Touto cestou by som vás chcela informovať o mojom rozhodnutí vystúpiť z hnutia socialisti.sk a zároveň o vzdaní sa funkcie podpredsedníčky.
Ďakujem všetkým, ktorí ma počas môjho pôsobenia podporovali a stáli pri mne. Veľmi ma mrzí, že konflikt, ktorý som nevyvolala, a o ktorom som pri vstupe do hnutia nemala vedomosť, prerástol do takej miery nevraživosti a animozity medzi znepriatelenými skupinami, že sa akákoľvek konštruktívna činnosť v rámci hnutia stala nemožnou.
Zostáva vo mne hlboké sklamanie, že aj v ľavicových hnutiach, na stretnutiach, a zhromaždeniach často reprodukujeme tie isté vzorce správania, ktoré kritizujeme v kapitalistickej a totalitnej spoločnosti. Napriek zhode na tom, že kapitalizmus ničí ľudské životy aj planétu, si mnohí z nás nevedome osvojili jeho individualizmus, egoizmus, exkluzivitu a rivalitu. Toto vnímam ako zásadné zlyhanie. Ako môžeme meniť svet, ak sami neprechádzame vnútornou premenou?
Dnes viac než kedykoľvek predtým potrebujeme ľavicu, ktorá bude schopná preklenúť rozdiely a prijať étos radikálnej inkluzívnosti, otvorenosti a prioritizácie spoločného cieľa. Pokračujúce vnútorné štiepenie a vylučovanie ľudí s mierne odlišnými názormi vysiela nebezpečný signál – že ako hnutie nie sme schopní vytvoriť ani len základnú jednotu v rozmanitosti, ktorá je nevyhnutná pre skutočnú transformačnú zmenu.
Príliš dlho sme verili ilúzii, že o získaní politickej moci rozhoduje najlepšia teória, najpresvedčivejší argument či objektívne posúdenie voličov. V skutočnosti však ľudia často reagujú najmä na to, či sa cítia byť súčasťou alebo naopak – vylúčení. A práve preto musí byť ľavicové hnutie radikálne inkluzívne, otvorené a spolupatričné.
Ľavica musí sama žiť to, čo chce vidieť vo svete – spoločenstvo rôznych ľudí, ktorí napriek rozdielom dokážu držať spolu, prejavovať solidaritu a vernosť spoločnej vízii budúcnosti. Iba s takouto kolektívnou silou a energiou dokážeme nasmerovať oprávnený hnev ľudí tam, kde naozaj patrí – k zdrojom utrpenia a nespravodlivosti.
Toto nie je len otázka stratégie, ale predovšetkým morálny imperatív. Ak chceme meniť spoločnosť, musíme najprv začať od seba. Ukázať, že alternatíva je nielen možná, ale aj uskutočniteľná – že je už teraz v našom spoločnom dosahu. Aby sme umožnili vznik takejto budúcnosti, musíme sa stať ľuďmi, ktorí v každodennom živote stelesňujú hodnoty spolupráce, dôvery a vzájomného rešpektu. Jedine tak dokážeme vyslať presvedčivé a autentické posolstvo, že iný svet je možný.
A keďže mi nikdy nešlo o strategické rozbitie strany a vždy som chcela hlavne pracovať v prospech socialistickej budúcnosti, som aj naďalej ochotná spolupracovať s hocikým, kto uznáva spoločné hodnoty humanizmu, oslobodenia, antiimperializmu, mieru a socializmu, len už nie ako členka hnutia socialisti.sk. Ako hovorí marina warnerová – civilizácia sa začína podaním ruky.
(Status na FB, 23. marca 2025)
Jedna odpoveď
Je neodškriepiteľný fakt, že naľavo od Smeru je obrovský priestor pre skutočnú ľavicovú stranu. My, starí ľavičiari, už môžeme prospieť maximálne radou pre prípadný perspektívny ľavicový subjekt.
Ale ako sa zdá, nie je komu.