Lucia Hubinská: Tu žijú draky

Nedávny článok denníka The Guardian o Slovensku, napísaný slovenskou novinárkou Monikou Kompaníkovou, si zaslúži pozornosť nielen pre svoj obsah, ale aj pre svoje širšie existenciálne východiská. Hlavná irónia spočíva v disonancii medzi deklarovaným záujmom západných médií o Slovensko a hmatateľným nezáujmom ich čitateľov. Keď sa ma Londýnčan spýta, odkiaľ som, pri zmienke o Slovensku – krajine, ktorej hlavné mesto Bratislava uniká jeho mentálnej mape – dostanem len prázdny pohľad. A tak sa musíme pýtať ako úprimný je záujem médií ako The Guardian o Slovensko, keď naše domáce záležitosti formulujú ako „naliehavé“ alebo „relevantné“ pre britské publikum. Briti o Slovensku vedia pramálo a za desaťročie strávené v tejto krajine mám podozrenie, že ani viac vedieť nechcú. Na čo teda tento článok poukazuje, je performatívna povaha „záujmu“ západných médií o menšie štáty. Pri takomto spravodajstve nejde ani tak o objasňovanie skutočností, ako skôr o premietanie predpojatých a účelových naratívov priemernému čitateľovi.

Uvedený článok, podobne ako mnohé podobné, sa drží vyčerpaného vzorca. Slovensko je redukované na figúrku na geopolitickej šachovnici, pričom jeho domáca politika je rámcovaná výlučne extrémne zjednodušenou optikou „prozápadnej“ alebo „proruskej“ lojality. Akýkoľvek politický odklon od ortodoxie EÚ – či už ide o skepticizmus voči masovej migrácii, energetický pragmatizmus alebo kritiku neoliberálnych dogiem – je reflexívne označený za „autoritársky drift“ alebo „sympatie voči Kremľu“.

Rozbor článku, ktorý je emblematický pre iné takéto „perly“, je konfrontácia so zamlčanou axiómou západnej žurnalistiky: krajiny ako Slovensko neexistujú ako suverénne entity s vlastným historickým vedomím, ale ako pedagogické nástroje na morálne poučenie angloamerického publika. Písanie Guardianu, podobne ako viktoriánska kartografická mapa, redukuje Slovensko na prázdny priestor s nápisom „Tu žijú draky“ – na krajinu, kde je demokracia večne „krehká“, kde sú každé voľby „skúškou“ a kde obyvateľstvo, infantilizované desaťročiami komunistickej vlády, musí byť neustále vedené k svetlu liberálneho osvietenstva. Takáto blahosklonnosť nie je len urážlivá, ale aj ahistorická.

Všimnite si, s akým povýšeneckým údivom západné médiá informujú o slovenských politických zmenách. Keď vláda v Bratislave spochybní posvätnosť utečeneckých kvót nariadených EÚ alebo sa vzoprie homogenizačným tlakom globalizácie, nie je to označované za legitímny prejav demokratickej vôle, ale za záchvat hnevu dieťaťa, ktoré nevie, čo je preň dobré. Ale kde je zvedavosť pre vlastné historické traumy Slovenska? V 20. storočí bol tento národ rozvrátený, anektovaný a znovuzrodený – najprv pod fašizmom, potom v dusivom objatí sovietskeho paternalizmu. Možno sa čudovať, že skepsa voči centralizovanej moci, či už prichádza z Bruselu alebo z Moskvy, je v slovenskej psychike hlboko zakorenená? Pre The Guardian však takáto skepsa nie je rozumnou reakciou na dejiny, ale patológiou, ktorú treba diagnostikovať.

Obzvlášť poučná je fixácia článku na údajné „približovanie sa Slovenska k Rusku“. Je ozvenou príručky z čias studenej vojny, keď každý národ, ktorý sa odmieta skloniť pred transatlantickou alianciou, je považovaný za odpadlíka alebo podvodníka. Nevadí, že Slovensko zostáva členom NATO, hostí amerických dodávateľov zbrojenia a v prevažnej miere obchoduje s partnermi z EÚ. Samotný akt nákupu ruského plynu – pragmatické rozhodnutie, ktoré zdieľa polovica Európy – je prekrútený do príbehu o „plíživom vplyve Kremľa“. Medzitým sa nemecké plynovody Nord Stream alebo desaťročia trvajúce gaullistické flirtovanie Francúzska s Moskvou považujú za realpolitik. Pre Slovensko však takéto nuansy nie sú prípustné. Buď je „lojálnym Európanom“, alebo „nepoddajným štátom“, pričom sa nepripúšťa chaotická stredná cesta, kde sa odohráva väčšina skutočného riadenia.

Tento dvojaký meter sa vzťahuje aj na ekonomiku. Keď západné korporácie ťahajú zisky zo slovenských automobiliek a technologických odvetví, je to oslavované ako „zahraničné investície“ a „integrácia do globálnej ekonomiky“. Keď sa však Slováci odvážia kritizovať sociálne dôsledky takejto integrácie – eróziu pracovných práv, privatizáciu verejných majetkov – sú obviňovaní z „xenofóbie“ alebo „komunistickej nostalgie“. Tento prípad je naozaj bohatý na iróniu: tie isté elity, ktoré hlásajú cnosti voľného trhu, sa bránia, keď tieto trhy posilňujú hlasy mimo ich ideologického konsenzu. Zdá sa, že zločinom Slovenska nie je to, že odmieta liberalizmus, ale to, že trvá na definovaní liberalizmu podľa vlastných podmienok.

A čo kultúra? Autorka Monika Kompaníková, podobne ako mnohí z jej kohorty pravdepodobne interpretuje slovenskú oddanosť tradíciám – či už ide o katolícke dedičstvo, ľudové zvyky alebo jazykovú hrdosť – ako dôkaz „zaostalosti“. V Británii sa však zachovanie monarchie, uctievanie Shakespeara alebo rituálna pompéznosť parlamentu oslavujú ako „kultúrne dedičstvo“. Rozdiel je, samozrejme, v moci: tradície mocných sú romantizované, tradície periférie sú exotizované alebo patologizované. Kultúrna pamäť Slovenska, vytvorená počas storočí maďarizácie, čechoslovakizmu a komunistického ateizmu, nie je reliktom, ktorého sa treba zbaviť, ale žitou realitou – takou, ktorá ovplyvňuje jeho politiku rovnako hlboko, ako Magna Charta ovplyvňuje tú britskú.

Aby bolo jasné: toto nie je obhajoba žiadnej konkrétnej slovenskej vlády alebo politiky. Je to obrana komplexnosti. Skutočnou (vlasti)zradou tu nie je novinárkina kritika moci, ale jej odmietnutie zaoberať sa Slovenskom ako niečím viac než len varovným príbehom. Tým, že redukuje našu krajinu na binárnu logiku „prozápadní reformátori“ verzus „autoritárski nacionalisti“, upevňuje práve tie rozpory, nad ktorými údajne narieka. Ale kde sú odborári, ktorí sa stavajú proti neoliberálnemu šetreniu aj Ficovmu papalášstvu? Kde sú mladí aktivisti bojujúci proti korupcii a zároveň obhajujúci sociálny konzervativizmus? Intelektuáli, ktorí kritizujú demokratický deficit Bruselu bez romantizovania Putina? Existujú – ale nezapadajú do tejto alegórie.

V konečnom dôsledku je Slovensko v The Guardian zrkadlom, nie oknom, pretože iba odráža obavy západnej liberálnej elity, ktorá je čoraz viac znepokojená svojou upadajúcou hegemóniou. Každý článok o „neliberalizme“ na Východe je v podtexte kázaním pre Západ: „Toto by sa mohlo stať aj tu, ak nebudete poslúchať.“ Slovensko však nie je predzvesťou dystopie; je to krajina, ktorá sa pohybuje v rovnakých prúdoch 21. storočia ako Británia – globalizácia, migrácia, technologický rozvrat – s vlastnými nástrojmi a tradíciami. Odopierať mu tento vývoj nie je novinárčina. Je to imperializmus s titulkom.

(Status na FB, 30. januára 2025)

(Celkovo 239 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter