Opäť tu máme výročie okupácie vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968.
Opäť sa všetci kovaní russofóbi a russobijci budú zavzdušňovať.
Niežeby nemali pravdu, okupácia z roku 1968 bola riadne svinstvo! Veľmi dobre sa ňu pamätám, bol som očitý svedok diania nahnevaný nielen v tie dni, ale aj nasledujúce roky. Zvlášť, ak na následky normalizácie, ktorá po okupácii nastala, doplatili aj moji rodičia (obaja vyhodení zo strany aj z práce, otec mal 20 rokov zákaz publikovať a ja som sa len zázrakom dostal na VŠ).
Dnes, s odstupom času, mi je zrejmé, že to nemohlo dopadnúť inak. Svet totiž nefunguje idealisticky, ako si to predstavujú tzv. lepšoľudia. Nikdy tak nefungoval, nefunguje a fungovať nebude! Impéria/veľmoci vždy mali/majú/budú mať svoje záujmy. A pochopiteľne, v roku 1968 ich mal aj Sovietsky zväz. To je geopolitika!
Navyše, udalosti od januára do augusta 1968 sa diali príliš rýchlo, veľmi búrlivo, veľmi entuziasticky – je logické, že na Rusov to bolo priveľa. Ak by česko-slovenské vedenie postupovalo pomalšie, uvážlivejšie, som presvedčený, že sa mohli dosiahnuť viaceré ústupky a uvoľnenia v oblasti kultúry, podnikania, cestovania a aj v iných oblastiach. Pomalšou cestou sa mohlo dosiahnuť aspoň také uvoľnenie, aké bolo vtedy v kádarovskom Maďarsku.
Nestalo sa. A Rusi nás vyše dvadsať rokov okupovali.
Treba povedať, že to bola jedna z najmierumilovnejších okupácií v ľudskej histórii.
Pozor! Tým okupáciu rozhodne neobhajujem!
Len sa pokúšam pozrieť na vec očami nepodliatymi krvou, nezaslepenými.
Posledný ruský vojak od nás odišiel 21. júna 1991. Pri odchode vojsk operetnú úlohu zohral spevák Kocáb, tú skutočnú mal slovenský generálmajor Svetozár Naďovič.
Okupácia vojskami Varšavskej zmluvy (neskôr len sovietskymi vojskami) mala nízky počet obetí. Spočiatku (po roku 1989) sa udával počet 104 obetí. ÚPN uvádza, že v dôsledku okupácie zahynulo v celom Česko-Slovensku najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku. Výskumníci v ďalších rokoch postupne počet navyšovali na dnes udávaných 402 česko-slovenských civilných obetí na životoch. Tu by ma celkom zaujímalo, podľa akej metodiky sa navŕšilo tých ďalších 300 ľudí, čo všetko sa – možno účelovo – zahrnulo pod obeť okupácie, lebo pravda je taká, že v drvivej väčšine nešlo o ľudí zastrelených pri potlačovaní protestov (čím nepopieram tragickosť a neprípustnosť obetí ako boli Danka Košanová, Peter Legner a ďalší), ale o obete usmrtené pri dopravných nehodách spôsobených sovietskou vojenskou technikou – napríklad pri zrážkach s tankami, nákladnými autami či neosvetlenými vojenskými vozidlami. Uvádza sa, že v najvypätejších dňoch počas invázie zahynulo na Slovensku viac okolo 20 civilistov.
Poďme si to teraz porovnať napr. so zásahom uessákov (aby som sa priblížil reči rusofóbneho kmeňa) vo Venezuele.
Samotná operácia na území Venezuely prebehla 3. januára 2026 – teda v zásade trvala niekoľko hodín, nie vyše dvadsať rokov. Americké sily vykonali rozsiahle údery a následne špeciálne jednotky zajali prezidenta Nicolása Madura a jeho manželky Ciliu Floresovú a odviezli ich z krajiny. Americké zdroje a hodnotenie amerických predstaviteľov hovorí o približne 75 mŕtvych. Washington Post uviedol odhad 75–80 obetí, vrátane venezuelských a kubánskych bezpečnostných síl a civilistov. Venezuelská vláda ústami ministra vnútra Diosdadoa Cabella hovorí o 100 mŕtvych. A kubánska vláda oznámila 32 zabitých Kubáncov, ktorí pôsobili vo Venezuele. Agentúra EÚ pre azyl uvádza najmenej 47 príslušníkov venezuelských bezpečnostných síl + 32 Kubáncov, pričom konečný počet zostáva nejasný. Podľa dostupných údajov priamo počas samotnej operácie nezahynul nijaký Američan, hoci niekoľko bolo zranených.
Najrozumnejšie je teda hovoriť o približne 75–100 obetiach na životoch. Nešlo pritom iba o Madurovu ochranku – medzi obeťami boli aj kubánski vojenskí príslušníci a podľa amerického odhadu aj civilisti.
Ak vezmeme do úvahy celú americkú vojenskú kampaň proti Venezuele, proti údajným pašeráckym lodiam, tá sa začala 2. septembra 2025 (prvý útok bol podľa amerických údajov uskutočnený 1. septembra) a pokračovala aj v roku 2026. Podľa najnovších dostupných údajov bolo pri týchto útokoch zabitých viac než 220 ľudí. Reuters uvádza, že do polovice augusta 2026 bolo zničených 67 plavidiel a zahynulo viac ako 220 ľudí. Tu treba pripomenúť, že uessáci dodnes nepredložili nijaké dôkazy, že išlo naozaj o pašerácke lode a ani o tom, že Maduro sa podieľal na narkoobchode!
Celkový počet obetí uessákov vo Venezuele je teda viac než tristo. Za 122 dní vojenských zásahov, teda za 4 mesiace, tristo obetí.
V Česko-Slovensku za celé obdobie okupácie od 21. augusta 1968 do 21. júna 1991, teda za 22 rokov a 304 dní sa vykazuje od 104 do štyristo obetí.
Američania uniesli venezuelského prezidenta Madura a držia ho v zajatí už 230 dní.
Sovieti uniesli Alexandra Dubčeka a ďalších česko-slovenských predstaviteľov 21. augusta 1968. Nebola to normálna diplomatická cesta. Dubček bol internovaný a do Moskvy odvlečený proti svojej vôli. V Moskve zostal približne šesť dní – do 27. augusta, keď sa česko-slovenská „delegácia“ vrátila do Prahy. Samotné oficiálne česko-slovensko-sovietske rokovania prebiehali 23.–26. augusta.
Čs. predstavitelia v Moskve podpísali tzv. Moskovský protokol. Alexander Dubček sa podpisu veľmi bránil a podľa svedectiev ho podpísal až pod silným nátlakom ostatných česko-slovenských predstaviteľov a najmä prezidenta Svobodu. Svoboda, ako vojak s bojovými skúsenosťami z 2. svetovej vojny vedel posúdiť, že vojenský odpor v situácii, keď 63 % dĺžky česko-slovenskej hranice tvoria agresorské štáty a vyslaná vojenská sila je raz taká početná ako sila česko-slovenskej armády, že ozbrojený odpor by okrem množstva (zbytočných) obetí nič nevyriešil…
Z unesených čs. predstaviteľov jediný František Kriegel Moskovský protokol odmietol podpísať. Ostatní signatári sa zaviazali zastaviť a postupne likvidovať časť reforiem Pražskej jari, vykonať tzv. normalizáciu politických pomerov, umožniť legalizáciu pobytu sovietskych vojsk v Česko-Slovensku…
Dodnes sa pamätám na povestný Dubčekov prejav po návrate, keď očividne mal slzy na krajíčku…
Hospodárske dôsledky oboch akcií:
Uessáci prevzali od 3. januára 2026 kontrolu nad venezuelskou ropou. Podľa amerického systému idú príjmy z venezuelskej ropy najprv na účty kontrolované USA, pričom americký prezident ich označil za peniaze, ktoré sú síce majetkom venezuelskej vlády, ale sú držané v úschove USA. Venezuelská vláda nemá voľný prístup k celému účtu a nemôže jednoducho povedať: „Potrebujeme 2 miliardy dolárov, pošlite nám ich.“
USA rozhodujú o tom, kedy a na aký účel sa peniaze uvoľnia.
A toto nie je iba teoretická otázka. Podľa najnovších informácií Financial Times sa od januára nazbieralo z predaja venezuelskej ropy viac ako 13 miliárd USD, ale oficiálne bolo do Venezuely prevedených iba približne 300 miliónov USD. Zvyšok zostáva pod americkou kontrolou a Washington neposkytuje dostatočne podrobný verejný účet o jeho použití.
To znamená, že Venezuelčania v súčasnosti nemajú normálnu suverénnu kontrolu nad týmito peniazmi.
Americká administratíva tvrdí, že peniaze nepatria USA, ale Venezuele a USA ich iba spravujú/chránia. Zároveň však Washington kontroluje účty, tok peňazí a ich uvoľňovanie.
A práve preto vzniká otázka, či ide ešte o „správu venezuelských peňazí“, alebo už fakticky o ekonomickú kontrolu Venezuely. Aj americkí zákonodarcovia požadovali od ministerstva financií vysvetlenie, akú právomoc má nad týmito peniazmi a ako s nimi nakladá.
Ekonomické dopady sovietskej okupácie z roku 1968:
Česko-Slovensko bolo pred rokom 1968 veľmi významným výrobcom zbraní. Malo vlastný vývoj a výrobu lietadiel, tankov, obrnených vozidiel, ručných zbraní, delostrelectva atď. Po normalizácii sa česko-slovenský zbrojársky priemysel čoraz viac dostával pod sovietsku kontrolu a výrobný program sa musel prispôsobovať požiadavkám ZSSR. To však neznamená, že Sovieti jednoducho „odviezli všetky zbrane“.
Česko-Slovensko bolo zároveň veľkým exportérom zbraní do ZSSR a ďalších štátov socialistického bloku.
Veľmi podstatný mechanizmus bol obchod v rámci RVHP (Rady vzájomnej hospodárskej pomoci). Česko-Slovensko dodávalo do Sovietskeho zväzu napríklad stroje, turbíny, elektrické zariadenia, automobily, lokomotívy, priemyselné zariadenia, spotrebný tovar. Za to dostávalo najmä suroviny a energiu, predovšetkým ropu a zemný plyn. Problém bol v tom, že ceny v rámci RVHP neboli trhové. Preto sa dnes vedú spory, či bolo Česko-Slovensko v niektorých obdobiach čistým ekonomickým „donorom“ ZSSR, alebo naopak z obchodného systému profitovalo.
Dobre vyčísliteľná je však samotná okupácia. Priame materiálne škody spôsobené sovietskou armádou sa stanovili na približne 6 miliárd Kčs; tento údaj uvádza aj materiál Národnej rady SR. Staršie česko-slovenské odhady hovorili až o 27 miliardách Kčs celkových škôd spôsobených okupáciou. Český parlament v roku 2022 uviedol ako „striedmy odhad všetkých vyčísliteľných škôd“ za celé obdobie najmenej 25 miliárd Kčs.
Ešte pred samotnou 20-ročnou okupáciou – už v roku 1968 – muselo Česko-Slovensko kvôli príchodu sovietskych vojsk presúvať vlastnú armádu: uvoľniť 32 posádok, presunúť 1 200 tankov, 1 000 diel, 700 obrnených transportérov. Náklady na túto redislokáciu boli vtedy vyčíslené na 1–1,5 miliardy Kčs.
A dôležitá položka sú ekologické škody. Po odchode sovietskych vojsk zostali rozsiahle kontaminované územia. Sanačné práce na Slovensku v rokoch 1990–1992 boli vyčíslené na približne 987 miliónov Kčs. Sovieti/Rusi ich nikdy neuhradili.
Dohromady sa teda ekonomické dôsledky okupácie pohybujú okolo 30 miliárd Kčs.
Uessáci len za 6 mesiacov tohto roku si prisvojili za venezuelskú ropu 13 miliárd USD. Ak by americký „patronát“ nad Venezuelou trval porovnateľne dlho, teda 20 rokov, tak by išlo o sumu 520 miliárd USD.
Porovnajme teda škody reálnej dvadsaťročnej sovietskej okupácie a fiktívnej dvadsaťročnej americkej – 30 miliárd Kčs versus 520 miliárd USD.
Ak sa porovnajú tieto sumy cez priemerné mzdy/kúpnu silu práce týchto dvoch historických období tak 520 miliárd dnešných USD je približne 7,5-krát väčšia ekonomická hodnota než 30 miliárd Kčs z obdobia 1968–1991.
Ale presnejšie porovnanie je nasledovné: 520 miliárd dnešných USD je približne 450–500-krát väčšia suma než 30 miliárd Kčs, ak 30 miliárd predstavuje celkovú sumu rozloženú cez celé obdobie 1968–1991 a porovnávame ju s kumulovaným HDP.
„Ak prijmeme odhad, že 30 miliárd Kčs nahromadených za približne 23 rokov zodpovedá svojou váhou voči kumulovanému HDP asi 1–1,2 miliardy dnešných dolárov, potom 13 miliárd dnešných dolárov získaných Američanmi za venezuelskú ropu za jediného pol roka je už samo osebe približne 11–13-krát väčšia suma ako celková suma strát za celú dvadsaťročnú ruskú okupáciu Česko-Slovenska.
Čiže ešte raz zrozumiteľnejšie: uessáci za prvý polrok tohto roka narobili Venezuelčanom viac 11-13 krát viac škody, ako nám Rusi za celú 20 ročnú okupáciu!
Samozrejme, potom sú tu ešte oveľa väčšie nepriame škody, ktoré sú možno ešte dôležitejšie (a ťažšie sa ekonomicky vyčíslujú). Po roku 1968 nastala normalizácia, ktorá znamenala: odstránenie reformných ekonómov, zastavenie ekonomických reforiem, návrat k centralizovanému plánovaniu, politické čistky, emigráciu množstva kvalifikovaných ľudí, technologické zaostávanie, obmedzenie kontaktov so západnými ekonomikami…
Ťažko predvídať vývoj vo Venezuele, ale uessáci túto na ropu bohatú krajinu už z pazúrov pustia len ťažko. Takže rozličné podoby normalizácie sa už dejú a budú diať aj tam!.
Takže v ekonomickom porovnaní russká okupácia Česko-Slovenska v porovnaní s uessáckou nefyzickou/virtuálnou/administratívnou okupáciou Venezuely vyzerá takmer neškodne.
A teraz si ešte predstavte, že som na porovnanie Spojených štátov a Sovietskeho zväzu/Ruska vybral jedno z tých mierumilovnejších amerických vojenských dobrodružstiev! Mohol som vybrať hoci pod falošnou zámienkou začatú americkú okupáciu v Iraku, ktorá mala okolo jedného milióna obetí!
A to samozrejme nebolo jediné vojenské angažovanie sa Spojených štátov vo svete od roku 1989.
Uessáci sa od spomínaného „roku zmien“ vojensky angažovali v Paname (1989–1990) – invázia a zvrhnutie Manuela Noriegu,
Iraku/Kuvajte (1991) – vojna v Perzskom zálive proti Iraku po obsadení Kuvajtu.,
Somálsku (1992–1994) – vojenská intervencia pôvodne spojená s humanitárnou operáciou OSN,
na Haiti (1994–1995) – americká intervencia a obnovenie vlády prezidenta Aristida,
v Bosne a Hercegovine (1995) – letecké útoky NATO proti bosnianskosrbským silám,
v Sudáne (1998) – americký raketový útok,
v Afganistane (1998) – raketové útoky proti cieľom al-Káidy; od roku 2001 rozsiahla vojna, ktorá trvala do roku 2021,
v Juhoslávii/Kosove (1999) – 78-dňové bombardovanie Juhoslávie v rámci NATO,
opäť v Iraku (1991–2003) – bezletové zóny a opakované americko-britské útoky; 2003 invázia do Iraku, následná okupácia a vojna,
opäť na Haiti (2004) – ďalšie nasadenie amerických vojakov počas politickej krízy,
v Pakistane (najmä 2004–2018) – útoky dronmi a ďalšie protiteroristické operácie; v roku 2011 napríklad zásah proti bin Ládinovi,
opäť v Somálsku (od 2000. rokov) – nálety, drony a špeciálne jednotky proti aš-Šabábu a ďalším skupinám,
v Líbyi (2011) – rozsiahle letecké a raketové útoky v rámci operácie NATO proti režimu Muammara Kaddáfího; neskôr ďalšie americké útoky,
v Jemene (od 2000. rokov) – útoky proti al-Káide a ďalším cieľom,
v Sýrii (od 2014) – letecké útoky a americké pozemné jednotky, primárne proti ISIS; USA však útočili aj na sily sýrskej vlády a jej spojencov,
opäť v Iraku (od 2014) – návrat amerických bojových operácií proti ISIS,
v Iráne (2020) – americký útok v Iraku, pri ktorom bol zabitý iránsky generál Kásim Solejmání,
opäť v Iraku/Sýrii (2021–2024 a neskôr) – opakované útoky proti proiránskym ozbrojeným skupinám,
opäť v Jemene (od 2024) – americké a britské útoky proti húsíjským cieľom.
No a samozrejme, zabudnúť nemôžeme na terajšiu, opäť bezdôvodnú vojnu v Iráne, kde uessáci len počas útoku na základnú školu Šadžare Tajebeh v meste Mináb 28. februára 2026 zabili 156 ľudí, z toho 120 detí!
Na porovnanie, Rusi sa po roku 1989 výrazne vojensky angažovali len na Ukrajine (aj to bola a je vojna vyprovokovaná Západom).
Za ruské vojenské angažovanie sa možno považovať: Moldavsko/Podnestersko (1992) – ruská 14. armáda zasiahla do miestneho konfliktu; ruské jednotky zostali v Podnestersku, s odretými ušami aj Gruzínsko (2008) – rusko-gruzínska vojna; Rusko vojensky zasiahlo v Gruzínsku a následne uznalo Abcházsko a Južné Osetsko. Treba však povedať, že rozsiahle otvorené bojové operácie začalo Gruzínsko(!) v noci zo 7. na 8. augusta 2008 útokom na Cchinvali v Južnom Osetsku. Toto nie je iba ruská interpretácia! K tomuto záveru dospela aj nezávislá vyšetrovacia misia EÚ vedená Heidi Tagliaviniovou. Jej správa uvádza, že otvorené nepriateľské akcie začali rozsiahlym gruzínskym vojenským útokom na Cchinvali a okolie, ktorý sa začal masívnym delostreleckým ostreľovaním.
Vojensky sa Rusi angažovali aj v Sýrii, ale na základe Dohody medzi Ruskou federáciou a Sýrskou arabskou republikou o rozmiestnení leteckej skupiny Ozbrojených síl RF na území Sýrie, podpísanej v Damasku 26. augusta 2015, ktorá výslovne stanovovala, že ruská letecká skupina je v Sýrii „na žiadosť sýrskej strany“.
Rusi sa krátko angažovali aj v Kazachstane (2022) – dialo sa tak však na základe žiadosti kazašskej vlády. Zasiahli ako hlavná časť spoločných síl Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB/CSTO) a na oficiálnu žiadosť kazašského prezidenta Kasyma-Žomarta Tokajeva. Kontingent tvorili vojaci Ruska, Bieloruska, Arménska, Tadžikistanu a Kirgizska.
ZÁVER:
Stručný sumár:
Američania vo Venezuele: Rusi v ČSSR:
za 4 mesiace – 300 obetí za 23 rokov – 104 – 400 obetí
Maduro unesený (zatiaľ) 230 dní Dubček unesený 6 dní
škody: 13 mld. USD za pol roka škody: 30 mld. Kčs za 23 rokov
(13 mld. USD predstavuje 11-13x
väčšiu sumu ako je celková suma
škôd za celú 20ročnú ruskú
okupáciu ČSSR)
Sovietska okupácia Česko-Slovenska bolo svinstvo! Predvídateľné svinstvo.
Avšak v porovnaní s inými svinstvami, najmä Spojených štátov, svinstvo takmer mierumilovné…
Posúdenie pôsobenia Spojených štátov a Ruskej federácie od roku 1989 až dodnes vyznieva neporovnateľne.
Pri úprimnej snahe o objektivitu, musia každému poctivému výskumníkovi/pátračovi/čitateľovi ako bezohľadný a viacnásobný agresor jednoznačne vyjsť Spojené štáty. Rusi sú popri nich len hanblivý učeň s nosom ešte mokrým od plodových vôd.
Preto mi je nepochopiteľná a neprijateľná tá obrovská až chorobná šovinistická rusofóbia a ani náznak USAfóbie či izraelofóbie.
(Vyšlo na pfpf.blog.pravda)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008