Najhoršie, čo môžeme pre Ukrajinu urobiť, je dávať jej nereálne prísľuby. V roku 2008 NATO povedalo, že Ukrajina sa v budúcnosti stane jej členom. Po 15 rokoch od tohto prísľubu šéf NATO hovorí, že Ukrajina sa stane členom NATO „v dlhodobej perspektíve“. Vyzerá to, že s členstvom Ukrajiny v NATO je to ako s diaľnicou z Bratislavy do Košíc: každý hovorí, že bude, ale nikto nevie, kedy.
Takéto prísľuby považujem nielen za nezodpovedné, ale aj za kontraproduktívne. Podobne sa správala EÚ k Turecku a v konečnom dôsledku tieto medové motúziky napomohli k nástupu Erdogana a k formovaniu súčasnej politiky Turecka, z ktorej často bolí hlava EÚ aj USA. Hovoriť, že sa niečo s určitosťou stane v „dlhodobej perspektíve“, je možné len o smrti, ale nie o spoločenských procesoch. Nikto nevie, ako sa skončí vojna na Ukrajine, nikto nevie, ako sa bude vyvíjať bezpečnostná situácia v Európe a vo svete a nikto nevie, aké budú politiky a záujmy jednotlivých členských krajín NATO. Stoltenberg opakovane sľubuje niečo, čo nemôže zaručiť. Nie je ale sám a podobné nepodložené prísľuby sa dávajú Ukrajine aj ohľadom členstva v EÚ. Ukrajina je obeťou ruskej agresie a je správne jej pomáhať. Byť obeťou agresie ale nie je kvalifikačný predpoklad k členstvu v EÚ alebo v NATO a osobne sa obávam, že dopady tejto vojny budú skôr opačné. Tak, ako nenaplnené prísľuby EÚ vo vzťahu k Turecku mali dopady na vnútropolitické pomery v krajine, tak sa podobné dopady dajú očakávať aj na Ukrajine. Ukrajina sa rozhodne neobráti späť k Rusku, o to sa už svojou sprostou politikou postaral sám Putin, ale skôr sa obráti sama do seba a je možné predpokladať nárast radikálneho nacionalizmu, ktorý už má na Ukrajine (a nielen tam) zapustené svoje korene.
Naše prísľuby Ukrajine v skutočnosti nepomáhajú, ale vytvárajú nerealistické očakávania, ktorých nenaplnenie bude mať na Ukrajinu a celý región negatívny dopad.
(Status na FB 1. marca 2023)
