Jaro Naď píše, že v uliciach bolo veľa lásky a možno je z jeho pohľadu označenie jeho politických oponentov za svoloč práve tým najvrúcnejším vyjadrením lásky. Taktiež je ale pravda, že aj politici súčasnej vládnej koalície, vrátane premiéra, často prekračujú pri svojich vyjadreniach hranice slušnosti. Len sa mi páčilo to prepojenie lásky a svoloče, tak som si dovolili to takto komentovať.
Ďaleko významnejšie je ale ďalšie vyjadrenie bývalého ministra obrany: „Neskončíme a pôjdeme aj do generálneho štrajku!“ To je podľa môjho názoru nielen iluzórne, ale taktiež to ukazuje odtrhnutosť niektorých politikov od reálneho života a ich nebezpečnú naivitu. Jedna vec je priviesť na námestie našich miest niekoľko desiatok tisíc ľudí, alebo obrovské množstvo podpisov proti ministerke kultúry, ale úplne iná vec je skutočný generálny štrajk, aký sme zažili v roku 1989!
Sme krátko po voľbách, prieskumy verejnej mienky ukazujú, že preferencie ľudí sú stále približne rovnaké. Áno, veľká časť spoločnosti je nespokojná a túto nespokojnosť dáva najavo, ale opakujem – je úplne niečo iné hodinový protest na námestí a niečo iné je generálny štrajk. Prezentovanie takýchto nereálnych cieľov považujem nielen za „capnutie do vody“, ale najmä za prejav politickej negramotnosti. Pri všetkom rešpekte k Naďovi: jeho politická strana osciluje okolo 3 % podpory a hovoriť z tejto pozície o generálnom štrajku vyvoláva skôr úsmev.
Som zvedavý, či sa niektorý z lídrov opozičných strán pripojí k zámeru uskutočniť generálny štrajk. Myslím si, že nie, ale na Slovensku je všetko možné…
(Status na FB 26. januára 2024)
