Britský Guardian prináša článok od Adama Almeida o dopadoch privatizácie dodávok vody, ktorú počas svojej vlády presadila Margaret Thatcherová. Podľa jej predstáv mal predaj tohto verejného majetku priniesť akcionársku demokraciu, ale namiesto toho viedol k veľkému prevodu bohatstva vybratým akcionárom.
Od privatizácie v roku 1989 sa účty za vodu v celej Británii zvýšili o 360 % , čo je viac ako dvojnásobok miery inflácie (v Škótsku je voda vo vlastníctve vlády a účty sú nižšie). Napriek tomuto zvýšeniu cien sú investície do vodnej infraštruktúry nedostatočné, dochádza k poruchám, nedostatkom pri spracovaní odpadovej vody a systém je podfinancovaný a zadlžený.
Článok upozorňuje aj na ďalšie konkrétne absurdnosti systému, keď najväčším akcionárom najväčšieho britského dodávateľa vody Thames Water je verejný dôchodkový fond OMERS so sídlom v Kanade, ktorý zhodou okolností vypláca dôchodok autorovej starej mame: „Ide o bizarné usporiadanie, v ktorom ja (a milióny ďalších) platím stupňujúce sa ceny za pitnú vodu, aby moja stará mama v Kanade a tisíce ďalších dôchodcov prežili svoje zlaté roky. Napriek tomu sa tento model vlastníctva stáva čoraz bežnejším, keďže základnú infraštruktúru Británie kupujú inštitucionálni investori s portfóliami v hodnote stoviek miliárd dolárov. Tieto firmy zvyčajne spravujú peniaze v mene svojich klientov, medzi ktoré patria penzijné fondy, univerzitné nadácie a poisťovne.“ Podľa Almeida sú „zďaleka najväčšími víťazmi v celom tomto usporiadaní sú manažéri na čele investičných firiem, ktorí z týchto obchodných praktík zbierajú obrovské zisky. V roku 2022 generálny riaditeľ Omers, Blake Hutcheson, zarobil ekvivalent 3 miliónov libier“.
Autor vidí riešenie jednoznačne: „Anglicko musí nasledovať príklad zvyšku sveta – a priviesť vodu späť do verejného vlastníctva. Vodné systémy fungujú ako prirodzený monopol, čo znamená, že z hľadiska „konkurenčnej inovácie“ prostredníctvom privatizácie sa dá získať len málo. Navrátenie Thames Water do verejného vlastníctva by znamenalo, že zisky by už neprenikali cez výplaty akcionárov, ale namiesto toho by sa reinvestovali späť do systému znížením účtov za vodu, modernizáciou rozpadajúcej sa infraštruktúry alebo financovaním budúceho výskumu a vývoja. Verejné vlastníctvo vodárenských spoločností by mohlo upchať úniky v systéme, fyzické aj finančné.“
Na základe našich skúseností u nás na Slovensku by sme mohli dodať, že ani toto riešenie určite nie je zázračné a vždy sa nájdu možnosti, ako na systém obchádzať a ľudí okrádať. Určite ale zabraňuje legálnemu a systémovému odkláňaniu peňazí v prospech niekoľkých jednotlivcov. Prípadné podvody je možné odhaľovať a postihovať a nemajú takýmto spôsobom legalizovanú podobu.
(Status na FB 29. marca 2024)
