Dnes sa chcem pár vetami venovať kvalite práce niektorých slovenských (nielen) novinárov.
Po 25 rokoch v politike, priznávam sa, si už vyberám, s kým budem robiť rozhovory. Dôvodov mám na to nespočetne. Od rôznych fabulácií, tzv. „hodnotiacich úsudkov” až po čistú zlomyseľnosť a klamstvá.
Začiatkom týždňa ma oslovil redaktor jedného webu, že by chcel pár otázok ku kampani do EP, keďže predseda SMER – SSD povedal, že ma bude nominovať na líderku kandidátky našej strany. Požiadala som ho, aby mi otázky poslal, že máme plenárne zasadnutie a že večer mu na ne odpíšem.
Asi vás ani neprekvapím, že z piatich otázok bola o EP jedna: o tričku, ktoré som mala oblečené v roku 2005! Nechcela som mu rovno napísať, že na rozdiel od p. prezidentky (napríklad) nevozím so sebou do Štrasburgu kufre šiat od návrhárov, nemám ani čas na kaderníka či stylistu. Proste pristane lietadlo, nastúpime do autobusov, vystúpime v budove EP a utekáme na zasadnutia. Frakcie, predsedníctva, plenárka. Nikoho som nechcela nikdy uraziť a ani som nikdy na tričkách nenosila urážlivé nadávky na politických oponentov.
Ale vravím si, nevadí, ak toto je teda môj najväčší „prehrešok” za 25 rokov, tak ma to síce mrzí, ale nič s tým po 19 rokoch nespravím.
Klikla som si teda ten „článok” s veľmi „výpovedným” nadpisom o Flašikovej „ex” a kontroverziách. Ani som ho neotvorila, nestojí mi za poplatok. Neviem. Čítala som veľa článkov o iných ženách v politike. Ale o žiadnej političke som nečítala ako o kohokoľvek „ex”. Mám svoje meno a s mojím bývalým manželom sme sa bez hádok a škandálov pred rokmi rozviedli. Prajem mu v jeho živote všetko dobré.
Volám sa Monika Beňová, mám 55 rokov a mám dcéru so súčasným partnerom a syna s prvým manželom. Ale som v pohode, ja slušnosť od novinárov neočakávam. Stačila by solídnosť, aspoň teda v drobnostiach. Nepredvádzam sa na verejnosti polonahá, nebijem sa po nočných baroch a nenadávam politickým oponentom. V súkromí a ani na sociálnych sieťach.
Pozrela som si následne aj weby liberálnych médií. Pred dnešným hlasovaním v NR SR. Mám pocit, že ich redaktorky a redaktori hrajú akúsi zvrhlú súťaž o najotrasnejší „komentár”. S absolútnou stratou súdnosti a elementárnej profesionality. Výrazy, ktoré sa stali už takmer bežnou súčasťou ich každodennej dávky výlevov, nikto príčetný nemôže označiť za slušnosť. Nenávisť voči političkám a politikom, ktoré a ktorí nepatria k ich modlám, už ani neskrývajú za prázdne floskule, ktoré sa naučili označovať ako hodnotiaci úsudok.
Podsúvanie vlastnej dogmy ako „názoru väčšiny” sociologicky ani politologicky neobstojí. V demokratickej spoločnosti je „väčšina” charakterizovaná najbližšie volebným výsledkom. A na jeho základe vytvorením vlády. Nič lepšie doteraz nikto neponúkol.
Pred tlačovými konferenciami sa „dohodnú”, kto dá hlúpejšiu otázku? Ale samozrejme, len našim. PS sa hlúpe otázky nekladú, lebo im sa kladú vopred dohodnuté otázky, na ktoré im rovno pripravia aj odpovede.
Včera sme sa napr. dozvedeli, že poslanec za PS sa vzdal mandátu. Údajne je naňho podané trestné oznámenie zo strany nemocnice v Žiline. Nikto z PS sa k tomu doteraz nevyjadril. Pre porovnanie, keď Robert Fico podstúpil operačný zákrok, novinári obliehali nemocnicu a vyvolávali nám ako zmyslov zbavení. V prípade poslanca za PS nastalo liberálne ticho!
Za 25 rokov v politike som sa k novinárom správala slušne a profesionálne. Neboli sme kamaráti, netykám si s nimi ako väčšina politikov a političiek z PS a SaS, ale tak to má podľa mňa medzi profesionálmi fungovať.
V nadchádzajúcej kampani pred júnovými voľbami do EP si však budem ešte dôslednejšie vyberať, s kým budem robiť rozhovor. Svoje názory a postoje budem naďalej komunikovať cez moje sociálne siete a tu budem aj naďalej rada odpovedať na slušné a obsahovo zmysluplné otázky.
(Status na FB 8. februára 2024, titulok SLOVO)
