Vladimír Manda: O geste študenta Omaníka

Jednou z aktuálnych tém, ktoré v spoločnosti dnes rezonujú je nesporne slávnostný akt odovzdávania cien študentom za ich reprezentáciu Slovenska na medzinárodných olympiádach. Študent Simon Omaník, ocenený za úspešnú medzinárodnú reprezentáciu Slovenska v matematickej olympiáde, odmietol podať ruku prezidentovi republiky P. Pellegrinimu.

Ak by išlo len o samotný akt nepodania ruky prezidentovi, bral by som to ako prejav neustále klesajúcej úcty občanov k politikom a štátnym inštitúciám, spojený s mladíckou nerozvážnosťou ako aj snahou dnešnej mladej generácie prezentovať svoje „progresívne“ postoje verejne.

Problém je v tom, že S. Omaník svoj akt nepodania ruky prezidentovi opiera o presvedčenie, že P. Pellegrini klamal vo svojej volebnej kampani. Uvedený postoj S. Omaníka, by mohol reprezentovať túžbu mladej generácie po politike bez pretvárky a klamstva, ak by však súčasne nemal na svojom saku pripnutú veľkú stužku znázorňujúcu ukrajinskú vlajku.

Dnes sa u nás stalo módou, nosiť ukrajinskú stužku, či mávať ukrajinskou vlajkou ako prejav podpory boja Ukrajiny za svoju suverenitu, demokraciu a územnú celistvosť. Ak sa však na uvedený prejav podpory nezávislej a demokratickej Ukrajiny pozrieme z hľadiska reálnych faktov, tak dnešná Ukrajina bojuje za svoju pomajdanovskú, poprevratovú Ukrajinu, ktorá nebola v žiadnom prípade ani suverénna, ani demokratická a nedisponovala ani svojou územnou celistvosťou.

Ukrajina, za ktorú dnes časť jej občanov bojuje, je Ukrajina, ktorá protiústavnou formou odvolala nielen svojho prezidenta, ale spolu s ním aj platnú ústavu Ukrajiny a nastolila vládu samozvanej kyjevskej kliky, podriadenej záujmom Západu, predovšetkým záujmom USA a NATO.

Nosenie symbolu Ukrajiny dnes znamená obhajobu Ukrajiny, ktorá v roku 2014 zahájila „protiteroristickú operáciu“ proti vlastným občanom Donbasu a Luhanska, ktorí odmietli uznať vládu kyjevskej kliky a trvali na platnosti ústavy, Ukrajiny, ktorá dovolila aby majdanskí „bojovníci“ upálili 48 občanov v Odese, ktorí rovnako nesúhlasili so štátnym prevratom, ktorá súhlasila s Minskými dohodami, ale namiesto toho, aby ich plnila, posilňovala svoju armádu spoluprácou s Severoatlantickou alianciou a budovala okolo Donecka a Luhanska vojenské opevnenia, pretože sa pripravovala na vojnu, a nie na mierové riešenie Minských dohôd.

Nosenie ukrajinských symbolov dnes znamená obhajobu S. Banderu, ukrajinského nacistu, ktorého deň narodenia, 1. január, je štátnym sviatkom Ukrajiny. Jeho nasledovníci bojujú na fronte vo vojenských formáciách Azov, Aidar a pod. V tyle Ukrajiny nasledovníci Banderu rozsievajú svoju neonacistickú ideológiu, prostredníctvom ktorej vychovávajú svojich nasledovníkov už od malička… Dnešné nosenie symbolov Ukrajiny neobhajuje demokratickú Ukrajinu, ale Ukrajinu kráčajúcu v stopách bývalých fašistov.

Nosenie ukrajinských symbolov dnes nemôže znamenať ani obhajobu územnej celistvosti Ukrajiny, pretože územnú celistvosť si zlikvidovali ukrajinskí poslanci sami tým, že pri odvolávaní prezidenta Janukovyča, svoju svojvôľu povýšili nad vôľu ústavy. Akt odmietnutia platnosti ukrajinskej ústavy neviedol len k nelegálnemu odvolaniu prezidenta Janukovyča, ale nutne viedol aj k likvidácii územnej celistvosti Ukrajiny.

Ako je všeobecne známe, územná celistvosť štátu nie je daná fyzikálnou celistvosťou územia, na ktorom sa štát nachádza, ale je daná politickou celistvosťou daného územia. Politická, územná celistvosť dnešného moderného štátu je daná platnosťou jedného a toho istého zákona na celom území štátu, t.j. je daná platnosťou ústavy na danom území.

Ak sa ústava svojvoľne zruší, ako to bolo v prípade ukrajinského parlamentu vo februári 2014, tak nastupuje stav, ktorí sa vo filozofii 17. storočia nazýval stavom prirodzeným, t.j. stavom, kedy daná spoločnosť nie je viazaná jedným zákonom, presadzovaným legitímnou mocou, ale každá časť územia sa riadi svojimi individuálnymi mocenskými pomermi. T. Hobbes nie nadarmo nazval daný stav spoločnosti bojom všetkých proti všetkým. Preto musela kyjevská klika, ktorá sa dostala k moci nelegálne, šíriť svoju moc v spoločnosti „ohňom a mečom“.

V uvedenej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Krym, Donbas a Luhansk mali prirodzené právo postaviť sa proti nelegálnej moci kyjevskej kliky a bojovať za nezávislosť svojho územia. Túto formu boja si však nevybrali svojvoľne, ale boli k nej prinútení svojvoľným odstránením zákonných nástrojov riešenia podobných sporov, t.j. ústavy, predstaviteľmi majdanu.

Na vyššie uvedenom základe je jasné, že gesto študenta S. Omaníka opierajúce sa o názor, že P. Pellegrini je klamár sa dostáva do podstatného sporu so symbolom Ukrajiny, ktorý má na svojom saku, pretože symbolom dnešnej Ukrajiny je V. Zelenskyj, teda politický klamár, ktorý pri nástupe do funkcie sľuboval občanom ukončenie vojny na Donbase a v Luhansku a mierové riešenie ich nového postavenia v rámci Ukrajiny. Namiesto mieru, zaviedol Ukrajinu do vojny s Ruskom.

Gesto študenta S. Omaníka voči nášmu prezidentovi sa vylučuje so symbolom, ktorý má na saku. Prečo S. Omaník uznáva klamára V. Zelenského a neuznáva „klamára“ P. Pellegriniho? Osobne sa domnievam, že je tomu tak preto, lebo matematiku si osvojuje z vedeckých zdrojov, ale svoje politické presvedčenie opiera o manipulatívne reči prozápadných médií a politikov.

(Status na FB, 14. januára 2025, titulok Slovo, mierne upravené)