Dovolím si pripomenúť moralizátorom o ultimáte Roberta Fica, že imperiálny kapitalizmus sa vždy opieral o silu, ktorú uplatňoval a uplatňuje po celom svete (Kuba, Irán, Venezuela, Gaza a iné). Niekedy je táto sila surová a otvorená, ale často systémová. Sankcie, sabotáže infraštruktúr či vytváranie ekonomickej závislosti a následné vydieranie sú formy násilia, ktoré liberálny diskurz zriedkavo pomenúva násilím. Hovorí sa o nich ako o *legitímnych* politických nástrojoch. Keď však menšie štáty, alebo skôr politicky nepohodlné krajiny, siahnu po vlastných nástrojoch vplyvu, slovník sa mení. Tento typ mocenskej politiky sa *zrazu* nazýva barbarstvom.
V európskom ponímaní sa ukrajinská páka opisuje ako legitímny politický manéver či otázka prežitia. Ale slovenská páka je cynizmus. Áno kontext je iný, obe sú však prejavmi správania uviaznutého v rámci tej istej geopolitickej šachovnice, ktorá je definovaná štruktúrovanej expanziou NATO, energetickými koridormi, sankčnými balíkmi a rivalitou veľmocí. Tlak sa môže vyvíjať, ale len niekomu je dovolené ho použiť bez morálneho odsúdenia.
Je jednoduchšie moralizovať premiéra, odkazovať Slovensku, nech vystúpi z EÚ, než analyzovať štrukturálne rozpory európskej energetickej závislosti a akceptovať, že v rámci Európy existujú rozdielne historické skúsenosti, rozdielne ekonomické pozície a rozdielne predstavy o tom, čo znamená suverenita, solidarita a legitímne presadzovanie národného záujmu. Oveľa pohodlnejšie je udržiavať ilúziu morálnej jednoty než priznať, že európsky projekt je zároveň priestorom konfliktu, asymetrie, mocenských hier a dvojakých metrov. Skutočná debata by preto nemala byť o tom, kto je viac cnostný, ale ako vybudovať vzťahy a energetickú politiku, ktoré nebudú stáť na selektívnej morálke a dvojitých štandardoch, ale na transparentnosti, reciprocite a realistickom pomenovaní moci, ktorá v Európe aj mimo nej neustále pôsobí.
(Status na FB, 21. februára 2026)
