Som šokovaný právnym názorom L. Plavákovej, absolventky práva UK, s titulom JUDr. na Paneurópskej univerzite a dokonca aj s doktorátom z medzinárodného práva na tej istej vysokej škole. Z faktu, že ľudský plod nemá do určitého času rozvinutú vlastnú subjektivitu, a teda nie je osobou, nijako neplynie, že nemá právny nárok na ochranu svojho života. To, či má alebo nemá právny nárok na ochranu svojho života, nie je dané tým, či je alebo nie je osobou. Je to dané existujúcim právom. V našich podmienkach sa do určitého veku ľudského plodu, za zákonom stanovených podmienok pripúšťa potrat, t. j. právo nechráni život ľudského plodu absolútne, ale len podmienečne. Ale od určitého veku ľudského plodu, napriek tomu, že stále nie je osobou, je jeho život právom chránený. Z toho, že plod nie je osobou a nie je subjektom práva, nijako neplynie jej záver, že „nemá právo na život“. Výraz „právo na život“ je niečo úplne iné ako právny nárok na život. Uvedeným tvrdením titulovaná právnička zašla ďaleko za hranice tzv. pozitívneho práva alebo práva opierajúceho sa o ľudskú vôľu. Okrem toho existuje plno vecí, ktoré nie sú subjektom práva a napriek tomu sa na ne právna ochrana vzťahuje. Napríklad moje auto nie je žiadnou osobou, ale ako moje vlastníctvo je právom chránené pred krádežou a poškodením. Na druhej strane tu máme plno subjektov práva, ktoré však na strane druhej nie sú žiadnou osobou, napríklad právnická osoba nie je skutočnou osobou a je subjektom práva alebo ani štát nie je osobou a je subjektom medzinárodného práva.
(Status na FB 26. septembra 2024)
