Včera počas letu z mesta Kuqa/Kuča do Pekingu sme mali medzipristátie vo Vnútornom Mongolsku. Po niekoľkých intenzívnych dňoch cestovania sa na mne podpísala únava a ja som nepozorne nechala svoj smartfón na stole na letisku. Uvedomila som si to až v lietadle, keď som sa už poň nemohla vrátiť. Dobrá správa je, že letiskový personál ho našiel a prisľúbili doručenie do Pekingu v priebehu niekoľkých dní. Medzitým však u mňa nastáva malá kríza existencie.
Byť bez smartfónu v tejto dobe a o to viac v Číne je ako prežiť deň bez očí, bez uší, bez peňaženky – alebo všetkého naraz. Nemám mapu, prekladač, prístup k bankovým účtom, neviem si zavolať taxík, nemôžem si požičať bicykel… V peňaženke mám v hotovosti len 200 yuanov – v prepočte asi 25 eur – a neviem, ako dlho s nimi vydržím.
Pocit digitálnej izolácie je zvláštny a neznámy. Ako keby som vypadla z rytmu mesta, ktoré funguje ako perfektne nastavený algoritmus. Každý jeho aspekt – od dopravy po jedlo – je závislý od mobilu. A ja som sa zrazu ocitla mimo systému. Mimo siete. Mimo doby.
Ak sa ma snažíte zastihnúť, skúste Facebook alebo Instagram, k týmto mám prístup cez svoj počítač. A dokedy mi doručia môj mobil, budem síce nedobrovoľne, ale o to úprimnejšie testovať, ako prežiť ako analógová mníška v digitálnom megapolise.
(Status na FB, 21. júna 2025)
