Pre svoj stručný pohľad do problematiky mierových rokovaní o ukončení vojny na Ukrajine by som asi ťažko našiel lepší úvod než ten, ktorý zverejnili noviny CZ24. news:
„Telefonický rozhovor mezi Donaldem Trumpem a Vladimirem Putinem lze jedním slovem označit za bombu hromadného ničení, protože co se strhlo po rozhovoru v Evropě, to se nedá nazvat jinak než naprostý masakr, který pouze ukazuje na to, jak vysoké sázky vložili evropští politici do výhry nad Ruskem ve válce na Ukrajině.“
Rozhorčené hlasy rôznych predstaviteľov krajín EÚ, odsudzujúce telefonický rozhovor D. Trumpa s V. Putinom, zameraným na ukončenie vojny na Ukrajine za to, že D. Trump si nevyžiadal najskôr názor EÚ, jasne dokumentuje, že EÚ ako celok si ani po troch rokoch vojny neuvedomujú alebo si nechcú uvedomiť podstatu prebiehajúceho konfliktu.
Predsa hlavnou príčinou vojenského konfliktu na Ukrajine nie je spor medzi Ukrajinou a Ruskom a ani spor medzi EÚ a Ruskom, ale hlavný spor je medzi rozširujúcim sa NATO na čele s USA a Ruskom. EÚ v danom konflikte vystupuje len vo forme NATO, t.j. EÚ je tu pod vedením USA a Ukrajina sa dostal do konfliktu s Ruskom práve preto, že nastúpila cestu k svojmu začleneniu do bloku NATO.
Štátny prevrat na Ukrajine v 2014, spôsobil okrem iného najmä to, že k moci sa dostali sily, ktoré začali reálne presadzovať integráciu Ukrajiny do NATO. Vstup Ukrajiny do NATO bol ako cieľ jej zahraničnej politiky zahrnutý za prezidenta P. Porošenka do preambuly ukrajinskej ústavy (2019). Prehlbujúca sa vojenská spolupráca Ukrajiny s NATO, temer vo všetkých vojenských oblastiach v spojení s odmietnutím mierového riešenia Minských dohôd nakoniec nemohli skončiť inak, ako vojenským konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou.
Konflikt za začal ako konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou vyprovokovaný predovšetkým neplnením Minských dohôd. Ukrajina sa namiesto mierového riešenia konfliktu zamerala na prípravu vojenského riešenia konfliktu, čo bolo v súlade so zámerom garantov dohody, A. Merkelovej ako F. Hollanda. Ak by západné krajiny svojou politikou nezlikvidovali temer zavŕšené mierové Istanbulské dohody, tak vojenský konflikt mohol byť udusený v zárodku.
Dohody neboli zavŕšené preto, že USA a NATO ako aj EÚ boli presvedčení, že s vojenskou ako aj ekonomickou podporou krajín NATO, Ukrajina vojenský konflikt neprehrá. Od odstúpenia Ukrajiny od mierovej dohody s Ruskom sa vojenský konflikt na Ukrajine premenil z lokálneho konfliktu medzi dvomi štátmi na vojenský konflikt medzi Ruskom a krajinami NATO na čele s USA. Všestranná vojenská, ekonomická a politická pomoc Ukrajine zo strany USA, NATO a EÚ sa stala skutočným základom dnešnej podoby vojenského konfliktu.
Európska únia, ktorá dnes narieka, že D. Trump sa s ňou neporadil pred telefonickým rozhovorom s V. Putinom, počas vojnového konfliktu len slepo, poslušne a bez vlastnej reálnej predstavy o ukončení konfliktu, nasledovala kroky USA. Preto dnes nie je jasné, prečo by sa USA mali pýtať na názor EÚ, keď počas celého obdobia vojenského konfliktu svoj vlastný názor nemala. USA jednoducho zobrali podriadenosť EÚ voči politike USA ako fakt a podľa neho sa voči EÚ správajú.
Fakt, že sa D. Trump najskôr kontaktoval s V. Putinom a nie s V. Zelenským snáď ani nie je potrebné komentovať. Veď cieľom a jadrom vojnového konfliktu nie je zo strany Ukrajiny boj za samostatnú, suverénnu Ukrajinu, ale boj za Ukrajinu znásilnenú vojenským prevratom v 2014 a následne premenenú banderovskými a zahraničnými silami na protiruskú vojenskú palicu v rukách záujmov USA a ich spojencov. Teraz sa v USA dostali k moci sily, ktoré už o vojenskú konfrontáciu s Ruskom nestoja a tým pádom už nepotrebujú ani ukrajinskú vojenskú palicu.
Domnievam sa, že krok D. Trumpa smerom k V. Putinovi bol správny a plne zodpovedná podstate vojenského konfliktu na Ukrajine. Podstatou konfliktu je rozširujúca sa moc USA prostredníctvom krajín NATO až k „dverám“ Ruska, čo zjavne ohrozuje bezpečnosť Ruska. Ak sa má hrozba vojnového konfliktu odstrániť a nie nahradiť vojenským prímerím, potom sa bude musieť podstatne zmeniť bezpečnostná štruktúra Európy.
Bezpečnostná štruktúra Európy sa bude musieť podriadiť princípu rovnosti všetkých štátov obsiahnutého v Charte OSN, aj v oblasti bezpečnosti, tak ako to už dávno požadujú mierové konferencie OBSE z Paríža (The Charter of Paris for New Europe 1990) a Istanbulu (The Charter for Europe Securite 1999). Súčasná bezpečnostná štruktúra opierajúca sa o NATO je v rozpore s medzinárodným právom obsiahnutým v Charte OSN, pretože porušuje princíp rovnosti v otázke bezpečnosti štátov.
V uvedenej súvislosti len na okraj poznamenávam, že častá téza viacerých zástancov mierového urovnania vojnového konfliktu na Ukrajine, začína akoby nespochybniteľným tvrdením, že Rusko svojou špeciálnou vojenskou operáciou porušilo medzinárodné právo. Autori uvedeného tvrdenia však prehliadajú, že všetky krajiny združené v NATO porušujú medzinárodné právo vo vzťahu k bezpečnosti Ruska. Takže to nebolo Rusko, ktoré ako prvé a dlhodobo začalo porušovať medzinárodné právo, ale sú to krajiny NATO. Z uvedeného pohľadu by sa vojnový konflikt vyriešil veľmi jednoducho, stačilo by, aby krajiny v NATO prestali porušovať medzinárodné právo, t.j. aby NATO bolo zrušené a Rusko by iste veľmi rýchlo ukončilo svoje špeciálnu vojenskú operáciu.
Neviem ako skončia mierové rokovania medzi USA a Ruskom, ale je isté, že snaha presadiť politiku zvyšovania vojenských výdavkov na „obranu“ v rámci NATO je nespochybniteľnou cestou nie k mieru, ale k „veľkej“ vojne s Ruskom. NATO je už od svojho vzniku vojenským nástrojom krajín západu namiereným na Rusko a na tejto jeho podstate sa nič nezmenilo. Súčasný vojenský konflikt na Ukrajine to jasne dokumentuje.
Čo sa asi stane, ak NATO, na ktoré štáty EÚ neprispievali ani 2 % HDP vyvolalo vojnový konflikt na Ukrajine, bude dotované 5 % HDP?
(Status na FB, 14. februára 2025)
