Vojna na Ukrajine odvádza pozornosť od domáceho rozpadu Západu. USA balansujú medzi plutokraciou a protofašizmom a performatívne volanie po „jednote“ Európy je maska pre toxickú vlnu návratu krajnej pravice, deindustrializácie a migračnej krízy spôsobenej jej vlastnými vojnami na Blízkom východe. Naša vládnuca trieda sa drží pri moci presmerovaním hnevu ľudí na vonkajších nepriateľov: migrantov, Putina, socializmus. A tak západní liberáli, ktorí sa stali otrokmi logiky „menšieho zla“, vedú vojnu, ktorá ničí tak Ukrajincov ako aj nás všetkých.
Vojna na Ukrajine nie je obranou demokracie, ani tragickým stretom civilizácií. Je to finále chátrajúceho imperiálneho projektu a posledného úsilia morálne a materiálne skrachovaného Západu udržať si svoju dominanciu prostredníctvom rituálnej obete svetovej periférie. Tento konflikt odhaľuje rozpory systému, ktorý môže prežiť len kanibalizáciou vlastných proklamovaných hodnôt, výrobou nepriateľov a outsourcingom svojich kríz na globálny Juh. Posadnutosť Západu Ukrajinou, umocnená „silnými“ slovami ozývajúcimi sa z Londýna do Bruselu, nie je o záchrane Kyjeva; ide len o oddialenie nevyhnutného kolapsu neoliberálneho poriadku postaveného na extrakcii, pokrytectve a nekonečnej vojne.
Západný imperializmus vždy vyžadoval obetnú perifériu – regióny destabilizované, zbombardované alebo „zachránené“, aby legitimizoval svoju existenciu. V 20. storočí to bol Vietnam, neskôr Irak alebo Líbya; dnes je to Ukrajina. Príbehy o „obrane demokracie“ alebo „slobodnom svete“, ktoré sú oba ilúziami, sú len masky pre nepeknú realitu. Suverenita Ukrajiny je totiž druhoradá vo vyššej hre na oslabenie Ruska a pri presadzovaní významu NATO. Miliardy naliate do zbraní nie sú solidarita, alebo obrana, ale investície do geopolitickej Ponzi schémy. Každý balík munície vyslaný do prvej línie totiž odďaľuje zúčtovanie s úpadkom, ktorému Západ čelí. Chátrajúca verejná infraštruktúra, skorumpované elity, nedotknuteľné oligarchie a obyvateľstvo radikalizované desaťročiami sklamaní a zanedbávania.
Ukrajinci sú dnes prezentovaní ako vznešení mučeníci v scenári, ktorý nenapísali. Ich odpor voči ruskej invázii je skutočný, no bol kooptovaný do zástupnej vojny, ktorá slúži záujmom Washingtonu a Bruselu. Západ požaduje, aby Ukrajina bojovala do posledného muža, nie kvôli ich víťazstvu, ale kvôli vyčerpaniu Ruska. Táto stratégia až priveľmi pripomína afganský gambit Zbigniewa Brzezinského v 80. rokoch, kde boli džihádisti vyzbrojení, aby vykrvácali ZSSR. Cieľom nikdy nie je mier, ale nekonečné vyčerpávanie nepriateľa. Je to vojna ekonomickej a ľudskej odolnosti, kde Kyjev aj Moskva musia oslabnúť, aby si obe udržali nadvládu Západu.
Riešenie tejto situácie nie je reforma západného imperializmu, nie je to otázka EÚ, Británia alebo USA, ale je to jeho úplné pochovanie. Ukrajinská tragédia musí vytvoriť nový globálny front, ktorý bude odmietať nielen hegemóniu USA, ale aj európsky militarizmus. Zúfalstvo západných elít, keď volajú Slava Ukraini, je evidentný pokus skryť strach z toho, že svet sa mení a vek impérií sa končí. A tak otázkou nie je, či sa západná hegemónia zrúti, ale či sa my necháme strhnúť do priepasti nikdy nekončiaceho konfliktu pre boj za vykonštruovanú morálnu nadradenosť proti abstraktnému nepriateľovi, alebo pochopíme, že teraz je čas vybudovať niečo radikálne nové.
(Status na FB, 3. februára 2025)
