prostredníctvom vysielania televíznej programovej služby zabezpečí rada v spolupráci s ministerstvom kultúry a Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, s nositeľmi práv a vysielateľmi vypracovaním zoznamu takých podujatí.

Z tohto hľadiska ministerstvám kultúry a školstva prináleží dôležitá úloha pri určovaní štruktúry prenosov z politických, spoločenských, kultúrnych a športových podujatí. O mimovládnych organizáciách sa v zákone nehovorí nič.  

Úplnou katastrofou je však skutočnosť, že Rada pre vysielanie a retransmisiu, neskôr premenovaná na Radu pre mediálne služby, od roku 2007 doteraz nedokázala naplniť literu zákona a do konečnej podoby dopracovať a schváliť zoznam významných podujatí. O jej dlhoročnom vajataní sa môžete dočítať na webovej stránke rady v stati „História a vývoj procesu schvaľovania zoznamu významných podujatí.“ Skutočne never ending story.

Rada pre vysielanie a retransmisiu v roku 2007 navrhla zoznam významných podujatí, do ktorého boli zahrnuté tieto podujatia:
– letné olympijské hry,
– zimné olympijské hry,
– semifinálové zápasy a finálový zápas Majstrovstiev sveta vo futbale, ako aj všetky zápasy slovenského národného mužstva na týchto majstrovstvách,
– semifinálové zápasy a finálový zápas Majstrovstiev Európy vo futbale, ako aj všetky zápasy slovenského národného mužstva na týchto majstrovstvách,
– semifinálové zápasy a finálový zápas Ligy majstrov a Pohára UEFA v prípade účasti slovenského mužstva,
– zápasy slovenského národného mužstva na Majstrovstvách sveta v hokeji.

Tento zoznam rada zaslala na posúdenie Európskej komisii, ktorá ich zhodnotila ako neúplné. Odvtedy rada nebola schopná dopracovať zoznam do takej podoby, aby bol schválený Európskou komisiou (!) Napriek tomu, že zoznam rozširovala o najviac sledované podujatia a niekoľkokrát ho konzultovala v Bruseli. V závere „Histórie a vývoja procesu schvaľovania zoznamu významných podujatí“ sa píše: „Jednou z hlavných priorít RpMS v roku 2024 bude vytvorenie predbežného zoznamu významných podujatí a inicializácia pripomienkového konania, príp. aj následného konzultačného procesu.“

Aj keď zoznam významných podujatí ešte nie je schválený, vieme, o aké športové podujatia ide. Sú to mnohé z tých, ktoré RTVS už nevysiela, pretože práva na vysielanie odkúpil súkromný vysielateľ. RTVS si zriadila športový kanál (iste nie zadarmo), ale nemá dostatok peňazí (z našich daní), aby mohla rešpektovať zákon a vysielať programy a priame prenosy z významných podujatí, ktoré sú vo verejnom záujme. A to nie je zanedbateľný faktor verejnoprávnosti.

Ilustrácie: Ľubomír Kotrha

(Status na FB 19. apríla 2024, titulok SLOVO)

(Celkovo 406 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Môžu byť rôzne (aj dobré) zákony alebo interné kódexy RTVS, ale čo z toho, keď neexistuje reálna možnosť sankcionovania za ich nedodržiavanie. Hovorí sa, že máme demokraciu, vládu ľudu, ale je smutné, že ten „vládnuci“ ľud ani prostredníctvom svojich volených zástupcov v NR SR nemá právo v prípade väčšinovej nespokojnosti brať na zodpovednosť riaditeľa… Riešenie je v zásadnom „prekopaní“ legislatívneho postavenia médií v demokratickej spoločnosti, a najmä ukončení nefunkčného dvojvládia mačkopsa „Riaditeľ – Rada“…

    Všade sa do omrzenia opakuje floskula, že verejnoprávne médiá by mali byť politicky neutrálne, ale občania dennodenne zisťujú, že za ich peniaze im verejnoprávny rozhlas aj televízia poskytujú služby, ktoré majú k neutrálnosti a nestrannosti veľmi ďaleko. Dokonca aj štatút verejnoprávnosti týchto médií je len formálnym dokumentom, z porušovania ktorého si tieto „verejnoprávne“ médiá vôbec nerobia ťažkú hlavu…

    Prečo je to možné? Myslím, že je to v dôsledku katastrofálneho (prakticky žiadneho!) zakomponovania týchto mediálnych inštitúcií do systému demokracie. V Ústave SR nenájdete o týchto mediálnych inštitúciách ani zmienky! Venuje sa im iba „obyčajný“ zákon č. 532/2010 Z.z. (Zákon o rozhlase a televízii Slovenska), a až čítaním tohto zákona sa vám vyjasní, prečo ani generálny riaditeľ a ani Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie nie sú v súčasnosti schopné zabezpečiť nápravu požadovanú občanmi…

    Pozorný čitateľ v zákone nájde množstvo „zaujímavých“ ustanovení, napr. v §4:
    * Rozhlas a televízia Slovenska chráni a rešpektuje nezávislosť svojich programových pracovníkov a spolupracovníkov…*
    Táto samotná veta už sama osebe názorne vysvetľuje problémy s dodržiavaním verejnoprávneho štatútu, lebo keď raz pracovníci majú zákonom zaručenú nezávislosť, tak si viem živo predstaviť ako sa „trhajú“ aby svoju prácu vykonávali v zmysle pravidiel verejnoprávnosti, podľa predstáv a pokynov svojich nadriadených. Úplne zákonite to vytvára živnú pôdu na anarchiu, kde pracovníci v rámci svojej zamestnaneckej „nezávislosti“ majú otvorený priestor na presadzovanie svojich politických názorov alebo názorov svojich „známych“, čo poslucháči a diváci veľmi nepriaznivo vnímajú. A aj samotný generálny riaditeľ je voči tomu „bezzubý“…

    Ďalej možno v tomto zákone nájsť aj nasledovné ustanovenie v §7:
    *Orgány Rozhlasu a televízie Slovenska sú rada a generálny riaditeľ.*
    Dozvieme sa, že radu a aj generálneho riaditeľa volí Národná rada SR, dokonca na schválenie štatútu rady stačí iba predseda Národnej rady! Takže tým pádom je daná silná politická závislosť na vládnucich politických stranách (hoci je vidno, že pri „nezávislosti“ pracovníkov rozhlasu a televízie ani „opačná“ politická voľba rady nie je schopná zmeniť dlhodobú a prakticky trvalú politickú „jednofarebnosť“ vysielaní)…

    Ďalej v zákone v §15 zistíme:
    * Generálny riaditeľ … rozhoduje o všetkých otázkach týkajúcich sa Rozhlasu a televízie Slovenska, ktoré nie sú podľa zákona vyhradené do výlučnej pôsobnosti rady.*
    Pri tej druhej časti vety sa snažím predstaviť si rozhodnosť a akčnosť ktoréhokoľvek „generálneho“ riaditeľa, ktorý nerozhoduje o všetkých otázkach podriadenej inštitúcie, lebo tým je otázne, ako potom vlastne nesie zodpovednosť za celkovú činnosť ním riadenej inštitúcie! Do časti otázok mu „kibicuje“ rada, a keďže rada podľa zákona určuje aj odmenu generálnemu riaditeľovi, tak jasne vidím, čo môžem od organizácie s takým riaditeľom, radou a „nezávislými“ pracovníkmi očakávať. Popisu rozdelenia právomocí generálneho riaditeľa a rady sa síce venuje v zákone značný priestor, je to „zaujímavé“ čítanie, ale myslím, že vyššie uvedenú podstatu problémov už to výraznejšie nezmení…

    Poďme však v čítaní zákona ďalej a v §16 vidíme:
    * Funkčné obdobie generálneho riaditeľa … trvá päť rokov … a možno ho zvoliť opätovne, najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia.*
    Toto ustanovenie zákona len doplňuje mozaiku o tom, aký dlhodobý prínos a snahu možno očakávať od človeka, ktorého politici zvolia do pozície generálneho riaditeľa, nemá plné kompetencie na riadenie, a vie, že aj keby mal super najlepšie výsledky svojho riadenia, aj tak bude musieť po skončení svojho mandátu (po maximálne dvoch funkčných obdobiach) odísť…

    Takže Rozhlas a televízia Slovenska musí byť skutočne nezávislou inštitúciou, kde na čele bude generálny riaditeľ, plne zodpovedný Národnej rade za činnosť (kde nebudú môcť mať programoví pracovníci zaručenú žiadnu nezávislosť, ale budú podliehať svojim nadriadeným!)…

    Generálny riaditeľ musí byť pracovníkom na dobu neurčitú, bude Národnej rade pravidelne predkladať plány činnosti a rozpočet, a len v prípade opodstatneného vyslovenia nedôvery bude odvolateľný Národnou radou! Ale nový riaditeľ už nebude „dosadený zvonku“ (ani Národnou radou), ale bude vyberaný interným výberovým konaním z radov zamestnancov v zmysle pravidiel stanovených Národnou radou…

    Doterajšia politicky zostavovaná „rada“ pre rozhlasové a televízne vysielanie nemôže mať opodstatnenie na existenciu, lebo jej činnosť a vplyv na vysielanie boli pre občanov veľmi zahmlené, a aj podľa súčasného stavu verejnoprávnych médií jej činnosť neviedla k občanmi očakávaným výsledkom. Niekedy sa zdalo, že namiesto riešenia sťažností občanov na vysielanie robila skôr obhajcov médiám. Myslím, že namiesto používania „rady“ bude podstatne lepšou cestou zapojenie dôveryhodnej, vysoko odbornej a politicky nezávislej inštitúcie do výskumu, sledovania a rozvoja rozhlasu a televízie, ako napr. Slovenskej akadémie vied, jej ústavov a oddelení vied o spoločnosti a kultúre. Výsledky práce a analýz akademikov budú najlepším podkladom pre Národnú radu pri priamom a nesprostredkovanom usmerňovaní práce verejnoprávnych médií cez príslušné zákony…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter