(Dokončujem kapitolu do knihy o Covide na Slovensku, a mýtus o dobre a zle, podľa ktorého sme si zvykli rozdeľovať našu spoločnosť, je jedna z hlavných myšlienok.)
Mýty nie sú len rozprávky o bohoch, nadľudských či fantastických bytostiach. V starovekom Grécku dávali mýty ľuďom pocit istoty, že ich životy splývajú s väčším morálnym a kozmickým poriadkom. Príbehy Oidipa, Achillea či Promethea odkrývali, čo sa stane, keď človek spupnie voči bohom, zradí rodinu, pošliape spravodlivosť alebo prekročí svoj tieň. Tieto príbehy cibrili duše občanov a vychovávali ich. Učili ich odvahe aj bázni pred vlastnou pýchou. Ale slúžili aj ako silné rámce na legitimizovanie moci a odôvodňovanie autority a zákonov.
Ani Aristoteles s jeho železnou logikou, ani európske osvietenstvo, ani dunenie priemyselnej revolúcie nedokázali vymiesť mýty z ľudskej spoločnosti. Mýty sú živou krvou spoločenstiev, pretože ich stmeľujú cez spoločné obrazy a príbehy. A najhlbšie rezonujú práve v časoch kríz. Jednou z nich bol aj rozpad štátneho socializmu v niekdajšom Česko-Slovensku. Aj toto obdobie premeny, politického a kultúrneho vzduchoprázdna, potrebovalo svoj vlastný mýtus, kotvu, ktorá udrží loď neistoty.
Prechod od štátneho socializmu k trhovej ekonomike totiž nebol len prestavbou politických a ekonomických inštitúcií. Znamenal výmenu celého symbolického vesmíru. A tak sa zrodil mocný mytologický rámec postavený na oslobodení, znovuzrodení a vstúpení do „západného“ oblúka dejín. Tento mýtus, presiaknutý tézou Francisa Fukuyamu o „konci dejín“, vykreslil liberálnu demokraciu a trhový kapitalizmus ako poslednú a nevyhnutnú stanicu modernej civilizácie.
Príbeh Slovenska po roku 1989 sa tak stal vykupiteľským eposom. Náš národ zvrhol tŕnistú minulosť, prevliekol sa cez bránu slobody a vkročil do zasľúbenej zeme prosperity a euroatlantického objatia. Všetko, čo sme zanechali v minulosti, je temné, zlé a zaostalé. Všetko, čo k nám prišlo po našom „oslobodení“, je žiaduce, pokrokové, správne.
Áno, toto je ten príbeh, v ktorý máme veriť. Toto je okno, cez ktoré hľadíme na svet.
Mýty sa tvária ako zdravý rozum, ako nevyhnutná a nemenná realita. Chcú, aby sme verili, pretože bez našej viery zaniknú. Uveriť jednému príbehu znamená prijať jeho symboly za vlastné tak pevne, že v nás utíšia aj ten najhlbší hlas pochybnosti. Uveriť znamená vrhnúť sa celou dušou do jedného spôsobu vnímania sveta. Vo viere spočíva sila mýtov, ale zároveň aj ich krehkosť. Ale iba tí, čo veria slepo, nevidia, že my nie sme na konci dejín.
(Status na FB, 27. apríla 2026)
