Z vyjadrenia predsedu akadémie M. Venharta k zrušeniu politologického ústavu, že: „Toto rozhodnutie nie je o jednom ústave ani o jednotlivcoch, ale je výrazom dlhodobého záväzku SAV modernizovať svoju štruktúru tak, aby bola akadémia ako celok schopná dlhodobo plniť podmienky výkonnostných zmlúv a udržať si stabilné financovanie pre nasledujúce roky. Bez systémových zmien by SAV ako celok riskovala stratu významnej časti dodatočných zdrojov, ktoré sú dnes kľúčové pre rozvoj vedy na Slovensku,“ vyplýva, že jadrom SAV podľa daného vyjadrenia, nie je obohacovať spoločnosť o objektívne poznanie skutočnosti, ale „plniť výkonnostné zmluvy a udržať si stabilné financovanie pre nasledujúce roky“.
Podľa daného vyjadrenia sa tu „veda“ mení na výrobný proces riadený finančnými dohodami, viazanými na dosahovanie určitých cieľov.
Kto sa niekedy zaoberal nie len reprodukciou a čiastočným rozvíjaním existujúceho vedeckého poznania, ale pokusom reprodukovať existujúcu realitu vo vedeckej forme, t.j. vo forme systému poznatkov, ktoré svojím obsahom reprodukujú podstatu a vývoj poznávanej reality, ten mi dá iste za pravdu, že výsledky vedeckého poznania nie je možné plánovať a financovať ako výrobný proces.
Zavedenie grantového systému do rozvoja vedy, aspoň pokiaľ ide o spoločenské vedy, síce prinieslo haldy monografií, odborných statí a rôznych poznatkov, ale „káru“ vedy, ak ju to vôbec v danej oblasti posunulo vpred, tak len o piaď.
To, čo je možné do určitej miery plánovať, nie je rozvoj vedy, ktorá je vo svojej podstate teoretickým systémom poznatkov, ktoré svojím obsahom reprodukujú podstatu a zákonitý pohyb rôznych sfér objektívnej reality, je konkretizácia existujúcich vedeckých teórií na poznatky aplikovateľné v praxi, teda konkretizácia vedy na praktické poznanie.
Je nepochybné, že bez dostatočných zdrojov nie je možné rozvíjať nielen vedu, ale ani iné sféry ľudského bytia. Ale na rozdiel od iných sfér sa výsledok vedeckého poznania nedá predvídať z hľadiska časového a teda ho nie je možné zväzovať nejakými výkonnostnými zmluvami.
Či sa nám to páči alebo nie, rozvoj vedy, teda proces objektívneho poznania sveta nie je procesom výstavby cesty, továrne, nie je to proces „výroby“ poznatkov, ale je to neistá cesta hľadania pravdy o svete, plná omylov a teda nutne aj cesta „vyhadzovania peňazí“ či zdrojov, ktoré neprinášajú aktuálne pozitívny prospech pre prax človeka.
SAV zrušením politologického ústavu fakticky priznáva, že sféru politického života u nás nepovažuje za hodnú vedeckého skúmania, veď prečo aj?
SAV je pravdepodobne toho názoru, že veda už spoznala podstatu politického života a podstata dnešnej „demokratickej a slobodnej“ sféry politického života sa už čo do svojej podstaty meniť nebude, t.j. už v nej niet nič, čo by bolo potrebné vedecky skúmať. Dnes ju stačí len prakticky upravovať, na čo vedci nie sú potrební. Tu stačia rôzni politickí praktici či dnešní „politickí analytici“.
Preto ma prekvapuje, že SAV „slávnostne“ nevyhlásila, že ako prvá na svete pozná podstatu politického života, ktorá je už definitívna a preto ju nie je potrebné už ďalej skúmať.
Ak zrušenie politologického ústavu SAV hodnotíme objektívne, tak musíme konštatovať, že SAV, ktorej podstatou by mal byť, obrazne povedané, pohyb vpred, sa tu postavila na opačné pozície, na pozície konzervatívnej inštitúcie, ktorá sa svojím rozhodnutím postavila proti pohybu vpred v oblasti vedeckého poznania politickej sféry života spoločnosti.
Ale tento znak konzervatívnosti, ako ho použijeme v objektívnom slova zmysle a nie v úzkom politickom význame, je dnes typickým znakom celej dnešnej, politicko-ideologickej ako aj kultúrnej sféry, dominujúcej v spoločenskom živote. Žiadna z nich nemá záujem o skutočný pohyb spoločnosti vpred, všetci hľadajú či lepšie povedané, motajú sa v tej istej podstate, ktorej formy prejavu chcú len modifikovať, ale nie zmeniť.
Takže postoj SAV je v uvedenej súvislosti len explicitným vyjadrením uvedene konzervatívnej tendencie.
(Status na FB, 17. júna 2026)
