Lukáš Perný: Mináč dodnes ovplyvňuje slovenské myslenie

Baťka Mináča sme si pripomenuli seminárom aj odhalením busty v Aleji národných buditeľov

 „Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud!“ – Vladimír Mináč.

Národnému umelcovi Vladimírovi Mináčovi sme vzdali hold v jeho rodnom gemersko-malohontskom regióne. Vo svojom príspevku som zdôraznil predovšetkým filozofický rozmer Mináčovej tvorby, jeho prínos pre filozofiu slovenských dejín a analyzoval som tiež etické, sociálno-kritické a axiologické aspekty jeho beletrie.

Hlavným cieľom môjho príspevku bolo poukázať na to, že nielen študovaní filozofi vytvárajú pozoruhodné, podnetné a prelomové filozofické koncepcie, ale aj spisovatelia a múdri ľudia, zamýšľajúci sa nad svetom, v ktorom žijeme, obdarení talentom slovotepectva, talentom pretvárať slová a vety…

Malá ukážka:

Keď predstavovali národného umelca Vladimíra Mináča v relácii Profily z roku 1971, hneď v úvode zaznela veta, že Mináčovo „…slovo vždy malo a má vysokú myšlienkovú a spoločensky-politickú úroveň.“ Na počiatku bolo slovo (Jn 1,1), píše sa v Biblii; slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi 2, píše sa v Proglase; „…na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Štúra“, píše sa v Mináčovom osudovom diele Dúchanie do pahrieb.

Slová autority, slová, ktoré cez vety a súvetia prezentujú idey, vízie, ktoré priamo pretvárajú spoločnosť a myslenie ľudí od Biblie až po slová veľkých filozofov. Závažnosť používania slov, ich vhodnej voľby a kombinácií si uvedomujú iba vyššie duchovné bytosti, ktoré sa zamýšľajú nad svetom, v ktorom žijeme a ktoré nazývame filozofmi. Vladimír Mináč patril k ľuďom, ktorí sa zamýšľali nad svetom a snažili sa ho pochopiť, čo ho jednoznačne do sféry filozofickej radí. Svojimi slovami sa snažil nakŕmiť hladné ľudské duše, duše hľadajúce poznanie.

Mináč pochopil, že dejiny môžu mať zmysel iba vtedy, ak majú vyšší cieľ v sociálnej spravodlivosti a sociálna spravodlivosť je zmyslom tak národných dejín, ako aj dejín ľudstva. V Dúchaní do pahrieb sa pýta na zásadnú otázku, čo sú dejiny a čo je národ bez dejín. Mladé národy hľadali podľa Mináča právo na svoje oprávnenie, svoj zmysel a hľadali ho práve v dejinách. Ako trefne píšu autori Encyklopédie slovenských spisovateľov, Mináč sa cez postavy Daxnera, Francisciho a Bakulínyho (a ich vzťahoch k Štúrovi, Hurbanovi) usiluje o vystihnutie podstaty, smeru, problémov a rozporov slovenského života 19. storočia. Slovenský národ má vo svojich predkoch a minulosti kontinuitu plebejského národa. Túto plebejskosť Mináč chápe ako cnosť, nakoľko podľa neho je história veľkých národov históriou veľkých lúpežníkov, preto sa Slováci nemajú za čo hanbiť, ak nemali dejiny víťazstiev, dobytých území, násilia, lúpeže a vykorisťovania. Podľa Mináča sú Slováci nie predmetom dejín, ale ich podmetom, priestorom, na ktorom sa odohrávali dejiny. Ak sú podľa Mináča dejiny civilizácie dejinami práce, znovu a znovu víťaziacej stavby, tak sú to aj dejiny slovenské.

Mináč vyjadril myšlienku o ontológii existencie národa v súvislosti s permanentným vzdorom. Zároveň však dodáva, že napriek každej porážke slovenský národ zmocnel. Táto nezadržateľnosť vzostupu je železnou logikou vývinu moderných národov a práve pohyb, ktorý je v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie, je zmyslom národa. V humanistickom duchu meral hodnotu ľudstva podľa vývoja kultúry, vývoja vzájomného ľudského porozumenia a bratstva.

Mináčove postoje sú prevažne asketické (miestami až rousseauovské, tolstojovské, frommovské) a anti-konzumné a anti-kapitalistické. Podľa Mináča sa „vláda vecí dostala aj k nám“, a ak „veci prerastajú nad ideami, ohrozujú slobodný život človeka“. Pôvod zla, v rousseuovskom duchu pripomína, pochádza z vlastníctva. Spoločnosť by podľa Mináča mala byť solidárna k tým, ktorí nezbohatli. Zdôrazňuje kritiku a sebakritiku: „Nikto nemôže vyliezť na tribúnu a kričať o čistote, ak má špinavé nohy… Len čistý môže hovoriť o čistom…“ K osobnostiam dejín preto vo svojej beletrii, i esejistike pristupuje s porozumením a často až s existencialistickým, psychologickým presahom medzi subjektívnym (osobný život, láska, samota, pocity) a objektívnym (miesto osobnosti v dejinách).

Filozofiu môžeme nájsť tak v esejistike, literárnych dielach, piesňach, poézii, ľudovej slovesnosti, ale aj v každodennom živote človeka. Ak sa súčasná akademická filozofia zameriava iba na filozofovanie o oficiálnych, študovaných filozofoch, sama sa ochudobňuje o pestrý svet filozofických postojov, ktorý sa skrýva na poli kultúry a umenia, v širšej kulturologickej reflexii. Aj v literárnych dielach možno rekonštruovať axiologické (etické, estetické, ekonomické…), gnozeologické, semiotické, teologické, antropologické či sociálno-filozofické aspekty, a napokon, ak sú označovaní za filozofov spisovatelia ako Dostojevskij, Tolstoj, Sartre či Camus, prečo by tak nemohol byť označený aj filozofujúci spisovateľ Vladimír Mináč za hlavného filozofa slovenských dejín hneď po Štúrovi?

Mojím záverečným posolstvom bola myšlienka zaradenia Vladimíra Mináča do dejín filozofie ako významného filozofa slovenských dejín, ale aj významného mysliteľa, osobnosť, ktorá sa stala pre celý národ uznávanou autoritou. Osobnosť, ktorá svojimi ideami ovplyvňovala a dodnes ovplyvňuje celé slovenské myslenie.

(Status na FB 11. augusta 2022, titulok Slovo)

(Celkovo 122 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter