Minulý týždeň som sa pripojila k virtuálnemu pohotovostnému zhromaždeniu mladých socialistov a komunistov z celého sveta, ktoré zorganizovalo mládežnícke krídlo Komunistickej strany Kuby. Stretnutie sa konalo v reakcii na dramaticky sa zhoršujúcu situáciu na ostrove. Na Medzinárodnom stretnutí mládeže solidarity s Kubou, ktorému predsedala prvá tajomníčka Zväzu mladých komunistov Meyvis Estévez, delegáti analyzovali a ostro odsúdili najnovší prezidentský dekrét administratívy Donalda Trumpa z 29. januára 2026. Ten označil Kubu za „nezvyčajnú a mimoriadnu hrozbu“ a usiluje sa o úplnú blokádu dodávok palív na ostrov.
„Ako vláda Spojených štátov vysvetlí viac než 3 000 ľuďom na Kube, ktorí trpia zlyhaním obličiek a musia trikrát týždenne cestovať na hemodialýzu, že pre ich prevoz nie je palivo?“ pýtala sa Meyvis Estévez počas svojho prejavu. „Ako to vysvetlí matkám 76 detí, ktoré sú existenčne závislé od elektriny?“ pripomenula a zdôraznila, že tieto služby sú na Kube napriek ich obrovským nákladom na svetových trhoch poskytované bezplatne.
Delegáti zdôraznili, že v krajine, ktorá viac než 70 % HDP investuje do sociálnych služieb, nedostatok paliva priamo ohrozuje životy a zdravie obyvateľstva bez výnimky. Práve to podľa nich odhaľuje nezákonný a nemorálny charakter opatrení Spojených štátov. Hnutie „All Voices for Cuba“ zároveň oznámilo spustenie globálnej kampane v online aj fyzickom priestore. Záverečné posolstvo stretnutia znelo nekompromisne: kubánska mládež je „dedičom mambíjov a rebelov“ a nedovolí, aby padla vlajka revolúcie – zvlášť v roku storočnice Fidela Castra.
Kubánsky prezident Miguel Díaz-Canel minulý týždeň oznámil, že vláda pripravuje plán na zvládnutie akútneho nedostatku paliva. Spojené štáty totiž podnikajú kroky, ktoré majú zablokovať dodávky ropy na ostrov. Napätie prudko eskalovalo po tom, čo Washington oznámil, že zavedie clá na tovar z krajín, ktoré posielajú ropu na Kubu. Výsledok je okamžitý: rast cien potravín a dopravy, dramatické nedostatky paliva a dlhé hodiny výpadkov elektriny na celej Kube.
Trumpova administratíva sa zároveň postarala o to, že Kuba už nebude dostávať ropu od Venezuely, svojho najväčšieho dodávateľa. Díaz-Canel v rozsiahlej tlačovej konferencii otvorene pomenoval dôsledky blokády: „Ovplyvňuje verejnú dopravu, nemocnice, školy, ekonomiku aj turizmus. Ako máme obrábať pôdu? Ako sa máme presúvať? Ako máme udržať deti v školách bez paliva?“
Vláda preto pripravuje sériu opatrení: obmedzenia spotreby, šetrenie energií a odklad menej nevyhnutných aktivít, aby mohli fungovať kľúčové sektory. Situácia je absolútne kritická. Minulý týždeň opäť došlo k totálnemu výpadku elektriny v piatich provinciách na východe krajiny po poruche rozvodne. Kuba zároveň zdôrazňuje ochotu rokovať s USA, avšak len za podmienky rešpektovania suverenity a nezasahovania do vnútorných záležitostí.
Ostrov sa snaží reagovať aj strategicky: rozširuje solárnu energetiku (už dnes pokrýva približne 38 % dennej výroby elektriny), buduje vlastnú kapacitu ťažby ropy a snaží sa zabezpečiť dodávky palív po mori. Kríza však zasahuje aj leteckú dopravu. Kuba už upozornila medzinárodné aerolínie, že nebude schopná zabezpečovať letecké palivo.
Podpora Kuby prichádza z iných častí sveta. V Pekingu sa stretli predstavitelia Číny a Kuby, ktorí potvrdili záväzok prehlbovať spoluprácu a brániť práva rozvojových krajín. Rusko označilo situáciu za kritickú a obvinilo Spojené štáty zo snahy „udusiť“ kubánsku ekonomiku, pričom deklarovalo ochotu pokračovať v dodávkach ropy a pomoci.
Keď som bola minulý rok na Kube, situácia bola už vtedy mimoriadne ťažká. Ešte pred odchodom do Havany som sa stretla s kubánskou veľvyslankyňou v Londýne, ktorá mi vysvetľovala, ako musia ľudia racionovať základné potraviny, dokonca aj sušené mlieko pre novorodencov. A aj ja som mala malú ochutnávku toho, čo Kubánci musia zažívať už roky dennodenne. V deň odletu ma začal bolieť zub. Po príchode na ostrov sa bolesť zmenila na akútnu. Ráno po nočnom prílete som musela ísť do nemocnice. Zubár mi dal antibiotiká, ale lieky proti bolesti nemal, lebo nemal aké. V celej Havane – a pravdepodobne ani na celej Kube – jednoducho neboli. Došli. To bol úplne konkrétny výsledok tejto brutálnej blokády USA.
Keď o tom hovorím ľuďom, často sa pýtajú: ak to nie je zlyhanie socializmu, ako potom vysvetlíš, že majú USA o Kubu taký záujem? Veď nemá ani nerastné bohatstvo, je to malý ostrov. No práve preto. Prečo by Spojené štáty nemohli uvaliť sankcie, keď môžu? Nič ich to nestojí. Socialistická Kuba, ktorá by mohla fungovať bez vydierania, by vyslala svetu signál, že existuje alternatíva k systému vykorisťovania, že krajiny jednoducho nemusia podliehať vydieraniu a ekonomickej dominancii Spojených štátov. To USA s ich imperiálnymi ambíciami kontrolovať celú západnú hemisféru a napokon celý svet nedovolia.
Rozumiem, že pre ľudí na Kube, ktorí desaťročia zápasia s existenčnými problémami, už deklarácie a ideologické vyhlásenia veľa neznamenajú. Rozumiem dokonca aj disidentom, ktorí chcú odísť, alebo krajinu zmeniť zvnútra, ako inak nejakým prevratom. Je to ľudské, ako pud sebazáchovy. Každodenná realita ich totiž môže bolieť tak, ako bolel môj zub a verte mi, keď ste vydaní napospas bolesti, urobíte čokoľvek, aby prestala. Nie je to však cesta k lepšej budúcnosti.
Napriek tomu, alebo možno práve preto verím tomu, že zodpovednosť musíme prevziať na seba aj my ako medzinárodná komunita a nenechať v tom Kubu samu. Je na nás, aby sme tlačili na naše vlády a inštitúcie, aby Kube pomohli. Aby sme konečne odkázali Spojeným štátom: okamžite ukončite svoju genocídnu politiku a nechajte Kubu žiť!
(Status na FB, 9. februára 2026)
